Môj príbeh o cumlíku

Takže mám: postieľku na doma, cestovnú postieľku, kočík, špeciálnu tašku na rukoväť kočíka, rukávnik na kočík, sieťku na kočík, pláštenku na kočík, slnečník na kočík, prebaľovací pult, prebaľovaciu podložku, kôš na plienky, jednorazové plienky, jednorazové vrecká na použité plienky, jednorazové vlhčené obrúsky, jednorazové podbradníky... a cumlík. Roztomilý cumlík so zvieratkom, ktorý svetielkuje v tme. To všetko a omnoho viac my – nastávajúce mamičky – zabezpečujeme pre svoje doposiaľ nenarodené bábätká, aby sa mali po príchode na svet ako v bavlnke. Ako by taký roztomilý cumlík mohol dieťatku niečo urobiť?

Na oddelení šestonedelia v pôrodnici v pražskom Podolí to sestričky videli jasne: „Len mu ten cumlíček pokojne dajte, keď tak pekne pije.“ A skutočne – náš Jurko bol vzorný papkáč. Aj keď mal prvú možnosť dojčiť sa až približne 6 hodín po cisárskom reze, na prsník sa okamžite prisal a slastne pil dlhými dúškami. Tento rozprávkový scenár sa potom opakoval pri každom dojčení, náš synček prvé dni po narodení výborne priberal.

O to väčšie prekvapenie ma čakalo v ďalších týždňoch. Pomaly, ale iste, sa začal rozprávkový scenár meniť skôr na tragédiu. Správanie nášho bábätka sa výrazne zmenilo. Po niekoľkých hltoch mlieka sa začal odťahovať od prsníka, hneval sa a neprestával srdcervúco plakať. Zanedlho som začala dojčiť dieťa podľa jeho potrieb, a to napriek tomu, že v pôrodnici ma poučili, že dojčiť môžem najskôr po troch hodinách, vraj, aby nemal boľavé bruško a nezvracal. Aj keď som neskôr vyskúšala asi všetko, naše dojčenie prebiehalo rovnako. Stále rovnaký usedavý plač po pár dúškoch a odťahovanie sa od prsníka. V šestonedelí som teda trávila dni aj noci neustálym prisávaním bábätka k prsníku a následným pochodovaním po byte v márnej snahe utíšiť rozčúlené bábätko v náručí. A následky sa čoskoro dostavili: u mňa odreté bradavky, začiatku zápalu šliach v oboch rukách, pekelne bolestivá jazva po cisárskom reze a hlavne u synčeka čím ďalej tým väčší pupočný pruh. Náš pediater mi vysvetlil, že pupočný pruh mávajú bábätká od plakania a že ju zrejme bude potrebné vyriešiť operáciou, keď náš Jurko bude väčší.

Skúsila som si domov pozvať domov laktačnú poradkyňu Šárku Valeškovú. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi Šárka vysvetlila, že príčinou problémov môže byť ten roztomilý cumlíček so zvieratkom. Nevedela som si vôbec predstaviť, že sa vzdám jediného spôsobu, ako aspoň na chvíľu utíšiť nášho nahnevaného Jurka. Lenže my sme vlastne vôbec nemali na výber. Nechcela som predsa nechať naše dieťatko neustále plakať a už vôbec nie ho nechať operovať, bolo potrebné vyskúšať i tento variant.

Vypustila som teda cumlík a pripravila sa na najhoršie. Preto ma v nasledujúcich dňoch tak prekvapilo, že sa žiadne peklo na zemi nekonalo. V priebehu približne desiatich dní sa náš Jurko postupne premenil na nepoznanie. Predovšetkým sa zmenil z besniacej šelmy na spokojné bábätko, zaplače len veľmi zriedkakedy a rozhodne nie na prsníku. Dojčenie nám dnes ide samo, obaja si užívame vzájomnú blízkosť. Už nemusím riešiť večerný nedostatok mlieka, odreté bradavky, tričká zničené od mastičky na bolestivé prsníky, odrovnané ruky alebo prudký pokles inteligencie spôsobený nedostatkom spánku. Jurko je spokojný v šatke, ktorú ma pani Šárka v priebehu konzultácie naučila viazať. Naučila som sa citlivejšie vnímať komunikáciu dieťaťa, ktoré nie je „zapchaté“ cumlíkom. A ten nešťastný vyplakaný pruh? Ten s pomocou pruhového pásu v priebehu niekoľkých dní úplne zmizol.

        Markéta Janoušková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Môj príbeh o cumlíku