Dlhodobé dojčenie a prirodzené odstavenie

Nášho syna som dojčila 4 roky a 3 mesiace. Dnes už viem, že to, že sa mi to podarilo, vôbec nie je otázkou šťastia či náhody a že to nie je tak, že matka, ktorá dojčila kratšie, si za to môže sama, lebo sa dosť nesnažila. Je také jednoduché zvaliť vinu na matku. Lenže nedojčí matka, dojčí alebo nedojčí celá spoločnosť. A v našej spoločnosti dojčenie stále nie je bežné a normálne. Dojčiť do prirodzeného odstavenia je ešte stále raritou. Mamičky, ak sa vôbec s dojčením dostanú do obdobia, keď už takmer žiadne dieťa u nás dojčené nie je (čo je na Slovensku približne po roku života dieťaťa, nehovoriac o tom, že aj to je len málo detí a väčšina detí sa pod vplyvom nesprávnej praktickej podpory dojčenia u nás ako-tak dojčí len v prvých pár mesiacoch po narodení), sa tak dostávajú do obdobia, keď nemajú často najmenšiu predstavu, čo vlastne očakávať. Možno by aj rady dojčili ďalej, ale nevedia, čo je ešte „normálne“, čo už nie je, a keďže to nevie ani ich okolie, často si nie sú isté pre pochybnosti od priateľov, rodiny... Informácie, ktoré tieto mamičky dostanú, sú často len šírením mýtov. Tieto mýty vznikajú aj preto, že dnes už skutočne málokto má možnosť pozorovať dojčenie (a dlhodobé dojčenie zvlášť) vo svojom okolí. Naša spoločnosť sa stala spoločnosťou, v ktorej je normálne kŕmiť dieťa fľašou umelým mliekom. A tak sa na dojčenie pozeráme podobne ako na fľašu s mliekom – ako na jedlo. Ak si aj uvedomujeme nejaké iné aspekty dojčenia, väčšinou ich vnímame negatívne – ako dôsledok prílišného rozmaznania dieťaťa, ktoré sa nám raz vypomstí, a ktoré je ideálne odstrániť, ešte kým sa „dá“.

Nechápeme prečo je dojčenie omnoho viac než príjem materského mlieka. Málokto vie, že dojčenie reguluje činnosť srdiečka, dýchanie, telesnú teplotu, znižuje hladiny stresových hormónov, prežívanie bolesti, pomáha bábätku správne si rozvíjať mozog, ústnu dutinu atď. Z toho vyplýva, že dieťa sa nedojčí len pre hlad alebo smäd. Môže sa dojčiť preto, že je unavené, predráždené, prehriate alebo naopak preto, že mu je zima, že chce spať, že sa bojí, že sa fyzicky alebo psychicky zranilo, preto, že začína byť choré a cíti sa zle, hoci o tom okolie ešte netuší alebo v iných sociálne náročných situáciách, v ktorých zatiaľ nie je samostatné a nezávislé. Prirodzené odstavenie nie je o tom, že jedného dňa nahradíme porciu materského mlieka porciou jedla. Je to práve o týchto ostatných potrebách, ktoré matka dieťaťu pomáha uspokojovať spôsobom, ktorý zažívali takmer všetky naše deti počas miliónov rokov evolúcie ľudského druhu. Prirodzené odstavenie je o tom, že po určitom čase sa dieťa dostáva do vývojového štádia, v ktorom sa postupne učí napĺňať si tieto potreby samo, keď sa cíti byť na to pripravené. Je to dlhá cesta, ktorá sa začína dlhé mesiace pred samotným definitívnym odstavením. Prirodzené odstavenie je niečo, čo si mamičky ročných či dvojročných dojčiacich sa detí nedokážu predstaviť, neveria, že sa to stane. Ale deti sa menia a rastú a čo sa zdá nereálne v dvoch rokoch, je neskôr úplne ľahké.

A tak napríklad v mojom osobnom prípade som si všimla proces prirodzeného odstavovania vyše rok pred tým, než sa náš synček naozaj odstavil.

Je ťažké hovoriť o nejakom postupnom vývoji, skôr to bolo ako tanec – jeden krok vpred, dva späť, dva vpred, jeden späť... vždy to záležalo od okolností, či nebol synček chorý, unavený či nebola nejaká mimoriadne náročná nová situácia, ktorú ešte neriešil. Postupne však bolo čoraz menej situácií, ktoré potreboval riešiť dojčením. Kedysi to bolo skoro všetko, čo ho rozrušilo. Keď mu dieťa na pieskovisku vzalo hračku, ktorá bola pre neho dôležitá a nevedel si ju vziať späť, keď sa čo i len trochu fyzicky zranil, keď sa vyľakal, keď sa dostal do sociálne náročnej situácie (napr. manželove promócie), keď sa nudil, keď sa potreboval upokojiť (najmä na zaspatie a spánok – istú dobu ho neuspalo nič iné, len prsník). Postupne sa to menilo. Mnohé situácie bol schopný vyriešiť sám. Dojčil sa len, keď sa udrel skutočne bolestivo. Keď potreboval spať a nebolo možné sa dojčiť, začal zaspávať aj v autosedačke alebo v šatke bez prsníka. Bol to dlhý proces trvajúci celé mesiace. A počas tohto procesu postupne pri dojčení pil menej a menej mliečka, až posledné dva – tri mesiace nepil vôbec nič, sal prsník bez pitia. Moja tvorba mlieka sa tomu prispôsobovala, a preto som po definitívnom odstavení nemusela robiť nič špeciálne, prsia sa nenalievali, jednoducho ostali v stave, v akom boli pred otehotnením.

Posledné, čo sa pri prirodzenom odstavovaní učil synček zvládať sám, boli nočné precitania a večerné zaspávanie. Postupne sa mu samy od seba predlžovali spánkové cykly, a tak sme sa v noci dojčili menej často. Občas sa stalo, že ak sa zobudil na cikanie, následne ho stačilo len prevaliť na posteľ a spal ďalej. Postupne sa učil riešiť aj iné nočné precitnutia sám. Asi najsmiešnejšie pre mňa boli noci, v ktorých sa zobudil, posadil sa a pred tým, než sa ako obvykle presunul ku mne bližšie, mávol rukou, ako by hovoril: „Ááá, načo?“, ľahol si a spal ďalej. V časoch, kedy bol prechladnutý, časom sám prestal vyžadovať v noci dojčenie, napriek tomu, že iné noci, keď bola zdravý, sa dojčieval skutočne často, jednoducho preto, že pokiaľ mal zapchatý noštek, sa dojčením sa neuspal, lebo nemohol dýchať. Asi pol roka pred odstavením sa začal vytrácať jeho sací reflex. Bolo skutočne smiešne, ako sa prisával k prsníku, ako keby to v živote nerobil a nevedel, čo má vlastne robiť. V noci dovtedy vždy našiel bradavku so zavretými očami. Zrazu nebol schopný orientovať sa podľa nošteka, musel otvoriť oči, aby vedel, kam sa má prisať. Pred samotným odstavením po roku a pol rôznych zmien definitívne prestal spávať poobede. Večer tak chodieval spať skôr a bol dosť unavený. Raz som ho po tom, čo sme v posteli umyli zúbky a išla som do kúpeľne opláchnuť kefku, našla na moje veľké prekvapenie v posteli spať. Postupne bolo takýchto zaspatí večer čoraz viac. Až jedného dňa večer povedal: „Skúsim zaspať úplne sám, len mi drž ručičku.“ Za chvíľu naozaj zaspal. V noci sa zobudil asi 5-krát, každý raz mi len podal ruku a spal ďalej, nechcel sa dojčiť. Ráno sa zobudil a na rozdiel od všetkých ostatných rán v našom spolužití namiesto obvyklého „mliečkoooo“ vstal, išiel do kuchyne za mojim manželom a obom nám oznámil: „Rozhodol som sa, že už som veľký a mliečko už nepotrebujem.“ Odvtedy sa už nedojčil. Asi o dva týždne povedal, že už nepotrebuje na spanie ani ručičku. Odvtedy už neviem koľkokrát sa v noci precitá.

Na dojčenie synček spomína s úžasnou láskou, ale nenapadne ho sa prisať k prsníku. Je na seba hrdý, uvedomuje si, že vykonal veľké rozhodnutie, a teší ho, že sa nepotrebuje k dojčeniu vrátiť, pretože je skutočne taký veľký, že už všetky situácie, ktoré sme riešili dojčením, zvláda sám. A ja sa cítim pyšná, ako keby dosiahol v živote niečo zásadné. Mám so svojim synom intenzívny vzťah, ktorý po tom, čo bol roky posilňovaný dojčením, spoločným spaním a množstvom fyzického kontaktu pri nosení, prešiel do kvalitatívne inej úrovne. Do úrovne prislúchajúcej jeho stupňu vývoja. Dojčenie tak nechýba ani mne. Som naňho hrdá, viac verím jeho schopnostiam, jeho odhadu toho, na čo sa cíti, čo zvládne. Je to skvelý pocit.

Na záver by som chcela poďakovať občianskemu združeniu MAMILA za osvetu v oblasti dojčenia a poradkyniam pri dojčení, z ktorých mi mnohé ako moje kamarátky poskytovali podporu pri dlhodobom dojčení, akú dnes môžu mamičky dostať napr. na podporných skupinách dojčiacich matiek. Nemala som tak pocit, že robím niečo čudné, niečo, čo treba začať nejako regulovať, akýmsi spôsobom usmerňovať, pretože inak sa moje dieťa nikdy neodstaví samo a ublížim mu. Necítila som sa tak pod tlakom „konečne s tým niečo urobiť“. Nemusela som riešiť, či ho mám alebo nemám priložiť k prsníku, keď sa vonku buchol a plakal. Vedela som, že raz príde čas, kedy toto všetko zvládne sám a že to najlepšie, čo môžem urobiť, je poskytnúť mu čas a priestor a dôveru v jeho prirodzený vývoj. Mohla som sa uvoľniť a využiť dojčenie pre zjednodušenie starostlivosti o svoje dieťa. Za tento aspekt dlhodobého dojčenia som veľmi vďačná.

Nedá sa spočítať, aké množstvo náročných situácií mi dojčenie pomohlo za tie štyri roky zjednodušiť. O tom, že syn bude chorý, som väčšinou vedela ešte pred tým, než začali byť viditeľné príznaky choroby podľa toho, že sa chcel veľa a často dojčiť a pri dojčení zaspal neobvykle skôr. Keď mal horúčky po očkovaní, dojčenie bolo jediné, čo ho upokojilo a jeho pokojné satie na prsníku, pri ktorom získal optimálnu potravu a tekutiny v množstve, aké práve potreboval alebo na ňom zaspal a pokojne spal, upokojovali aj mňa, pretože počas týchto stavov som samozrejme bola veľmi vystresovaná a plná obáv najmä ja.

Dojčenie mi poskytovalo neoceniteľnú pomoc, keď nastali situácie, že som ako matka neodhadla dobre situáciu. Napr. keď som zabudla, že už môže byť unavený a potrebuje spať, alebo že už je dávno, odkedy naposledy jedol. Syn samozrejme reagoval nervozitou. Často sa stalo, že sme v takejto situácii boli v obchode a on začal zúrivo bojovať napr. ako raz za krásnu červenú topánku z páru, ktorý stál 70 Eur. Síce som pochopila, že jeho vzdorovité správanie súvisí s tým, že je hladný/unavený/začína byť chorý, ale čo s tým v tej konkrétnej situácii urobiť? Na odmietnutie toho, čo som nemohla dovoliť, samozrejme reagoval neskutočným plačom. Vďaka dojčeniu som ho mohla plačúceho rýchlo odtiahnuť stranou, aby sme neobťažovali okolie a ponúknuť mu dojčenie. Keďže bol nešťastný, vždy sa prisal (niet divu – keď sme rozrušení, bije nám prudko srdce, rýchlo dýchame, tvoria sa nám stresové hormóny – prečo by dieťa nechcelo dojčenie, ak to tieto všetky telesné funkcie upokojuje?). Niekoľko minút sa dojčil, trošku sa nasýtil, nabral energiu, postupne sa upokojoval a nakoniec bol spokojný. V tejto situácii som mohla urýchlene začať konať na tom, čo ho trápilo v skutočnosti – kúpiť jedlo alebo utekať domov ho rýchlo nakŕmiť, alebo uspať ho. A ak si aj spomenul na to, po čom tak veľmi túžil, dalo sa mu väčšinou rozumne vysvetliť, prečo to nemôžeme kúpiť alebo urobiť.

V období prirodzeného odstavovania sme postupne menej a menej takýchto situácií riešili dojčením. Dlhodobé dojčenie nie je len o romantických pocitoch šťastia vždy, keď si prikladáme dieťa k prsníku. Boli chvíle, kedy samotné dojčenie bolo zdrojom nesmiernej radosti, keď sme sa pri dojčení jašili s ručičkou alebo nožičkou, alebo synček vymýšľal iné veci, ktoré mu boli ukrutne smiešne. Dieťa, smejúce sa s prsníkom v ústach, je veľmi rozkošné. Ale niekedy to nebolo jednoduché. Nemôžem však povedať, že ťažké bolo dojčenie, skôr starostlivosť o dieťa ako taká. Pre mňa bolo dlhodobé dojčenie spôsobom starostlivosti o dieťa, pre ktorý som sa rozhodla ešte pred pôrodom. Nevedela som si predstaviť žiadnu inú možnosť. Starostlivosť o dieťa prináša so sebou náročné situácie a v našej spoločnosti aj neúmernú záťaž na psychiku matky. Dojčenie mi však toto obdobie materstva pomohlo zvládnuť jednoduchšie. Veľmi mi pomáhali aj informácie o tom, aké je dlhodobé dojčenie mimoriadne dôležité pre zdravie dieťaťa a matky. Že dojčenie je normou a čokoľvek iné prináša určité riziká pre naše zdravie. Prvotným stimulom preto, aby som ešte pred pôrodom pracovala na tom, aby bolo dojčenie nášho syna bezproblémové a aby sme sa tak mohli dostať k míľniku prirodzeného odstavenia, boli pre mňa úžasné prezentácie kanadského pediatra a uznávaného odborníka na dojčenie Dr. Jacka Newmana. Tieto informácie, spolu s informáciami, ako sa k dlhodobému dojčeniu vlastne dopracovať a čo je v rámci dojčenia staršieho dieťaťa možné očakávať, boli kľúčové preto, aby sa mi podarilo dojčiť dlhodobo.

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Dlhodobé dojčenie a prirodzené odstavenie