Dojčenie adoptovaného dieťaťa
– skutočný príbeh

Denník, 2012

Keď som sa raz ešte ako študentka na vysokej škole rozprávala s mojím otcom na tému, či je možné, aby žena bez biologického dieťaťa mala mlieko, on mi suverénne povedal áno - napríklad cez vojnu, keď zabilo rodičov, stalo sa, že suseda si osvojila dieťa - sirotu a potom ho aj „oddojčila“. Ako sa však môj ocko čudoval, keď som mu o desať rokov neskôr ako manželka a náhradná matka povedala, že mám mlieko! Nechcel uveriť.

Tento denník som si zapisovala na základe odporúčania mojej laktačnej poradkyne. Sama som nevedela, či mám veriť, že adoptívne dojčenie je možné. Nech vám je tento príbeh povzbudením.

Rozbiehanie laktácie

Som 30-ročná žena, náhradná matka jedného dieťaťa, zdravá. Máme podanú žiadosť o ďalšie náhradné rodičovstvo pre novorodenca. Keďže sme v zozname žiadateľov prví, predpokladaný príchod bábätka je približne v rozpätí jedného až troch mesiacov.

Skontaktovala som sa s milou a ochotnou poradkyňou pri dojčení v mojom okrese. Dohodli sme sa na rozbiehaní laktácie bez hormonálnej stimulácie, len na základe užívania prípravkov na zvyšovanie tvorby mlieka. Ďalším podporným prostriedkom bolo odsávanie mlieka, ktoré mi popri 3-ročnom synovi a domácnosti vyšlo cez deň asi 5-krát po 20 minút a v noci 1-krát, alebo vôbec.

Kamarátka psychologička, ktorá vtedy dojčila, mi povedala radu, ktorú som si dobre zapamätala: „Dojčenie je aj o „hlave“, teda o myslení - predstavuj si, ako sa ti mliečko v prsiach tvorí, ako tečie...“ Táto myšlienka mi veľmi pomohla!

22. júl 2012, začiatok odsávania

Začínam pomocou elektrickej odsávačky hneď ráno po zobudení, ešte bez prvého podania doplnkov. Som pozitívne a s vierou nastavená, hoci trochu s obavami, či je niečo také možné. Pri posledných minútach odsávania sa na ľavej bradavke objavila kvapôčka žltobielej tekutiny, zvláštnej, skôr slanej chuti. Najprv nechápem, čo to je, až neskôr mi dôjde - veď je to moja prvá kvapka mlieka! Odvtedy sa objavuje na ľavej strane pri každom odsávaní.

Bola som upozornená, že prvé mlieko sa môže objaviť v priebehu mesiaca odsávania, skôr či neskôr. Moja kamarátka, ktorá začala rozbiehať laktáciu o mesiac včaššie, objavila svoju „prvú kvapku“ po desiatich dňoch. Preto som bola prekvapená svojou skúsenosťou a považujem ju za veľký úspech. Myslím, že mi najviac pomohla vysoká motivácia.

Asi na 3. deň sa kvapky spájajú do malého pramienka, mlieko je bielo-žlté, sladkej mliečnej chuti.

Zbieranie mlieka

28. júl 2012

Z každého odsávania z oboch prsníkov získavam malé množstvo, ktoré si meriam ako „zaplnené dno“ nádobky a môžem ho postupne zbierať a mraziť. Začínam používať manuálnu odsávačku (má pre mňa praktické výhody: môže sa používať kdekoľvek a nie je hlučná).

1. august 2012

O štyri dni sa objavuje striekanie mlieka v malom pramienku. Kamarátka mi dovolila priložiť si jej veľmi dobre „rozkojené“ 4-mesačné dieťatko. Prisalo sa veru poriadne a malo lepší ťah ako odsávačka. Asi aj vďaka tomuto pozitívnemu zážitku sa množstvo mliečka výraznejšie zvyšuje, hoci ho ešte ťažko odmerať, lebo nedosahuje ani prvú rysku.

6. august 2012

O týždeň mám prvých 20 ml po každom odstriekaní. Mlieko má bielu až jemne žltú farbu, je sladké, skôr hustejšie, po odstátí sa oddeľuje „smotana“ a voda. V neskorších dňoch prežívam stres a vtedy som nazbierala o trochu menej mlieka.

12. august 2012

25 ml po každom odstriekaní. Prsia si dokážem stlačiť tak, aby vyšlo a vystreklo mlieko v niekoľkých pramienkoch. Mám pocit, že sú trochu väčšie a cítim mierny tlak, naplnenie pŕs.

15.august 2012

30 ml.

22. august 2012

Mesiac od rozbiehania laktácie mám 40 ml. Kvôli celkovej únave počas augusta som začala užívať niektoré minerály ako doplnky stravy. Pomohlo, cítim sa v dobrej fyzickej a psychickej kondícii a tvorba mlieka sa zvyšuje.

September 2012

50 ml a viac. Keďže som s množstvom mlieka spokojná, z finančných dôvodov som skúsila znížiť dávkovanie benediktu lekárskeho. Tvorba mlieka sa nezmenila, preto som jeho množstvo o týždeň ešte znížila a na nasledujúci týždeň som benedikt úspešne vysadila. Okrem toho som zredukovala aj liek pre zvyšovanie tvorby mlieka, taktiež bez zmeny tvorby mlieka. (Poznámka: tieto doplnky sú relatívne drahé a užívam ich už niekoľko mesiacov.)

Naopak, zistila som, že zmena množstva mlieka sa u mňa prejavuje v závislosti od stresu a námahy počas dňa. Denné namerané hodnoty vyzerajú asi takto:

  • Ráno: 100-130 ml (som oddýchnutá)
  • Doobeda: 50-70 ml
  • Na obed: 40-50 ml (prejavuje sa únava dňa)
  • Poobede: 40-50 ml
  • Večer: 50-70 ml (manžel je doma a pomáha mi)

Celkové množstvo mlieka na deň: 250-330 ml.

Všimla som si, že k zvyšovaniu tvorby mliečka mne osobne pomáhajú:

  • pokoj a oddych
  • pravidelné odsávanie
  • viera a modlitba, pozitívne nastavenie sa
  • senovka grécka

Október 2012

V nasledujúcom mesiaci sa mi produkcia ešte zvyšuje, dosahujem až 400-500 ml celkového mlieka na deň. Je to vrchol mojej tvorby .. Postupne vysadzujem všetky doplnky. Bez užívania senovky sa však množstvo mlieka znižuje asi o jednu štvrtinu.

Zároveň sa objavila otázka, čo robiť s toľkým odsatým a zamrazeným mliekom. Prostredníctvom internetu som sa skontaktovala s jednou mamičkou chorého dojčiatka, ktorá pre neho potrebovala materské mlieko. Nejaký čas odo mňa mliečko odoberala. Ona už mala skúsenosť s darovaným mliekom od iných matiek a vždy si ho dala vyšetriť v nemocnici. Napísala mi: „V pondelok mi prišli výsledky. Vaše mliečko je úplne v poriadku. Dávala som ho svojmu dieťatku a veľmi mu chutilo...na jedenkrát vypilo až 350 ml, čo sa už dlho nestalo... Ďakujem.“ Tejto mamičke som akosi nemala odvahu povedať, že rozbieham adoptívnu laktáciu a teda nemám biologické dieťa... a ani ona sa nepýtala...

November 2012

Prešlo leto i jeseň a očakávané dieťatko neprichádza. Začínam byť netrpezlivá. Nie je ľahké sa už štvrtý mesiac popri synovi, domácnosti a návštevách obmedzovať odsávaním - pred známymi stále potajomky, keby to náhodou nevyšlo.

Volám na úrad, ako sa veci majú. Oznámili mi, že naše poradie sa posunulo až o dve miesta nižšie, pretože páry, ktoré mali odklad, sa medzičasom prihlásili.

Sme sklamaní, moje nadšenie a snaha vyhoreli. Premáha ma pocit márnosti. Zároveň vyvstáva nová úloha - udržanie laktácie, pretože čakanie na dieťa sa môže predĺžiť o niekoľko ďalších mesiacov. Doplnky už neužívam, iba odsávam 4-krát denne.

Namerané množstvo mliečka sa pod vplyvom môjho smutného prežívania znížilo na 20-40 ml na jedno odsatie, čo ma tiež znervózňuje.

13. december 2012

Nečakané adventné prekvapenie! Z úradu nám oznamujú, že sa pre nás narodilo dieťatko. Veľmi sa tešíme a o štyri dni ho môžeme ísť pozrieť do jednej zo slovenských pôrodníc. Už teraz vieme, že je naše!

Okrem iného som zvedavá, či sa prisaje. (Poznámka: Dieťatko bolo od narodenia kŕmené fľašou – najskôr s umelou výživou a v posledné dni materským mliekom, lebo ho akurát dostali z mliečnej banky.)

Vyššou mocou je zariadené, že v danej pôrodnici pracuje moja laktačná poradkyňa a môže byť súčasťou týchto udalostí.

Predstavujú nám „naše“ dvojtýždňové dieťatko. Sestričky ho práve prichádzajú nakŕmiť fľašou, keď im hovorím o mojej laktácii. Sú prekvapené, ale hneď skúšame bábo priložiť. Dieťatko sa krásne prisalo, vypilo 70 ml môjho mliečka a zaspalo. Očividne sa mu dojčenie a fyzický kontakt s maminou zapáčil. Aj keď mám trému, je to pre mňa nádherný zážitok.

Zásluhou ochotnej primárky, za čo som jej veľmi vďačná, a v spolupráci s laktačnou poradkyňou, som mohla pre dojčenie v nemocnici ostať s bábätkom, až kým budeme mať predbežné opatrenie zo súdu, aby sme si dieťa mohli zobrať domov.

Očakávam, že na oddelení mi pomôžu zvýšiť produkciu mlieka, spoznám sa so svojím dieťatkom a naučím sa praktické zručnosti, ako sa o neho starať.

V pôrodnici oceňujem:

  • umožnenie pobytu v nemocnici, aby som nemusela cestovať každý deň,
  • ukázali mi praktickú starostlivosť o dieťa (kúpanie, držanie novorodenca atď.),
  • hoci boli z mojej laktácie prekvapení, ocenili ju,
  • cez deň i v noci ma volajú, aby som bábätko prišla nadojčiť,
  • poskytli dieťatku moje odstriekané mlieko, nie umelé.

Avšak napriek dobrým úmyslom a údivu personálu nad adoptívnym dojčením, nemocnica žije svojimi železnými pravidlami a aj ja sa musím podriadiť. I keď majú titul Baby Friendly Hospital, čelím niektorým „antilaktačným“ podmienkam, ktoré ma veľmi vyčerpávajú a mätú.

Napríklad:

  • Som zneistená, pretože dostávam odlišné až protichodné informácie o dojčení od mojej laktačnej poradkyne a od vzdelaných lekárok, či rokmi skúsených sestier. Informácie od poradkyne sa zhodujú s literatúrou, ktorú som si načítala. Mám pocit neistoty, neviem, koho mám počúvať. Komu veriť?
  • Očakávala som systém „rooming-in“, ale dieťa je odo mňa separované - nemôže byť so mnou v izbe, s výnimkou pár hodín cez deň. Počas spoločného času si ho obzerám, dojímam sa malou „bytôstkou“, teším sa z neho a ďakujem Bohu. Robíme rýchle pokroky v spoznávaní sa a dojčení... Ale potom nasleduje nútené oddelenie. Keď vidím, ako ho sestrička odváža, je mi smutno za mojím drahým, vytúženým dieťatkom. Na čo som tu, keď nemôžeme byť spolu?
  • Mám pocit nedostatku súkromia pri dojčení. Mala som vyhradenú „erárnu“ miestnosť, kde som mohla dojčiť. V nemocnici vládne ruch a aj sem prišiel ktokoľvek a kedykoľvek, či už po nejakú vec, alebo len tak zo zvedavosti sa na mňa pozrieť. Pritom hlasno rozprávali a búchali dverami. Ani malému, ani mne to nerobilo dobre.
  • Na druhý deň od príchodu do pôrodnice sa mi bábo hlasno rozplakalo. Ešte som nevedela, čo mám robiť, ako ho utíšiť. Po pár minútach prišla sestrička a ihneď dieťatko odniesla (asi preto, aby jeho plač nerušil oddelenie). Ale ja som chcela, aby ma naučila, ako sa utišuje! Cítila som sa hlúpo - že som zlyhala a tento bolestivý moment sa mi vryl do pamäti.
  • Nikto z personálu ma nepodporil, aby som si mohla priložiť dieťa v kontakte „koža na kožu“, ktorý napomáha dojčeniu. Iba sama ho intuitívne skúšam, keď máme súkromie, ale obávam sa, aby ma takto niekto nenašiel.
  • Odhovárajú ma od častého pobytu dieťaťa na prsníku - vraj mi to môže poškodiť bradavky, ale podľa mňa si dieťatko užíva ľudskú blízkosť a mňa to tiež teší. A s bradavkami problém nemám.
  • Personál dieťa neustále váži. Ak nevypilo dostatok môjho mlieka, sestrička na mňa tlačila, aby som mu dala ešte viac („musíte ho nadojčiť ešte do 70 ml“). Cítila som sa totálne neschopná, že nemám toľko mlieka, koľko treba podľa tabuliek.
  • Raz v noci ma sestrička chcela ušetriť únavy a dieťa dokŕmila fľašou. V skutočnosti som bola zdeptaná, nie unavená.
  • Cumlík je na oddelení bežnou praxou. Keď som sa vyjadrila, aby bábätku nedávali žiadne umelé náhrady prsníka, pretože to nepriaznivo ovplyvňuje dojčenie, jedna lekárka sa rázne povedala, že podľa nej „sú to povery starých báb“! Pri lúčení mi do ruky vtlačili cumlík a fľašu pre „prípad potreby“.
  • Celý čas mám pocit, že dieťa je vlastníctvom sestier, a nie moje. Že oni sú tí, ktorí „vedia“, kým ja som neschopná a „neviem“. Moja intuícia a materinský inštinkt nie sú podporované, nemajú podmienky pre rozvoj.

Na konci pobytu som tak fyzicky aj psychicky unavená, že dokonca rozmýšľam, či nemám dojčenie radšej vzdať. Veľmi ma však podporuje a pomáha mi zorientovať sa práve moja laktačná poradkyňa, ktorá keď mohla, prišla a diskutovala so mnou.

Napokon, po niekoľkých dňoch si nedočkavo nesieme svoj „vianočný darček“ domov.

Príchod domov

Prvé dni boli nádherné a aj ťažké zároveň. Pocity mám dvojaké. Mám doma vytúžené dieťa, som šťastná, ale neviem, ako sa o neho starať. Myslela som, že sa to budem učiť v pôrodnici. Doma teda začíname odznova.

Bábätko dojčím na požiadanie. Podarí sa mu vypiť približne 30-90 ml. Obávam sa, že nemám toľko mlieka, koľko by potrebovalo. Užívam najvyššie dávky doplnkov, aby sa mi ho tvorilo čo najviac. Keď vypije menej a stále je hladné, ešte ho dokŕmim mojím rozmrazeným mliekom (približne 3-krát denne po 40 ml), pričom používam laktačnú pomôcku – cievku na dokrmovanie na prsníku, aby si dieťa nezvyklo na fľašu. Niekedy pri dojčení zaspáva, čo si vysvetľujem nižším tokom mliečka, preto stláčam prsník. Zistila som, že ak si pri dojčení masírujem mliečne žľazy, ktoré si nahmatám ako hrčky v prsníku, po chvíli už bábätko spokojne prehĺta.

Dieťatko veľmi rado na prsníku len tak „dudle“, asi chce dobehnúť stratené dni bez mamy. Snažím sa preto nosiť ho v šatke a v noci dojčím poležiačky. Takto sa spolu zohrávame a tešíme sa zo seba navzájom.

Spočiatku som sa pri každom dojčení musela sústrediť, aby bolo všetko v poriadku, ale teraz mám pocit, že je to ten najprirodzenejší vzťah medzi matkou a novorodencom - i keď v mojom prípade to znie paradoxne.

Moje okolie ma pre mňa veľa rád, napríklad o použití cumlíka a fľašky, nechať „bábo“ vyplakať a podobne. Hoci sú dobre myslené, hneď som ich vylúčila, pretože nepodporujú dojčenie, ani citové puto medzi nami. Stalo sa mi, že po príchode z pôrodnice, keď dieťatko plakalo, som naozaj použila „dary pôrodnice“ - zopárkrát som dala dieťatku mlieko z fľaše a do úst strčila cumlík. Moja skúsenosť je, že po pití z fľaše a satí cumlíka nedostatočne otváralo ústočká pri prisávaní (dovtedy to boli veľké ústa a potom len malá dierka)! Teraz už viem dieťatko upokojiť bez ich použitia a mám dobrý pocit.

Po týždni som zistila, že keď dieťatko plače, upokojí ho prsník, hojdanie, utišovanie pomocou „ššš“ a pevné zavinutie. Radujeme sa zo spoločnej postele a kontaktu koža na kožu. Napriek mojej a synovej chorobe, je zdravé. Veľmi sa teším, keď každý týždeň dojčenia bábätko priberá - najskôr 300 g , neskôr 280 g, 250 g, 250 g, 200 g...

Po mesiaci sa mi jedného dňa „naliali“ prsia. Cítila som tlak, hrče, dieťa nevypilo všetko a tak som zvyšok odsala. Odvtedy sa množstvo mlieka zvýšilo a nie je potrebné dokrmovať. Dieťatko vypije 70-130 ml a spinká dlhšie, zvyčajne v 3-hodinových intervaloch. Črtá sa aj režim. Nemá koliku, ani dlho neplače. V noci sa budí 2 až 3-krát.

Viem rozoznať jeho plač a rýchlo ho upokojiť. Dvakrát sa stalo, že večer dlho a nástojčivo plakalo. Zdalo sa, že nič nepomáha. Nakoniec som skúsila poslednú možnosť - dať ho do šatky a potom zaspalo do minúty. Pomaly sa učím zvládnuť dve deti a domácnosť. S bábätkom sme zabehnutí a ja mám viac sebavedomia. Začínam si „mamičkovanie“ ozajstne užívať. Som naplnená a šťastná.

...

Tu sa môj denník prerušuje. Dojčenie beriem ako to najlepšie, čo môžem dieťatku ponúknuť. Odmenou mi sú jeho milý pohľad, úsmev, uvoľnené telíčko, zdravie a jeho spokojné prehĺtanie. Priala by som si, aby som mohla napísať, že som dojčila aspoň rok, no to je ešte len budúce pokračovanie tohto dobrodružného príbehu.

Som nesmierne vďačná za tento náš DAR a za možnosť dojčenia, ktoré je nádherné. Navzájom si takto prejavujeme lásku. Vďaka Bohu.

adoptívna mamička

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Dojčenie adoptovaného dieťaťa – skutočný príbeh