Ach tie koliky...

Keď sa 9 mesiacov radostného očakávania dieťatka blíži ku koncu, celá rodina sa už na bábätko veľmi teší. Nastávajúci rodičia si predstavujú, ako sa budú bábätku tešiť a aké to bude celé krásne. V skutočnosti sú však prvé dni zžívania sa s novým človiečikom nielen radostné, ale aj veľmi náročné a občas aj vyčerpávajúce. Nájsť si svoj systém fungovania s novým členom rodiny, naučiť sa identifikovať a uspokojiť potreby dieťatka, porozumieť mu a vyhovieť, si často vyžaduje čas a energiu. Tým, že nás na rolu rodičov nikto nepripravil, neabsolvovali sme žiaden rodičovský kurz alebo školu, ktoré absolvujeme pri príprave na väčšinu povolaní, musíme sa to všetko naučiť „za behu“.

Jedným z pomerne častých problémov, s ktorými sa trápi množstvo novopečených rodičov, sú takzvané „koliky“ bábätiek. Rodičia ich opisujú ako stavy, keď dieťatko často nevysvetliteľne plače, „pučí“ sa, vyzerá, akoby ho bolelo bruško, a rodičia ho nevedia nijako upokojiť.

Prečítajte si aj článok o. z. MAMILA o kolike a plači

Zdá sa, že ľudia berú tieto „koliky“ ako pomerne normálnu súčasť života bábätka, ako niečo, čo môže „postihnúť“ hociktorého rodiča. Napriek tomu, že existuje množstvo rád, čo pri „kolikách“ robiť, často nič z toho nefunguje. Tak ako to vlastne s tými „kolikami“ je, čo ich zapríčiňuje, a ako si s nimi poradiť?

Kolika v pravom slova zmysle značí zdravotný problém – prudké kŕčovité záchvatové bolesti. Avšak slovom „kolika“ sa pri bábätkách zvyčajne nepopisuje medicínsky problém. Na internete môžete nájsť takúto definíciu:

„Detská kolika postihuje približne 20 - 25 % dojčiat, tak chlapcov ako i dievčat, najmä v období medzi 2. a 3. mesiacom veku. Je to nepríjemné obdobie nie len pre dieťa, ktoré intenzívne plače celé hodiny kvôli bolestiam bruška, ale rovnako je toto obdobie vyčerpávajúce aj pre ich mamičky.

Detské koliky sa prejavujú záchvatmi plaču, najmä u dojčiat v prvých týždňoch až mesiacoch života, a to bez zjavnej príčiny, pričom plač zvyčajne trvá viac ako 3 hodiny denne, najmenej 3 – 4 krát do týždňa, v pravidelnú dennú či nočnú hodinu. Bolesti bruška, ktoré sa opakovane vracajú, sú však častým problémom nielen v dojčenskom, ale aj v predškolskom a školskom veku.

Je azda logické nastaviť štart nového života tak, že by musel prejsť niekoľkotýždňovým alebo mesačným utrpením? To nedáva žiaden zmysel! Koliky nie sú normálnym prejavom bábätiek, ktoré treba prežiť do 3. – 4. mesiaca. Tie stavy, ktoré väčšina ľudí nazýva „kolikami“ sú z väčšej časti nepochopením potrieb bábätka. Ako je to možné?

Začína to už v samotnej pôrodnici. Naša spoločnosť sa tak prudko odklonila od prirodzených vzorcov starostlivosti o dieťatko, že novopečené maminky tápajú v množstve protichodných rád a teórií. Namiesto podpory prirodzenej väzby medzi matkou a dieťatkom kontaktom koža na kožu hneď po pôrode, umožnenia dieťatku využiť všetok svoj vrodený potenciál na to, aby samo iniciovalo začiatok dojčenia (tak ako všetky mláďatá v cicavčej ríši) sa zabalí do perinky, vezme sa preč z toho blahodarného a tak potrebného kontaktu s maminkou, a v tom o kúsok „lepšom“ prípade zostane položené vedľa nej. Maminka často nedostane podporu v tom, aby udržiavala intenzívny fyzický kontakt so svojím bábätkom, veľakrát nedostane vysvetlenie, prečo bábätko tak veľmi potrebuje „donosiť sa“ v jej milujúcom náručí a prečo je intenzívne nosenie a rešpektovanie prirodzene klbôčkovej polohy také dôležité.

A od tohto sa to všetko odvíja. Na jednej strane množstvo ťažkostí s dojčením a na druhej strane stavy, ktoré sa všeobecne opisujú ako „koliky“. Ľudia začali považovať obranný mechanizmus dieťatka na túto preňho neprirodzenú situáciu (byť položené niekde, staticky, bez fyzického kontaktu s matkou, bez pohybu, bez tepla matkinho tela) za „normálne správanie“, ktoré len treba trpezlivo prežiť a psychicky sa z toho nezložiť. Ako má matka rozumieť potrebám svojho bábätka, keď spoločnosť jej podsúva vzorce, ktoré tieto potreby absolútne nerešpektujú? Dieťatko patrí do náručia maminky. A patrí tam na mnoho mesiacov po pôrode. Bábätko sa narodí nevyspelé a matkina hruď, prsník a náruč predstavujú spôsob, akým pokračuje v „tehotenstve“ minimálne počas ďalších 12 mesiacov.

Čo nám podsúva spoločnosť? Že dieťa patrí do kočíka, do postieľky, na „svoj vlastný životný priestor“. Lenže, keď si uvedomíme, čo bolo do bodu narodenia jediným životným priestorom, ktorý dieťatko poznalo, tak sa predsa nemôže cítiť komfortne a bezpečne niekde, kde nemá NIČ z toho čo poznalo 9 mesiacov v brušku - ani klbko, ani neustály dotyk s matkou, ani pohyb, ani zvuky, ani mamine srdiečko na pozadí...

Predstava, že dieťatko má vydržať bez matky je len dôsledok odklonenia sa od prirodzenosti, ktorý nastal pred niekoľkými generáciami s príchodom umelej výživy a industrializácie. Ešte naše prababičky (niekoho možno aj babičky) si pamätajú, ako mali bábätká uviazané na chrbte v plachte a pracovali s nimi na poli. Celé tisícročia nosili rodičia svojich potomkov na svojom tele. Takto je to evolučne overené a osvedčené.

Ukladanie detí mimo matku, prinieslo množstvo komplikácií. A jednou z nich sú aj tieto „kolikové stavy“. Viete prečo mnohým rodičom nepomáha na „koliky“ vôbec nič zo štandardných rád ako kvapky, masáže, teplý kúpeľ a podobne? Pretože to nie je kolika v zmysle zdravotného problému tráviaceho traktu.

Môže ísť o stav psychickej a fyzickej nespokojnosti, prameniaci z neuspokojenej potreby nosenia a fyzického kontaktu s matkou.

Ďalšia situácia, ktorú ľudia často označujú ako „koliku“ je, keď dieťatko dáva reflexne najavo svoju potrebu vylučovať. Čo robíme, keď potrebujeme ísť na potrebu? Ideme na WC. Sedíme tam v polohe, v ktorej sa zvierač uvoľní tak, aby sa telo mohlo zbaviť toho, čo už nepotrebuje. Bábätko rovnako vníma túto potrebu. Tak isto, ako vníma hlad a potrebu najesť sa. Ale nedokáže to samo - tak ako potrebuje našu pomoc s nasýtením hladného bruška, potrebuje našu pomoc aj s vyprázdnením plného bruška. Ono môže len dať nám ten impulz že „niečo potrebujem, mami“.

Bábätko sa rodí so škálou reflexov, ktoré mu majú zabezpečiť prežitie. Jedným z nich je aj vylučovací reflex. A vtedy, keď bábätko potrebuje kakať alebo cikať, reflexne robí pohyby, ktorými sa ako keby snaží dostať to tej polohy ako my, keď sme na WC - aby spravilo „klbko“, v ktorom sa zvierač bude môcť uvoľniť. Vyzerá to tak, že krčí nôžky k sebe, pučí sa, často pritom plače alebo kričí. To nie je bolesť bruška. To je signál „potrebujem kakať, pomôžte mi“. Keď dieťatko v tomto bode vyzlečiete z plienky, podržíte ho v takej klbôčkovej polohe bez plienočky, s uvoľneným bruškom a zvieračom, ideálne nad nejakou miskou, umývadlom, či normálne nad záchodom, môže sa bez problémov vyprázdniť.

Ak človek chápe tieto prirodzené prejavy bábätka, tak mu je zrazu jasné, že na to, aby bolo bábätko spokojné, nepotrebuje v prvých mesiacoch nič zložité - len neustály kontakt s maminkou v klbôčkovej polohe a dojčenie na požiadanie, ktoré mu pomáha regulovať množstvo telesných systémov, medzi inými aj trávenie.

Ako to fungovalo mne

Z mojej skúsenosti s vlastnými deťmi som robila toto:

- ráno, keď sme vstali, som si dieťatko naviazala do šatky a večer som ho z nej zložila. Medzitým som ho vyberala viacmenej len na cikanie a kakanie alebo keď sme sa presúvali niekam autom - tak šlo do autosedačky.

Nikdy sme žiadne koliky neriešili, a to aj napriek tomu, že ja som sa nikdy pri dojčení neobmedzovala v jedení (nie je na to jediný opodstatnený dôvod vzhľadom na to, ako to s „prenikaním“ jedla do mliečka funguje). Skrátka tá poloha s pokrčenými nôžkami, podsadenou zadočkom, bruškom opretým o bruško maminky, s neustálym pohybom maminky, teplúčkom, prsníkom na požiadanie, toto všetko je to, čo dieťatko potrebuje. A keď to všetko má, je v pohode. Nepomôže začať ho nosiť, keď už je zle. Vtedy už väčšinou nepomáha nič, pretože dieťatko je už také frustrované z neuspokojenia svojich potrieb, že už neprijme skoro nič.

Veď si len predstavte, ako by takéto stavy zvládali naši predkovia, keď nemali žiadne zázračné kvapky, ktoré sa dnes na rodičov „kolikových“ detí valia zo všetkých strán. Koliky sú vynikajúcou príležitosťou na biznis. Tak ako deti všeobecne. Žiadna cieľová skupina zákazníkov nie je pod takým enormným a často neetickým tlakom marketingu, ako práve rodičia bábätiek. A keďže my rodičia chceme svojim detičkám to najlepšie, dali by sme za nich čokoľvek, tak je často veľmi ťažké tomuto tlaku odolať. Smutné je, že mu neodoláva ani veľa pediatrov, ktorí ešte podporia maminky v kúpe zbytočných prostriedkov, v používaní „špeciálnych mliek“ či potenciálne nebezpečných rektálnych rúrok. 

Čo môžete skúsiť urobiť

Takže záverom, ak so svojím dieťatkom zažívate stavy, ktoré vyhodnocujete ako „koliky“, môžete vyskúšať nasledovné:

  • Hneď ráno po zobudení a obriadení bábätka si ho naviazať do šatky alebo nosiča a začať s ním niečo robiť.
  • Minimalizovať situácie, keď je bábätko niekde len tak položené, aj keď sa môže tváriť chvíľu spokojne, ono sa to hromadí a hromadí, a preto väčšina „kolík“ vyvrcholí vo večerných alebo podvečerných hodinách.
  • Skúsiť pri každom prebaľovaní dieťatko podržať bez plienočky v klbkovej polohe aby sa mohlo bez problémov vyprázdniť (Napr. kuk sem). Veď koľkým z vás sa stalo, že sa dieťatko pri prebaľovaní často pociká alebo pokaká? To je len ďalším dôkazom toho, že bábätko samo čaká na moment, keď bude mať konečne voľný zadoček, aby sa mohlo pohodlne vyprázdniť.
  • Dojčiť na požiadanie – to znamená. kedykoľvek je dieťatko nepokojné, ponúknuť mu prsník. Dojčenie je oveľa viac než len príjem mliečka. Pre bábätko je to prakticky všetko. Reguluje mu dýchanie, trávenie, telesnú teplotu, rozvoj mozgu a čeľuste, upokojuje ho, uspáva, tlmí bolesť... Keď toto pochopíme, je nám jasné, že dieťatko sa môže dojčiť xy-krát za deň z rôznych dôvodov, pretože si potrebuje uspokojiť rôzne potreby. A v tomto dojčenie aj nosenie výrazne zjednodušuje starostlivosť o dieťatko.

Veľmi vám držím palce, aby sa vám podarilo „koliky“ poraziť, aby ste si mohli naplno vychutnávať ten čarovný bábätkovský čas. Pretože detičky nám rýchlo vyrastú, a hoci každá etapa detstva má svoje jedinečnosti, ktoré sa už nikdy nezopakujú, obdobie „voňavučkého babatenka“ spokojne „odfukujúceho“ v šatke pri prsku, je skutočne magické. Pre inšpiráciu si môžete pozrieť aj moje fotoknihy o tom, ako sa dá vďaka noseniu a dojčeniu fungovať s dieťatkom:

1. kniha - Aj s deťmi sa to dá

2. kniha - Aj s deťmi sa to dá 2

Mne k tomuto porozumeniu veľmi pomohla aj knižka Koncept kontinua od Jean Liedloff. Odporúčam ju všetkým rodičom, aj nastávajúcim. Je to veľmi užitočné čítanie v tejto dobe, keď viac veríme technickým prístrojom, tomu, čo môžeme zmerať, zvážiť, vyčísliť než vlastnému rodičovskému inštinktu, ktorým nás príroda obdarovala, a ktorý nám evolučne pomohol prežiť. Nebojte sa uveriť mu, nesklame vás.

               Veronika Mihalská, poradkyňa pri dojčení, nosení a tzv. „bezplienkovej komunikačnej metóde“