Ako som si dojčenie vybojovala

Rozhodla som sa, že sa vám zdôverím s tým, ako som vybojovala pre seba a najmä pre moju dcéru dojčenie. Bola by som rada, keby tento príbeh motivoval všetky mamičky, ktoré majú problémy s dojčením. Ale súčasne by som chcela, aby tento môj príbeh bol aj tak trocha odstrašujúci pre všetky mamičky, ktoré sa chystajú robiť podobné rozhodnutia, ako som robila ja. Pri dojčení som urobila asi všetky chyby, ktoré som urobiť mohla, a bola by som veľmi rada, keby môj príbeh inšpiroval a motivoval mamičky v podobných situáciách, v akých som sa ocitla aj ja.

Môj príbeh o dojčení sa začína v tehotenstve, keď som zodpovedne pristupovala k príprave nielen na pôrod, ale aj na to, čo príde po ňom – starostlivosť o bábätko a dojčenie. Aj keď som mala vzhľadom na veľkosť svojich prsníkov určité pochybnosti, bola som pevne rozhodnutá, že svoje dieťa dojčiť budem. No napokon som po pôrode zistila, že len moje pevné rozhodnutie nestačí. Aj keď pôrod bol úplne pohodový, nekomplikovaný a bez problémov, dojčenie bolo pre mňa od začiatku veľkým bojom, prekonávaním samej seba a poviem na rovinu – utrpením.

Pretože som bola po pôrode veľmi slabá, moju dcéru mi priniesli až po dlhých ôsmich hodinách. Keď mi ju priniesli, hneď som si ju priložila na prsníky, a tak som ju mala na prsníkoch až do odchodu z pôrodnice. Všetci ma chválili, ako si ju pekne a vzorne prikladám, avšak s mojím problémom, ktorý ma od začiatku trápil, mi nikto nepomohol. Pri každom prisatí ma neskutočne boleli bradavky, ale stále som iba počula, že to je normálne a že to prejde. Sestričky mi skontrolovali prisatie, zhodnotili, že je dobré a že v tom problém nebude, a tak mi poradili iba obrniť sa trpezlivosťou. Na tretí deň sa mi spustilo mliečko, ale asi od začiatku ho bolo málo, pretože už v pôrodnici sme mali problém s priberaním, dcérka stále spala. Aj napriek tomu, že ešte aj na štvrtý deň odchádzala dcérke smolka, nás prepustili domov – v pôrodnici bol veľký „nátresk“ – a do prepúšťacej správy iba napísali, že odporúčajú dokrmovanie.

Avšak doma sa naše problémy ešte zhoršili, dcérku som mala na prsníkoch prakticky neustále, na prsníkoch zaspávala a bolesť bradaviek sa s každým prisatím stupňovala. Dojčenie sa pre mňa stalo doslova utrpením a ja som sa doslova bála každého jedného prisatia, ktoré prichádzalo každé 2 hodiny. Každé jedno dojčenie som odkladala, ako sa len dalo s nádejou, že tak odsuniem aj tú strašnú bolesť bradaviek. Po týždni neskutočných bolestí pri dojčení som rezignovala a poslala som manžela kúpiť klobúčiky na dojčenie a cumeľ, aby sme sa vyhli aspoň zaspávaniu na prsníku. Bolesť bradaviek napokon ustúpila a asi mesiac to vyzeralo tak, že je všetko v najlepšom poriadku.

Dcéra však v 6. týždni začala byť veľmi nepokojná na prsníkoch, stále sa hnevala, cez deň nevedela vôbec zaspať, ale celú noc od únavy a vyčerpania prespala. Ako prvorodička a prvomatka som nevedela, v čom je problém, nemala som ani nikoho vo svojom okolí, kto by mi pomohol, a preto až u lekárky sme zistili, že dcéra nepribrala za tri týždne ani gram, ba naopak – ešte aj schudla, takže pediatrička kázala okamžite začať dokrmovať umelým mliekom. Obávala som sa, že pre fľašku prídem o mlieko, ale pediatrička nám poradila, že najskôr mám vždy dcérku nadojčiť a až potom jej dať z fľašky. Povedali sme si – v poriadku, asi vie, čo robí – a tak sme začali dcérku dokrmovať umelým mliekom. Častejšie som dcéru prikladala, pila som čaje na podporu dojčenia, užívala homeopatiká, odsávala (aj v noci), ale tvorba mlieka sa nezvyšovala – naopak, mala som pocit, že mlieka sa mi tvorí stále menej a menej a dcéra potrebuje po dojčení stále viac a viac umelého mlieka. Pediatrička bola síce spokojná, ale ja nie, a napokon dokrmovanie fľašou vyústilo po dvoch týždňoch v to, že sa dcéra opakovane odmietla prisať na prsník a dožadovala sa fľaše. Znechutená, sklamaná, vystresovaná a neuveriteľne vyčerpaná z toho, že neviem nadojčiť a zasýtiť svoje vlastné dieťa, som začala hľadať informácie na internete, našla stránku www.mamila.sk a kontakt na laktačnú poradkyňu vo svojom okolí. Okamžite som jej zavolala, popísala situáciu a dohodli sme sa na osobnej návšteve. Aké bolo moje prekvapenie, keď sme sa s poradkyňou osobne porozprávali a ona pre nás našla riešenie, ktoré fungovalo – odstránenie klobúčikov, ktoré spôsobili ešte väčšie zníženie už tak nízkej mliekotvorby, dokrmovanie cez cievku po prste a na prsníku. Musím povedať, že moja dcéra bola úžasná – za 2 dni pochopila, že žiadna fľaška ani klobúčik už nebude a bylinky mi pomohli do týždňa naštartovať tvorbu mlieka tak, že som si mohla odsávať mlieko a uskladňovať ho dokonca v mrazničke – toľko veľa som ho mala. Bola som veľmi šťastná, že môžem svoju dcéru dojčiť a že umelé mlieko môžeme odložiť.

Avšak jednu vec sme neurobili – neprestali sme používať cumeľ. Predsa sme ho používali iba na zaspávanie, tak prečo by sme ho mali prestať používať – používajú ho predsa všetci a aj mamičky, ktoré ho používajú, predsa dojčia. Takto sme vydržali asi 3 mesiace až do jedného dňa, keď moja dcéra ochorela – to mala 6 mesiacov, dostala teploty a keďže už mala 2 zúbky, začala ma hrýzť do prsníka a veľmi sa na ňom hnevať. Prisávala sa asi na trikrát, nevedela sa dočkať, kedy sa jej spustí mliečko, plakala, odťahovala sa od prsníka, až postupne začala prsníky zase odmietať. A bol tu prvý štrajk. Skontaktovala som sa zase s laktačnou poradkyňou a jej inštrukcie boli pomerne jasné – zahodiť cumeľ, zintenzívniť kontakt koža na kožu, nosiť sa a spať spolu v posteli. Nechcelo sa nám veriť, že používanie cumľa spôsobilo tieto problémy, ale ja som si povedala – vyskúšame to. Aj tak sa mi deti s cumľom nepáčia, nikdy som nebola úplne stotožnená s jeho používaním, a keď ju odnaučíme od cumľa teraz, nebudeme ju musieť odúčať až bude staršia. Bolo to veľmi ťažké – prvé 2 dni dcérka zaspávala s plačom až od únavy, stále som ju musela nosiť na rukách alebo v nosiči, ktorý sme pri tejto príležitosti zakúpili, cez deň vôbec nespala, na prechádzky sme vôbec nechodili, pretože som sa bála, že ju nebudem vedieť vonku utíšiť bez cumľa, ak sa rozplače. Dcérka ma však opäť milo prekvapila a po 2 dňoch si už na cumlík ani nespomenula – zaspávanie sa upravilo, ani vonku ho už nepotrebovala, keď nemohla zaspať, šupla som si ju do nosiča a bolo vybavené.

Avšak prišiel ďalší kameň úrazu a to bolo cmúľanie palčeka. Musím povedať, že dcérka si palček cmúľala už v pôrodnici a aj toto bol jeden z dôvodov, prečo sme začali používať cumlík. No, teraz, keď sme sa cumlíka zbavili, sa cmúľanie palčeka opäť vrátilo. Najskôr iba pri zaspávaní – dcérka si radšej, ako by sa prisala na prsník, cmúľala palček a o prsníku nechcela ani počuť. Ale hovorila som si, že to prejde. Avšak neprešlo to – ba naopak. Dcérka si začala cmúľať palček stále intenzívnejšie, až sa z toho stalo cmúľanie takmer neustále – cez deň len tak medzi hraním, pri zaspávaní v kočíku, pri zaspávaní v postieľke, proste takmer nonstop. Z dôvodu tohto neustáleho cmúľania sa mi opätovne začala znižovať tvorba mlieka, až celá situácia vyústila v druhý štrajk. Mala som pocit, že som sa s dojčením nikam nepohla, naopak, že som sa vrátila zase naspäť a už sa mi nechcelo bojovať. Musela som sa veľmi presviedčať, aby som sa zase dala do boja. Vytiahli sme dcérku z postieľky, začala spávať so mnou v spoločnej posteli, nosili sme sa, kúpali sme sa a do omrzenia som stále ponúkala dojčenie. Kedykoľvek som ju videla s palčekom v ústach, priskočila som a ponúkla dojčenie. Keď ma odmietla, odsávala som mlieko odsávačkou. Zo začiatku som sa musela vyrovnať s neustálym odmietaním z jej strany, ale postupne sa to začalo otáčať a dcérka sa začala viac a viac dojčiť. Párkrát sa jej podarilo na prsníku večer aj zaspať. Musím povedať, že v tomto náročnom období nás zachránilo nočné dojčenie, pretože to bolo to jediné, keď sa dcérka krásne a spokojne nadojčila. Asi za týždeň sme prekonali aj druhý štrajk a dojčili sme sa ďalej.

Prišla jar, s ňou pekné počasie a my sme s manželom začali podnikať rôzne výlety do prírody, bicyklovať sa, chodiť s dcérkou na plávanie a – objavil sa ďalší problém. Dcérka sa odmietala dojčiť mimo domu. Bolo to hrozné, pretože ak sme išli na poldňový výlet, dcéra bola schopná sa nedojčiť od obeda až do večera, než sme sa vrátili domov. Boli sme z toho s manželom zničení, pretože radi trávime čas vonku a nie zatvorení stále doma, a v dojčení sme videli tú úžasnú slobodu, že môžete svoje dieťa nakŕmiť kedykoľvek a kdekoľvek bez ohľadu na okolité podmienky. No my sme si túto výhodu dojčenia dlho nemohli užívať. Po takomto poldňovom výlete som mala prsia naliate k prasknutiu, a ak sa to zopárkrát zopakovalo, malo to logický dôsledok – tvorba mlieka sa vždy znížila a ja som nasledujúce dni po výlete rozbiehala znovu a znovu dojčenie – stále dokola. Unavená a vyčerpaná som si hovorila, že dojčenie mi prináša stále iba problémy, že už sa nikdy nebudeme normálne dojčiť a že by bolo asi najlepšie, keby som s dojčením už skončila.

Asi riadením osudu dcérka dostala hnačku a 2 týždne na to ochorela. V tejto dobe začala odmietať príkrmy a chcela sa zase naopak stále iba dojčiť. Chuť na pevnú stravu dostala až 2 týždne po tom, čo choroba odznela a ja som bola spokojná, že nám to ide s dojčením tak skvelo.

No a jedného dňa sa dcérka nadojčila aj vonku na prechádzke. Zo začiatku som myslela, že to bola iba náhoda, ale povzbudilo ma to v ďalšom skúšaní a ponúkaní prsníkov aj vonku mimo dom.

Teraz je to 11 mesiacov, čo dojčím svoju dcéru a sme obidve spokojné. Dcérka sa dojčí cez deň aj v noci, zaspáva na prsníku, ak potrebuje, dojčí sa aj vonku na prechádzke, môžem s ňou ísť na návštevu a nadojčí sa aj tam. Spíme spolu v spoločnej posteli, nepoužívame vôbec cumeľ a palček už máme v ústach iba niekedy v kočíku alebo pri cestovaní autom. Aj vtedy je to ale pre mňa signál, že dcérke treba ponúknuť prsník.

Sme obidve spokojné tak, ako sme nikdy neboli. Už nemusíme pri zaspávaní vymýšľať rôzne spôsoby, ako ju uspať, v noci ani takmer nevieme, že sa dcérka zobudila a nadojčila. Práve sme v období prvých krôčikov a teda aj prvých pádov a buchnutí a aj tu nám dojčenie pomáha prekonávať tieto „boľavé“ chvíľky.

Neviem, či už máme vyhrané a všetky problémy s dojčením sa skončili. Viem však, že keď už som si dojčenie takto vybojovala, budem dojčiť všade bez ohľadu na to, čo si okolie myslí, a budem dojčiť tak dlho, dokiaľ moja dcéra bude chcieť.

A viem tiež aj to, že MAMILA a jej laktačné poradkyne robia neuveriteľne záslužnú a potrebnú prácu. ĎAKUJEM za to čo robíte a ako to robíte! Pri všetkom, čo sa o dojčení hovorí, aké mýty o dojčení kolujú medzi mamičkami a aké „rady“ dostávajú dojčiace mamičky od svojho okolia, je skvelé, že existuje niekto, kto sa dojčeniu naozaj rozumie a vie pomôcť mamičkám v situáciách, ktoré som zažívala aj ja.

Kiež by sa každá mamička, ktorá má problém s dojčením, obrátila čo najskôr na MAMILU a jej laktačné poradkyne, kiež by tento príbeh bol pre mamičky inšpirujúci a motivujúci v ťažkých chvíľach a kiež by tento príbeh bol aj dostatočne odstrašujúci pre mamičky, ktoré zvažujú použiť klobúčiky na dojčenie, fľašu na dokrmovanie alebo cumeľ na utíšenie.

        Anka

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Ako som si dojčenie vybojovala