Laktačná kríza je mýtus

Mám dve deti, staršia Michalka má dva a pol roka a mladšia Adelka dva mesiace. Obe sú stále dojčené, Adelka prirodzene zatiaľ výlučne. Priznám sa, že na dojčenie som sa vopred nijako špeciálne nepripravovala, mala som šťastie na deti, ktoré veľmi dobre vedeli, čo odo mňa potrebujú.

Pri Miške som si myslela, že nemáme žiadne problémy s dojčením. Až na pár dní po príchode z pôrodnice, keď trochu pochudla, stále pekne priberala. Jedno dojčenie bežne trvalo vyše hodiny – ona si na prsníku aj pospala, no nedajbože jej ho vytiahnuť z úst, hneď bol strašný krik. Prisávala sa síce kadejako, stále som to musela upravovať, kým konečne otvorila poriadnu „pusinku“ a mňa to tak menej bolelo, no spravidla sa mi darilo ju nakoniec nejako dotisnúť k dobrému prisatiu. A nejaké pregĺganie, podľa ktorého by som mala poznať, či naozaj aj nejaké mlieko pije, to som u nej nikdy nepočula.

A Adelka? Možno naozaj pomohlo to, že jej bolo umožnené prisať sa v kontakte koža na kožu hneď po pôrode, fakt je, že až pri nej som pochopila, čo je to bezproblémové dojčenie. Prisávala sa s razanciou dravca vrhajúceho sa na svoju korisť, doširoka roztvorené ústa, ukážkovo vyvrátená spodná pera, a to všetko bez toho, že by som musela zasahovať. A pregĺganie? Zreteľne ho počuť na niekoľko metrov. Za pár minút sa napije a je po dojčení, žiadne hodinové visenie na prsníku. Často Adelku dojčím v šatke (neviem si inak predstaviť ako fungovať a nezanedbávať príliš Michalku) a ona si v pohode loví prsník sama, niekedy ju pri prisávaní treba pridržať rukou, no niekedy to zvládne úplne samostatne.

Tak som mohla vypustiť z hlavy úplne všetky starosti ohľadne dojčenia. Prešlo niekoľko týždňov a ja som si spomenula na takzvané laktačné krízy. U Mišky som o nich dosť čítala, ako vraj súvisia s rastovými špurtmi, že vraj zrazu dieťa potrebuje viac mlieka a pár dní trvá, kým sa tvorba mlieka prispôsobí potrebe, zatiaľ je dieťa hladné, zúfalo sa prisáva a je nešťastné, že mlieka nie je dosť. Že typicky sa tieto krízy objavujú zhruba v troch týždňoch, v šiestich týždňoch a v troch mesiacoch, niektoré zdroje udávali ešte aj iné obdobia. U Mišky som naozaj všetky tieto krízy pozorovala - v týchto dobách bola Miška výrazne nervóznejšia než zvyčajne, často sa chcela dojčiť, no namiesto pitia sa stále len prisávala, odtŕhala a plakala.

Neskôr som na stránkach MAMLY narazila na informáciu, že deti nepriberajú skokom ale plynule, teda, že rastové špurty sú tiež len mýtom. Že dieťa, ktoré má 5 mesiacov a je dojčené a pritom dobre priberá, pije len o trochu viac mlieka než mesačné dojčené dieťa, a to napriek tomu, že 5-mesačné dieťa je dvakrát väčšie než mesačné dieťa, a to znamená, že nie je možné, aby pri bezproblémovom dojčení počas „laktačných kríz“ bolo zrazu mlieka málo a dieťa musí čakať hladné pár dní, kým sa matke začne tvoriť viac mlieka. A že teda nič také ako laktačná kríza neexistuje. Ako je to možné? U Mišky to bolo úplne zreteľné. A aká som bola hrdá, keď som tieto krízy prekonala a nenechávala sa nahlodať pochybnosťami o dostatočnosti môjho mlieka! No teraz u Adelky prešiel tretí aj šiesty týždeň a laktačné krízy nikde. Ako je zas možné toto?

Začala som spomínať, čo sa dialo v treťom a šiestom týždni. Adelka sa mi vtedy zdala celkovo akási vnímavejšia, akoby pozornejšie sledovala všetko, čo sa okolo nej deje, a tiež ju každý podnet podstatne viac vyrušil než dovtedy. Vcelku pokojne sa nadojčila, keď som ju strčila do šatky - bolo to jasné, okolie ju príliš vyrušuje, nevie sa brániť všetkým tým podnetom, čo na ňu útočia, no keď je v šatke, je od ostatného sveta predsa trochu odrezaná a môže sa lepšie sústrediť na dojčenie. A tretí týždeň? Z tej doby si najviac pamätám, že sa jej výrazne zmenil spánok, už nebol taký tuhý, že by mi tri hodiny vydržala v ring-slingu spať a nedojčiť sa. Vtedy niekedy som ju už začala uväzovať do šatky tak, aby som ju pri preberaní sa mohla nadojčiť a rýchlo ukolísať naspäť do spánku, spánok už bol veľmi ľahký.

Tak ktovie, či aj u Mišky tie problémy v treťom a šiestom týždni (časté dojčenie, odtŕhanie sa, nepokoj) mali naozaj pôvod v dojčení, či to nebolo tiež skôr o zmenách v jej vnímaní okolia, že mala zrazu problémy všetky tie nové podnety spracúvať. Ak je to tak, potom je to naozaj nemilosrdné voči matkám v týchto obdobiach hľadať problém v ich mlieku, že je ho málo, že je slabé a podobné "múdrosti". Namiesto toho, aby našli podporu a pochopenie, sa v mamičkovských časopisoch akurát dočítajú, že majú málo mlieka a ich dieťa momentálne trpí hladom. A aj keď ich tieto časopisy zároveň chlácholia, že je to normálne, tento prechodný nedostatok mlieka, predsa to už nahlodá ich dôveru v seba samé. Pritom možno ide o úplne prirodzený vývoj v živote bábätka, ktorému treba len rozumieť a pomôcť mu toto náročné obdobie čo najľahšie preklenúť, tie obdobia nie sú o matke a o jej mlieku, ale sú o rozvoji vnímania bábätka.

Jana Chalmovianská

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Laktačná kríza je mýtus