Dva dojčiace príbehy jednej matky

Prvý sa začal v máji 2006, keď sa mi narodil syn Hugo. O dojčení som pred pôrodom vôbec nerozmýšľala a ani zamak nepochybovala, že všetko bude v poriadku. Chlapček sa narodil v termíne po 32-hodinovom náročnom pôrode. Vtedy mi ho ani riadne neukázali a brali ho rovno preč. Dostala som ho po dlhých hodinách, ktoré mi dali na oddych. Medzitým sa mi veľmi naliali prsníky a z košíka B som potrebovala E.

Každá žena v mojom okolí mi povedala, že dojčila, len mi zabudli povedať, že maximálne 3 až 6 mesiacov viac vtedy ani nebolo bežné.

V nemocnici mi mlieko z prsníkov nechcelo ísť von ani po nahrievaní lampou, stláčaní, sprchovaní. Nikto mi nepovedal, že pre to, aby bábätko získalo dostatok mlieka v prvých dňoch po pôrode, je dôležité, aby bolo v kontakte koža na kožu s matkou a dojčilo sa tak často, ako to potrebuje a že je možné pomôcť bábätku získať dostatok mlieka správnym prisatím a stláčaním prsníka a tak som strávila hodiny pri odsávaní a nahrievaní, pokým môj syn, ktorý prekonával žltačku spal a bol kŕmený umelým mliekom. Nechcel sa prisať pretože prsia boli tvrdé ako kameň a horúce na dotyk. Sestričky mi prsia stláčali, ale von nevyšla ani kvapka. Jedna mi navrhla klobúčiky, že mám malé bradavky a malý sa preto nevie prisať. Domov sme odišli s tým, že mám dojčiť a dokrmovať umelým mliekom.

Tu ma čakalo veľmi ťažké obdobie. Na základe môjho strachu som počúvala a plnila všetky dobre mienené nesprávne rady od svojho okolia. Synčeka som dojčila cez klobúčiky, keďže už úplne odmietal prsia, prevažovala ho a za každým dojčením ešte pre istotu dávala umelé mlieko. Chcel sa dojčiť veľmi často, a tak bolo moje dojčenie vyhodnotené ako zlé, a preto som začala ešte viac dokrmovať a všetko robiť podľa zaužívaných predpisov a v presných intervaloch. Samozrejmosťou bol vtedy vo výbave kočík, dlhé spánky spôsobené nasýtením z umelého mlieka, málo fyzického kontaktu najmä koža na kožu, cumeľ, fľaša a spávanie v postieľke v zavinovačke.

Takto som dojčila cez klobúčiky celých šesť mesiacov. Myslím, že takto vyzerá model mnohých mamičiek, na Slovensku aj vo svete a veľa mám sa preto aj dnes neskutočne trápi. Dodnes ma mrzí, že som viac nepátrala po informáciách čo a ako robiť pre zlepšenie a udržanie dojčenia a vzdala som to takpovediac bez boja.

Druhý príbeh sa začal písať opäť v máji o 7 rokov neskôr, keď sa narodil môj druhý syn Emanuel a tento príbeh pokračuje až do dnešných dní.

Už pred pôrodom som si povedala, že druhého syna chcem dojčiť a urobím preto možné aj nemožné. Opäť sa narodil v termíne tentoraz po menej náročnom pôrode po ôsmych hodinách s použitím oxytocínu počas pôrodu. Dieťatko mi dali do náručia po prestrihnutí pupočnej šnúry asi na päť minút a hneď mi ho brali na kúpanie a váženie a najmä na zavinutie, aby sa vraj nepodchladil, a ja, aby som mohla oddychovať. Sestričky som niekoľkokrát prosila, aby mi ho priniesli na dojčenie...

Na veľké naliehanie a prosby mi ho priniesli po dlhých 4 hodinách. Hoci som na MAMILE mala naštudované všetko o dojčení, aj tak sa mi prvýkrát veľmi triasli ruky a nevedela som synčeka nadojčiť. Nevedela som ho v zavinovačke chytiť, nevedela skontrolovať prisatie, nevedela vyhodnotiť či pije. Prsia sa mi veľmi naliali.  Malý začal chudnúť a aj kontrolné váženia po nadojčení ukazovali, že pije málo, alebo vôbec. Sestrička ponúkla fľašu s umelým mliekom, že musí začať priberať, inak nás neprepustia domov. Prosila som o dokrmovanie cievkou, ale bola som odbitá, že takto sa kŕmia len nedonosené deti. A tak som dala fľašu a stalo sa, že drobec nevypil ani kvapku umelého mlieka, fľašu odmietol a radšej sa trápil na prsníku a vytiahol to, čo bol schopný. Už v nemocnici mi odporučili dieťa nechať aj plakať pre vývoj pľúcok a začať s používaním cumľa, keď chcel byť stále na prsníku alebo plakal.

Našťastie bola v nemocnici aj detská lekárka MUDr. Zuzana Ambrózová, ktorá mi odporučila obrátiť sa na laktačnú poradkyňu a dojčiť, pokiaľ to len bude možné. Keď som chcela od sestier priamo na detskom oddelení kontakt na laktačnú poradkyňu, nikto mi ho nevedel dať.

Na piaty deň nás pustili domov. Ja som išla ako kôpka nešťastia a synček zrejme cítil moju neistotu a strach. Prvé čo sme spravili, keď sme prišli domov bolo, že sme našli na internete telefónne číslo na laktačnú poradkyňu a môj manžel zavolal a dohodol stretnutie.

„Moja“ laktačná poradkyňa Tinka Belková prišla na siedmy deň ku nám domov. Skontrolovala prisatie a všetko, čo sa týka dojčenia a kontaktného rodičovstva mi krásne, pokojne a zrozumiteľne vysvetlila. Do toho som od iných opäť počúvala rady o tom, že dieťa má spávať samé v postieľke, že sa má dojčiť v trojhodinových intervaloch, že nemám nosiť svoje dieťa na rukách, pretože ho rozmaznám a mám začať používať cumeľ, inak sa stanem cumlíkom sama.

Ja som však ako mama „levica“ nepočúvala nikoho len svoje dieťa a odborné poradenstvo od Tinky. Začali sme používať šatku na nosenie, uspávala a upokojovala na prsníku a dojčila na požiadanie aj každých 20 minút vo dne aj v noci. Aj keď som z dôvodu neistoty robila naďalej aj nepodstatné veci ako váženie po každom dojčení, zapisovala váhový prírastok, počítala dojčenia a plienky a stále som mala strach o to, či je mlieka dostatok.

Zároveň som poprosila svojich priateľov zo skupinky, kde čítame Bibliu a hovoríme si vlastné skúsenosti a zážitky so života s Pánom Ježišom Kristom o ich duchovnú podporu a dojčenie bolo zo dňa na deň lepšie a pre oboch krajšie.

Počas náročnejších dní som neodolala pokušeniu a vyskúšala som cumeľ aspoň do kočíka, v ktorom odmietal na prechádzkach spávať. Našťastie nechcel o dudke ani počuť a dodnes sme bez cumlíka, fľašky, „sŕkalky“, „mojkáčikov“ a podobných náhrad prsníka a matky.

Po troch mesiacoch tvorba mlieka klesla, synček menej priberal, a tak som skúšala aj umelé mlieko cez cievku na prsníku, vypľúval ho a radšej pil len materské mlieko, aj keď ho bolo menej. Na rad prišli prostriedky pre zvýšenie tvorby mlieka. Mlieko sa postupne zvýšilo, a aj keď bol malý na prsníku často, už to bolo bez bolesti a plaču.

Ja som si postupne zvykla na to, že ma moje dieťa potrebuje 24 hodín denne, na to, že prsník nie je len potrava, ale, že je to nástroj na každodenné potvrdzovanie a utužovanie nášho vzájomného vzťahu. Prestala som sa zaoberať tým, že náš byt nie je ako zo škatuľky, že nechodím von na prechádzky na dlhé hodiny, ale že spíme v šatke, alebo v posteli na prsníku. Že od týždňa spávame spolu v posteli a že sa spolu kúpeme a až doteraz dojčíme cez deň aj v noci, kdekoľvek a kedykoľvek to Emanuelko potrebuje. Má 17 mesiacov ja som veľmi rada, že sa stále dojčíme už mesiac bez prostriedkov pre zvýšenie tvorby mlieka a cítim a verím, že sa budeme dojčiť dovtedy, kým príde ten správny čas a sám povie, že mliečko a „prsko“ už nepotrebuje.

Emanko je krásny a usmievavý chlapček, ktorý má rád ľudí, rád sa ľudom prihovára z môjho náručia veľkými tmavými očami  a cíti, že jeho potreby sú napĺňané tak, ako to potrebuje.

Obom svojim deťom dávam, každý deň, každú možnú chvíľu pocítiť, že sú milované, pretože lásky nemôžete dať nikdy priveľa.

Ďakujem Bohu za správne vedenie, MAMILE za skvelú podporu rodinám a matkám, laktačnej poradkyni Martinke Belkovej z Brezna, že mi dáva nádej a za to, že to robí s ľudským prístupom a nadšením a predovšetkým ďakujem môjmu manželovi Henrichovi, že pri mne vždy stojí a podporuje ma. 

         Ewka Sedláčková

 

 

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Dva dojčiace príbehy jednej matky