Dojčenie počas črevnej chrípky

Mám 28-mesačného synčeka a 8- mesačnú dcérku. Obe deti sú dojčené na požiadanie a budú dojčené, kým budú chcieť. Aj keď sa už priplietol nejaký ten soplík, našťastie sme všetko zvládli bez antibiotík, proste na domácej liečbe. Dojčenie totiž neznamená, že dieťa žije v nejakej bubline, kde baktérie a vírusy nemajú prístup, ale pomáha dieťatku ich útok zvládnuť.

A že je to tak, sme sa presvedčili, keď sa nám priplietla do života črevná chrípka. To vyčerpá nielen choré dieťa, ale aj zdravých rodičov. Pozerať sa na dieťatko ako trpí a nevedieť pomôcť, to je pre každého rodiča nočná mora.

Synček šiel večer spať ako zdravé dieťatko, nič nenasvedčovalo tomu, že nás čaká zlá noc. Po polnoci ma manžel zobudil (spím s malinkou v inej izbe), že synček strašne vracia. Stáli sme s ním nad umývadlom, držali ho, hladkali, tíšili... V duchu som rozoberala, kde sme boli, z čoho to môže mať, či sa „len“ prejedol, alebo niekde niečo chytil. Teplotu nemal. Synček bol roztrasený, zľaknutý. Pýtal si piť. Ale z vodičky ho znova naplo. Sadla som si s ním do obývačky a nadojčila ho, najprv nechcel ležať, bolelo ho bruško, krútil sa, ale potom sa prisal a pil. Určite sa mu uľavilo, lebo sa upokojil, prestal mať taký vystrašený pohľad v očkách.

Noc sme prežili v kolotoči vracania a dojčenia. Cez deň sa pridali vysoké teploty, hnačka. Synček, ktorý je inak dobrý papkáč, odmietal jesť, pil menej, ale našťastie sa chcel dojčiť, a to skoro stále. Keďže som dojčila aj dcérku, po chvíli mi prišli na um myšlienka, či budem mať dosť mliečka pre oboch. Keďže som dojčila skoro stále, prsia boli mäkké, na pocit úplne prázdne, necítila som spúšťací reflex, mliečko nestriekalo, ale deti stále prehĺtali, nebolo to len také dudlanie. Aj keď zrejme to dudlanie synček tiež veľmi potreboval, pretože nielenže sa častejšie dojčil ako obvykle, ale ostával na prsníku teraz oveľa dlhšie, ako zvykol a nechcel sa pustiť a dudlal a dudlal. Satie na prsníku pomáhalo udržať obsah žalúdku tam, kde má byť, nedovolilo mu toľko zvracať.

Ďalšiu noc zas nepokojne spal, bolelo ho bruško, našťastie zvracal oveľa menej, teploty ešte boli, ale už nižšie. Dojčila som takmer neustále, rovnako aj cez deň. Tuhú stravu odmietal rovnako aj iné tekutiny, pretože po prvých dňoch, kedy ho po všetkom naplo, sa zľakol a všetko odmietol so slovkom „grc“, jedine prsník neodmietal, jedine nadojčení nezvracal. Tá otázka, či mám dosť mlieka, ma stále strašila. Ale malinká sa netvárila nespokojne, bola pri a po dojčení spokojná a videla som, že pije. Tak som sa snažila na to nemyslieť a riadila som sa deťmi.

Ďalšia noc už bola bez zvracania, teplota a hnačky ustúpili. Synček sa postupne prestal dojčiť tak často a ja som hneď pri prvej dlhšej pauze cítila, ako mám naliate prsia, dokonca viac ako pred ochorením, a keď syn potom po nadojčení vystrájal (teda sa vrátil konečne do normálu) a zas skúšal, či mi mlieko strieka (jeho obľúbená zábavka) a miesto obvyklých troch prúdikov mlieka, vytlačil asi desať, a aká bola jeho radosť, že mliečko strieka aj po tom, ako ho vypil, tak v tej chvíli tá otázka, či je dosť mliečka zmizla v nenávratne. Proste sa tvorba mliečka prispôsobila potrebám mojich detí. Potrebovali viac mliečka, tak sa viac dojčili, tak sa ho tvorilo viac. Napriek pocitu prázdnych pŕs bolo mliečka dostatok, ba dokonca viac, ako deti potrebovali.

Ale najdôležitejšie bolo, že synček úplne vyzdravel a dcérku mliečko ochránilo od ochorenia. Pretože tým že som dojčila chorého synčeka, mliečko reagovalo tvorbou protilátok, a tak dcérka dostávala tú najlepšiu ochranu. A viem, že aj vďaka dojčeniu bol priebeh choroby u synčeka pomerne ľahký, mal dostatok tekutín a živín, aj keď tuhú stravu nejedol a nepil iné tekutiny, len mliečko odo mňa, a preto to zvládol a nehrozila nám nemocnica. Nebyť dojčenia, tak by sme skončili v nemocnici na infúziách pre dehydratáciu, keďže synček okrem môjho mliečka nič nejedol a nepil a odmietal akékoľvek pokusy dostať do neho niečo iné. Takto sme to zvládli bez komplikácií. Je pravda, že týždeň výlučného dojčenia dvoch detí naraz mi dal zabrať, bola som unavená, ale myslím si, že hospitalizácia synčeka a jeho odlúčenie odo mňa (lebo pochybujem, že by ma prijali aj s dcérkou, lebo to by ju mohlo ohroziť), by bolo oveľa únavnejšie a oveľa väčší „zaberák“ na psychiku.

Dojčenie a materské mliečko je proste zázrak, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Ale nielen o tom je náš príbeh. Chcela som poukázať aj na to, že dojčením na požiadanie sa tvorba mliečka prispôsobuje potrebám dieťatka, že pocit prázdnych a mäkkých pŕs neznamená hneď nedostatok mlieka. Že sa treba riadiť potrebami a správaním dieťatka.

MUDr. Lucia Nemašiková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Dojčenie počas črevnej chrípky