Ako ma dojčenie zmenilo

Som mladá lekárka. Moja kariéra sa celkom sľubne rozvíjala. Ale biologické hodiny neúprosne začali tikať, tak som ich poslúchla. Na synčeka sme sa s manželom veľmi tešili. Zodpovedne sme sa pripravili na jeho príchod na svet. Dojčenie bolo pre mňa prirodzené, moja predstava bola dojčiť 6 mesiacov a potom sa uvidí, snáď potiahneme do roka, ďalej som nerozmýšľala, veď to bolo ďaleko. O tom ako dojčiť a čo vlastne dojčenie znamená, som nevedela a ani sa nad tým nejako nezamýšľala. Synčekovi sme nachystali izbičku, postieľku, mala som nachystané všetko, na čo som si spomenula, vrátane fľašiek a cumlíkov. Prečo cumlíky? Lebo som si myslela, že k dieťatku patria, a fľašky som dostala, neplánovala som ich použiť, až neskôr na čajíky, veď dieťa predsa musí piť čajík, všetci to vraveli. V poslednej chvíli sme postieľku premiestnili do spálne, čím sa blížil pôrod, tým viac som chcela mať bábätko pri sebe a možno zaúradovala aj moja pohodlnosť a vedela som, že sa mi nebude chcieť v noci vstávať do druhej izby.

Pôrod dopadol podľa mojich predstáv, rýchly a bez komplikácií. Keď mi podali malého zabaleného v perinke, bola som v nemom úžase nad jeho krásou, malými pastičkami, len som ho držala v náručí a pozerala na neho. Zamilovala som sa do toho malého stvorenia. Manžel bol s nami a bolo to všetko tak krásne. Úplne som zabudla na to, že by som si ho mala priložiť k prsníku. Po chvíľke mi malého zobrali a ja som ostala sama na pôrodnej sále, manžel ešte skočil domov po nejaké veci. Nudila som sa na sále, tak som obtelefonovala polku rodiny, ale ani gratulácie ma nejako neobveselili, prepadol ma pocit prázdnoty, samoty. Vedela som, že po pôrode môže nastať „baby blues“, netušila som, že tak skoro, netušila som, čo to spôsobuje, ale tak povedala som si, že hormóny. Konečne ma previezli na izbu, tešila som sa, že hneď vedľa novorodeneckého oddelenia. Vedela som, že synčeka mi donesú o 6 hodín a prvú noc bude spať u nich. Že vraj by som si mala oddýchnuť. No akokoľvek som sa snažila zaspať, nedarilo sa mi to. Nevedela som si nájsť polohu, stále mi niečo nesedelo. V tej chvíli som počula plač, plakalo veľa detí, ale ten jeden zvuk, hoci som ho počula len druhýkrát v živote, mi bol tak dôverne známy. Zavolala som na sestričku, že mi plače dieťa, že nech mi ho donesie. S úsmevom, že to nemôžem ešte rozoznať, však šla pre neho a s prekvapením, že naozaj on začal plakať, mi ho podala. V tej chvíli, ako som ho znovu videla a cítila pri sebe, zmizol všetok smútok a prázdnota. A keď prestal plačkať, tak som pochopila, že tá malá bytosť je pre mňa všetkým. Ako lekárke mi ho nechali oproti ostatným mamičkám dlhšie. Sestrička mi vysvetlila základy dojčenia, že si mám malého prikladať každé tri hodinky a má byť 20 minút na každom prsníku. Tak som si nejako sadla, hodinky dala tak, aby som na ne videla a dodržiavala všetko. Netušila som, že robím všetko presne naopak, a teda zle, a že dobre mienené rady sestričky sú skôr proti dojčeniu. Netušila som, či malý pije mliečko alebo nie. Ale veď to prvé dni nebolo predsa dôležité, veď mi bolo povedané, že mliečko ešte nemám, len sa to učím. Poctivo som čakala na naliatie prsníkov. Na tretí deň sa stále prsia nenaliali, bradavky však už začínali dosť bolieť, ale neriešila som to, veď dojčenie vraj bolí každú na začiatku. Malý začal byť strašne plačlivý, tak prišiel na rad cumlík. Večer ma čakala prvá skúška dojčenia. Akokoľvek malý protestoval, nemilosrdne som ho po 20 minútach z prsníka odtrhla a odvážila. Váha neukázala žiaden prírastok, malý schudol pod povolenú hranicu, tak mi ho dokŕmili. Ale keďže som lekárka, nie fľaškou, ale striekačkou. Na druhý deň ráno som sa zobudila a konečne sa mi prsia naliali, no až tak, že sa malý nevedel prisať. Mliečka bolo zrazu tak veľa, že synček nezvládol jeho tok. Tak som poslúchla múdre rady a odsávala pred dojčením. V strese, dieťa hladné s plačom čakalo, kým si odsajem potrebné množstvo. Našťastie syn začal krásne priberať, tak nás pustili domov. Naďalej som odsávala, synček dokrmovať nepotreboval, tak mliečko šlo do mrazničky. Takto sme fungovali asi tri mesiace. Nekonečné odsávanie pred a po dojčení. Potom som si povedala, že synček už je natoľko veľký, že ten tok mliečka musí zvládnuť, lebo to odsávanie ma stresovalo. Trošku sme bojovali, ale podarilo sa nám dojčiť bez, pre mňa otravného, odsávania.

Všetko vyzeralo dobre, ja som trpezlivo čakala, kedy si moje bradavky na dojčenie zvyknú, no boleli stále viac a viac. Natierala som ich všetkým možným aj nemožným. Jedného dňa som sa zobudila s bolestivou hrčou na prsníku. Trvalo pár dní, kým som si ju v bolestiach rozmasírovala a odsala. Myslela som, že už bude lepšie. Ale v deň, keď synček vyvracal čerstvú krv a ja som s hrôzou zistila, že na jednej bradavke mám hlbokú prasklinu siahajúcu asi do tretiny bradavky, som si povedala, že toto už normálne nie je a chcela som to riešiť. Lenže ako? Skúsila som odsať a dať malému z fľašky. Lenže odmietol, rovnako ako lyžičku, pohárik, striekačku. Chcela som dojčiť len z jedného prsníka a druhý len odsávať a nedojčiť z neho. Malému ale nestačilo, vždy sa chcel dokojiť aj z boľavého. Dojčenie sa pre mňa postupne stalo nočnou morou. Už dopredu som plakala od bolesti, keď sa blížil čas dojčenia z viac bolestivého prsníka. Odďaľovala som dojčenie, ako sa len dalo. Bola som ubolená, nevyspatá, nervózna. Ale prejsť na umelé mlieko som nemohla, lebo malý odmietal fľašku. Viac ako 2 mesiace bolesti, akú som si ani len nevedela dovtedy predstaviť. Niečo vo mne mi však nedovolilo vzdať sa. Jedného dňa ale malý prijal fľašku. Z menej boľavého prsníka som dojčila, z boľavého odsávala a dávala fľaškou. Čakala som na pocit úľavy. Namiesto toho prišiel stres z odsávania. Bude mat synček dosť mliečka? Koľko je tá správna dávka pre neho? Veď na prsníku odmerku nemám. Stanovila som si za normu to, čo som odsala prvýkrát. A tak som prácne odsávala a odsávala. Koľko som sa naplakala, keď som odsala čo i len o 10 ml menej. V noci som niekedy ani nespala, kým som nemala odsatú potrebnú dávku. Bola som nevyspatá, nervózna a naďalej ubolená. Synček sa tváril spokojne, ale predsa som postrehla rozdiely v jeho správaní, keď sa dojčil a keď mal fľašku. Po fľaške nikdy nemal taký blažený spokojný úsmev, oveľa viac vyžadoval mojkanie, túlenie. Jasne mi dával najavo, že mu niečo chýba. Čím ďalej, tým viac som cítila a začala chápať, že dojčenie je aj o niečom inom ako len o jedle. A čím ďalej, tým viac som cítila potrebu zrušiť fľašku a prejsť späť na dojčenie. Ale ako? Skúšala som, ale dojčenie bolo pre mňa stále strašne bolestivé.

V zúfalstve som sa vyrozprávala kamarátke, doteraz si vyčítam, že som tak neurobila skôr. Poradila mi jednu mamičku, čo radila na jednej sociálnej sieti ohľadom dojčenia, že vraj aj jej pomohla, keď jej syn nepriberal. Prvýkrát som ako zdravotník cítila, že som úplne zlyhala, a vôbec som netušila ako mi len môže „nezdravotník“ pomôcť. Ale keďže topiaci sa aj slamky chytá, tak som sa jej ozvala. Odpovedala mi milá pani, plná porozumenia a rady, čo mi dávala, mali hlavu a pätu. Zistila som, že existujú laktačné poradkyne a že dotyčná mamička je tiež poradkyňa. Strašne ma prekvapilo, že za moje ťažkosti môže cumlík, že z tohto dôvodu máme nesprávne prisatie, a preto zničené a poškodené bradavky. Poradila mi zmenu polohy, naučila ma, ako sa má dieťatko správne prisávať. Poradila mi, akú mastičku by mi mala kožná doktorka predpísať. Pretože som lekárka, nebol problém s jej predpísaním, aj keď sa kožná čudovala, že o takej kombinácii liekov ešte nepočula, ale že v podstate to má zmysel. A malo. Cítila som ako bolesti postupne ustupujú. Až sme sa dopracovali k tomu, že som mohla odsávanie skončiť a prešla som späť na dojčenie. Ešte to trochu bolelo, ale už som neplakala od bolesti, už som nezarývala nechty do vankúšov. A postupne ustúpili bolesti úplne.

Keď mal synček 7 mesiacov začali, sme sa dojčiť na požiadanie a ja som si plnými dúškami užívala dojčenie bez bolestí a to, že sa zo synčeka stal pravý prsníkový závislák. Dojčenie nám pomohlo prekonať úzkosť osemmesačných a zo synčeka vyrastal sebavedomý zvedavý chlapček. A ja som bola oddýchnutá, spokojná a pokojná.

Celý ten čas som bola v kontakte s laktačnou poradkyňou Katkou Glavovou, povzbudzovala ma, vždy si našla pre mňa čas a pochopenie. Vďaka nej som si naštudovala články ohľadom dojčenia, plne som pochopila, o čom dojčenie je. A pomaly som začala radiť ostatným mamičkám ohľadom dojčenia aj ja. A keďže moja povaha mi nedovolí radiť niečo, čo nemám naštudované, postupne vo mne vzrástlo presvedčenie a túžba spraviť si kurz laktačnej poradkyne. Viedli ma k tomu aj iné dôvody, jednak som sa chcela vyhnúť v budúcnosti rovnakým problémom, jednak som pochopila, že málo lekárov si uvedomuje, aké je dojčenie skutočne dôležité, a cítila som, že to chcem zmeniť.

Keď mal synček takmer rok, som zistila, že som znovu tehotná. Vďaka laktačnej poradkyni som vedela, že dojčenie nemusím prerušiť. A môj gynekológ ani nenamietal. Počas tehotenstva som si spravila kurz laktačnej poradkyne. Plne som pochopila, kde som robila chyby. Tešila som sa na tandemové dojčenie.

Šok nastal, keď sa mi syn v jeho 15. mesiacoch a v mojom 20. týždni tehotenstva zrazu odstavil, náznaky už boli, pil kratšie na prsníku, ale vedela som, že tehotenské hormóny môžu znížiť tvorbu mliečka. Ale odstavenie som nečakala. V dobe, keď sme si užívali naplno dojčenie, proste sa zrazu syn pri dojčení kyslo zatváril, odtrhol sa od prsníka a prst si namočil do mliečka a strčil mi ten prštek do úst s výrazom, že čo mi to tu tečie. Preplakala som pár dní, bolo to pre mňa bolestné, konečne som si dojčenie vedela vychutnať a teraz toto. Na synovi som videla, že odstavenie bolo pre neho predčasné, že ešte prsník potrebuje, pravidelne chodil skúšať, či som nespustila výrobu nanovo. Pred spaním sa stále potreboval pritúliť k prsníku. Postupne som si uvedomila a s manželom sme sa smiali, že syn sa odstavil iba od mlieka, ale nie od prsníka. Potreboval ho na zaspatie, upokojenie, čiže naďalej sme sa dojčili, len nepapal mliečko. Stále som dúfala, že sa ešte prisaje.

Druhý pôrod bol ešte rýchlejší ako prvý. Môžem povedať, že bezbolestný. Dcérku som mala priloženú neodstrihnutú k prsníku. Môj gynekológ vedel, čo po pôrode chcem, a plne mi vyhovel. Zažili sme samoprisatie. Ten malý človiečik proste vedel, čo chce. Dcérku som nevidela len tú chvíľku, kým nás preniesli na oddelenie a kým som sa dala trosku do poriadku a vybalila si veci na izbe. Hneď som si šla pre ňu. Potom sme už boli stále spolu, krásne sa dojčila od prvej chvíli na požiadanie. Žiadne bolesti, žiadne bolestivé naliatie prsníka.

Prišla skúška, ako ju prijme synček. Páčila sa mu do chvíle, kým som si ju nepriložila na prsník, čo bolo jeho teritórium. Spustil srdcervúci plač. Rýchlo som mu ponúkla druhý prsník, nech vie, že o nič neprišiel. Po chvíľke sa utíšil a s hlávkou na prsníku pozoroval, ako sestrička papá. A ja som cítila, že sestričku prijal. O dojčenie ale nemal záujem. Ani po prepustení domov. Zmierila som sa s tým, že prsník pre neho už jedlo neznamená, že ho má len na upokojenie. Ale keďže mliečka som mala dosť, tak som mu pri dojčení nechala odkvapkávať mliečko z druhého prsníka a niekedy odsávala. Chutilo mu. Vždy, keď som dojčila dcérku, sedel pri nás, hlávka na mojej hrudi a tíško pozoroval a čakal, kým mu do pohárika nenatečie mliečko. Dokonca si pohárik aj sám chystal, keď videl, že idem dojčiť sestričku.

Asi po mesiaci od pôrodu synček vstal so strašným plačom. Ako vždy v takejto situácii som si ho pritúlila a ponúkla mu prsník. Zrazu sa prisal. Keď sa mu spustilo mliečko, vyvalil na mňa svoje prekvapené okále a pil, a pil. Potom sa na mňa krásne a spokojne usmial a skonštatoval: „Mňam.“ Nakoľko to bolo vlastne akoby samoprisatie, mal synček prisatie správne a pre mňa teda nebolestivé

A tak sa dojčíme tandemovo, čiže dojčím naraz dcérku aj synčeka. Synček má už 25 mesiacov a dcérka 5 mesiacov. Dojčenie ma nebolí. Nemám žiadne ťažkosti. Len si to užívam. Je to niekedy trošku náročnejšie, lebo synček pri dojčení vymýšľa divné polohy, občas cítim jeho zúbky, ale nemám bolesti.

Dojčenie oboch detí naraz má pre mňa veľa výhod. Nemusím sa báť, že môj synátor niečo vyvedie, kým dojčím dcérku, nevylezie na skriňu ani nič podobné, lebo sedí pri nás a dojčí sa. Dcérka sa dojčí pokojne, lebo nemusí sledovať brata ako behá hore-dole po izbe. Dojčenie nám pomohlo, keď mal synček žalúdočnú chrípku, on rýchlo vyzdravel a sestričku protilátky v mliečku ochránili pred ochorením. A hlavne vidím, ako dojčenie spája moje deti, nás všetkých. Synček pri dojčení hladká svoju sestričku, niekedy sa držia za rúčky. Usmievajú sa na seba, na mňa. Proste úžasná pohoda plná lásky.

Lucia Nemašiková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Ako ma dojčenie zmenilo