Chrumka sa dojčí (zn. furt)

Prebrané z blogu Mirky Ollé s láskavým zvolením autorky

Napíšem vám dnes niečo, čím sa intenzívne zaoberám už niekoľko týždňov. A možno to už budú aj mesiace, neviem, stratila som prehľad. Chrumka už ašpiruje na druhý rok, ale stále sa dojčí. A dojčí sa veľa.

Dojčenie je vôbec veľmi kontroverzná téma. Vlastne sa do nej vôbec nepúšťam, keď nemusím. Nie každá mama má naň rovnaký názor ako ja a nie s každým rozdielnym názorom sa dokážem stotožniť. A nie sú to len mamy, ktoré majú svoj názor na dojčenie detí. Niekedy sa mi zdá, že ho majú snáď všetci, psov a mačky nevynímajúc. A to myslím vážne, lebo keby ste videli našich kocúrov ako sa na nás pozerajú keď chrumku dojčím, prisahali by ste, že im beží hlavou niečo ako „tiež by som si dal“. Najmä tomu mladšiemu, ktorého sme odchovali na mačacom sunare vo fľaške (áno, aj také je).

Vôbec, ale že za žiadnych okolností, sa nechcem púšťať do polemík, či je lepšie prso alebo fľaša. A že či všetky ženy môžu dojčiť, alebo to niektorým jednoducho nemá byť dopriate. V tomto razím teóriu, že každá mama a jej dieťa sú jedinečná dvojka a môže sa to vyvinúť všelijako. Vplyvom okolností pri pôrode, podpore či nepodpore okolia, ale aj vlastným presvedčením. Z môjho pohľadu je to správne tak, ako to vyhovuje im dvom. Howk.

Chcem vám teraz napísať, ako to máme ja a chrumka. Lebo vnímam, že čím je chrumka staršia, tým väčší údiv vyvoláva fakt, že ju ešte dojčím. Lebo áno, dojčím ju aj na verejnosti. Na lavičke v parku, na ihrisku, v MHD, vo vlaku, v obchode, v banke... Všade – a tým sa nechcem vystatovať ani nič podobné. Len chcem ilustrovať, kde všade nám to pomáha zvládnuť náročné chvíľky. Lebo, a to treba uviesť hneď na začiatku, nepovažujem dojčenie iba za zdroj výživy. Dojčenie chrumku aj spoľahlivo utíši, upokojí, oddýchne si pri ňom a ak treba, aj zaspí. A to nie je len veľké plus. To je regulárne jedna z jeho úloh.

Kým bola chrumka malý červíček, nikto sa nad jej potrebou nepozastavoval, ani nepohoršoval. Ľudia, blízki aj celkom cudzí, nás povzbudzovali, aby som ju dojčila čo najdlhšie. Ale ako som neskôr zistila, ono „čo najdlhšie“ je zhora obmedzený časový úsek ktorý v mysliach väčšiny trvá len niekoľko mesiacov, nanajvýš jeden rok. Lenže červík rástol, menil sa a premieňal a dnes mi tu po kuchyni behá malá žena, ktorá sa stále dojčí s rovnakou vášňou. Kde sa stala chyba? Je to vôbec chyba? A kto má vlastne patent na to, aby to rozhodol?

Myslím, že materský zákon schválnosti by mohol znieť asi takto - Ak ti niečo na tvojom dieťati prekáža, všetky ostatné deti to nerobia. A tak, keď máme s chrumkou svoju neromantickú dojčiacu fázu, nadobúdam veľmi ľahko presvedčenie, že bez dojčenia by nám bolo sveta žiť. Že by ma nikto neotravoval sto krát za deň, neliezol mi do výstrihu, nebudil ma v noci. Vtedy si aj poplačem, lebo podpory je málo. Čím je chrumka staršia, tým menej. Každý má na jazyku rýchlu radu, ako je už veľká a že ju treba odstaviť.

Ale ľudia milí, keby ste to len mohli vidieť! To, čo vidím ja v jej očiach, keď sa dojčí. Tú radosť, tú lásku, ten pokoj! Nikto na svete ma nepresvedčí, že už sa nepotrebuje dojčiť. Počula som aj také, že od isté veku je to už len vydieranie a manipulovanie dieťaťa s mamou. Ja dojčím dobrovoľne.

Vrátim sa na začiatok. Písala som, že sa dojčením (a najmä tým našim) zaoberám už nejaký ten piatok. Cítim, že podpora okolia slabne. Už nenachádzam toľko pochopenia pre dojčenie našej veľkej slečny. Veľa mamičiek s ktorými sa poznáme od mala (našich detí), už nedojčí. Ľudia na verejnosti sa už neusmievajú, keď vidia ako dojčím na lavičke. Rodina sa snaží ponúkať chrumke alternatívy, ale vedzte, že žiadne jedlo nenahradí chrumke pocit maminej blízkosti. Lebo aj o tom dojčenie je. Ak nie práve o tom.

A je tu záver. Dôvod, pre ktorý vám dnes tieto riadky píšem je prostý. Prosím vás o pochopenie. O podporu a úsmev. Dojčenie je súčasťou nášho života. Vždy, keď sa dá, snažím sa držať si ho v súkromí. Mojim cieľom nie je tasiť na vás moje nahé prsia. Ak sa tak stane vedzte, že to robím pre svoje dieťa, nie s potrebou exhibície. Nemusíte odvracať zrak ani sa cítiť trápne. Ak vám je to nepríjemné, povedzte mi to a ja sa skúsim zariadiť. Ale jednoduchá pravda je toto - aby bola chrumka naďalej taká pokojná, láskavá a veselá bytosť, potrebuje sa ešte dojčiť. Zdá sa byť už taká veľká! Ale ešte nás veľmi potrebuje. Verte mi, vidím jej to na očiach.

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Ako vyzerá dojčenie dvojročného dieťaťa?