Dojčenie a nesprávne rady okolia

Prvé dieťa sa mi narodilo pred 8 rokmi. Bola som pevne rozhodnutá, že budem dojčiť, ale všetko nešlo tak, ako som si predstavovala. V tom čase som vedela iba o troch známych, ktoré dojčili, aj to bez problémov a myslela som, že to pôjde aj mne.

Keď sa narodila prvá dcéra, boli to časy, keď sa bábätká ešte vážili na izbách na váhach z čias Zelovocu. Bol to systém, kde sa šlo podľa schémy – 2. deň života má dieťa vypiť pri dojčení 20 ml (resp. gramov), 3. deň 30 ml, 4. deň 40 ml atď. Bábätká sa vážili pred dojčením a po ňom. Ak nevypili požadované množstvo, museli ste si ísť vypýtať mlieko k sestričkám, ktorým ste potom dieťa dokŕmili fľašou. Pretože v tom čase mali sestričky málo materského mlieka, deti sa dokrmovali mliekom umelým.

Nejako sme to zvládli, hoci to dosť miatlo, ale doma som mala dobrú knihu o tehotenstve, kde sa podrobnejšie venovali aj dojčeniu a ja som sa držala rady, ktorá bola uvedená v knihe „novorodenci pijú často, aj každú hodinu“. Tak som dcéru dojčila aj po hodine. Po návrate z pôrodnice ale prišla na povinnú návštevu sestrička detskej lekárky. Zhrozila sa, ako často dojčím, vraj to takto nemôžem, lebo jedno mliečko je ešte nestrávené a ja jej už dávam nové, sú z toho bolesti bruška, vraj je iba smädná, mám jej dávať čaj alebo vodu... Poslúchla som ju a to bol začiatok konca. Dcéra plakala, doslova vrieskala a ja som ju napájala čajom, lebo ešte neprešli 2 hodiny. Dnes si to veľmi vyčítam, mala som poslúchnuť svoj sedliacky rozum. Dôsledky ale na seba nenechali dlho čakať.

Vo veku 2 týždňov sme boli v poradni, kde pri vážení mala dcéra iba o 20 g viac ako pôrodnú váhu. Lekárka v momente skonštatovala, že vraj mám málo mlieka, ale dala mi ešte šancu a nariadila skúšku dojčenia. Na druhý deň sme mali prísť ráno a nalačno. Odrátali mi 10 minút, počas ktorých sa „dieťa musí nadojčiť“ a blahosklonne mi pridali ešte 5 minút. Dcéra vypila 60 ml. To zase lekárka vyhodnotila tak, že vraj mlieko mám, ale vytvorí sa mi za dlhší čas. Mám to robiť tak, že raz nadojčiť, nasledujúce kŕmenie bude umelým mliekom, potom za 2-3 hodiny zase nadojčiť a takto to striedať. Dnes už viem, že nemala pravdu. Nedokázala som jej neskôr už veriť a odišli sme od nej.

Prvý deň to šlo, dcéra z fľašky ale nevedela piť, umelé mlieko vypľúvala, potom všetko vyvracala, ani mne to nešlo lepšie. Druhý deň už som kŕmila – dojčenie – umelé mlieko – umelé mlieko – dojčenie, už som si vôbec neverila, že nejaké mlieko mám. Do týždňa som s dojčením načisto prestala. Lekárka mala v zázname, že dieťa pribralo a tým to bolo vyriešené. Ja som však bola psychicky veľmi zdeptaná, nechcela som sa vzdať, ale nevedela som si rady.

Vtedy mi kolegyňa dala telefónne číslo na laktačnú poradkyňu Mimu Parížekovú, ktorej vďačím ozaj za veľmi veľa, lebo mi pomohla nielen v dojčení, ale aj radami v starostlivosti o bábätko. Dohodli sme si stretnutie. Dcéra sa prisala k prsníku, hoci sa týždeň už  vôbec nedojčila. Začali sme sa dojčiť a súčasne dokrmovať priamo na prsníku s laktačnou pomôckou . Bolo to namáhavé, boli chvíle, keď som to už chcela vzdať, ale po týždni, keď som nadojčila dcéru iba z prsníka, som tomu až nemohla uveriť. Odvtedy som iba dojčila, dcéra priberala kilo mesačne. Na mliečku sme zaspávali, dojčila sa hocikedy, kedy chcela a bola na ňom doslova závislá.

Keď mala dva roky, rozhodla som sa, že už dám do poriadku pruh, ktorý ma už začal trápiť a šla som na operáciu. Nevedela som, že popri dojčení je možné podstúpiť zákrok v celkovej anestéze. A tak som sa bála,  že by som kvôli narkóze stratila mliečko. Preto som uprosila lekára, aby ma zoperoval bez narkózy, iba s lokálnym umŕtvením brucha injekciami. Bola to síce moja najostrejšia bolesť v živote, ale stálo to za to. Od lekára, ktorý ma operoval, som dostala pochvalu, že ešte dojčím. Po operácii prišiel za mnou do nemocnice manžel aj s dcérou, ktorá sa tam napapala, v noci som si mliečko odsávala a na druhý deň som už bola doma, takže sme sa dojčili bez problémov ďalej.

O tri mesiace nato som otehotnela. Gynekológ zakázal ďalšie dojčenie. S obavami som volala laktačnej poradkyni, lebo som si nedokázala dcéru predstaviť bez dojčenia, nezvládla by odstavenie zo dňa na deň. Dostala som radu „dojči ďalej“, tak som dojčila. Mliečka bolo menej, ale dcéra bola spokojná. Dojčenie v tehotenstve mi nespôsobilo predčasný pôrod, druhá dcéra sa narodila 11 dní po termíne a takisto ju neoberalo ani o živiny, nakoľko sa narodila s váhou 3950 g.

Po návrate domov som staršej dcére vysvetlila, že najprv sa napapá bábätko a potom môže „docuckať“ ona. To som ale ešte nepočula o tandemovom dojčení, nieto ešte niekoho vidieť to takto robiť. Šlo to samo, len sme sa prispôsobili situácii. Takto sme to robievali 8 mesiacov, mlieka bolo tým pádom dosť, nemala som ani hrčky v prsníkoch, ako pri prvom dieťati. Vo veku 3 roky a 8 mesiacov sa staršia dcéra odstavila sama, jednoducho to prišlo samo, jedného dňa si na mliečko nespomenula a my sme jej ho nepripomínali.

Mladšiu dcéru som dojčila 2 roky a 3 mesiace, ochorela som, lekárka mi nasadila antibiotiká a pre istotu som mala dojčenie ukončiť, hoci som sa neskôr dozvedela, že to nebolo nutné. Dcéra odstavenie zvládla bez problémov a ja som už bola, pravdupovediac, po 5 rokoch neprerušovaného dojčenia aj unavená.

No ale narodil sa ďalší syn, ktorého dojčím tiež, takže prestávka medzi dojčeniami bola 1,5 roka. Má pol roka a ide všetko tak, ako má. Dúfam, že násilné odstavenie nebude nutné a budeme sa dojčiť, dokedy bude mať záujem. Je tiež papkáč, už v pôrodnici presiahol svoju pôrodnú váhu.

Snáď ešte jedna perlička – keď som mala 20 rokov, boli mi z prsníkov odstránené fibroadenómy, nezhubné nádory. Po pár rokoch sa mi jeden vrátil, menší. Na ultrazvukovej kontrole som bola až o 5 rokov.  Lekárka na kontrole nenašla nič, takže s humorom vravím, že mi ho deti „vycuckali“. Neviem, či je to možné, nuž ale nie je tam.

Dojčenie nám pomohlo, neviem si predstaviť kŕmenie fľašou a to neodsudzujem mamičky, ktoré nedojčia. Mnohokrát by chceli, ale nemajú vzory, dostávajú nesprávne rady. Aj mňa okolie „povzbudzovalo“ radami typu „ty aj tak nebudeš dlho kojiť“, „máš slabé mlieko“, „vidíš, že keď si dala fľašu, bábätko spí, nemala si mlieko“, „pri treťom dieťati už mlieko nie je“ atď. Netreba sa vzdať, treba zabojovať, nepočúvať zastarané rady ľudí, ktorí nedojčili, ale práve naopak, rady tých, ktorí dojčili, majú skúsenosti. Sú chvíle, kedy je to ozaj namáhavé, keď sa musíte obrniť voči otázkam okolia, koľkokrát v noci vstávate a že ich dieťa už od dvoch mesiacov spalo celú noc, niekedy musíte zniesť aj posmešky, alebo nechápavé krútenie hlavou aj od lekárov, ktorí nerozumejú, prečo vlastne dojčíte ešte 2-ročné dieťa, vraj už vtedy aj tak mlieko nemáte. Ale stojí to všetko za to. Naša nová detská lekárka sa vždy pousmiala, aké majú dcéry tenké zdravotné karty, a ja som si s hrdosťou napísala do ich preukazu, ako dlho boli dojčené.

Toľko môj príbeh. vám, milá MAMILA, ďakujem za povzbudenia, rady a za slobodu, ktorú ste mi dali v dojčení, čo sa týka napr. môjho stravovania (lebo som zbytočne striktne držala diétu, aby sme nemali bolesti bruška) alebo užívania liekov, keď som roky nič okrem paralenu neužívala, hoci dnes už viem, že matka nemusí kvôli dojčeniu odkladať liečbu svojich zdravotných problémov, či už ide o užívanie liekov alebo zákroky a vyšetrenia. Pomáhate matkám a ja vždy, keď sa s niekým rozprávam o dojčení, spomeniem vás a vašu stránku. Želám vám všetko dobré, a aj keď máte dosť práce, vaša námaha stojí za to.

       Iveta Sasková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Dojčenie a nesprávne rady okolia