Prirodzene odstavenie syna, a čo mi dala cesta k nemu

Vždy som chcela dojčiť do prirodzeného odstavenia, aj keď dakedy som to nepoznala pod týmto názvom a tiež som ani zďaleka netušila, že je to oveľa neskôr, ako som predpokladala. Podľa vzorov z okolia som si myslela že dojčenie končí okolo roku, aj to iba, ak má mamička šťastie a má mlieko. Moja predstava bola, že polroka sa iba dojčí a potom sa začne dieťa prikrmovať a do roka bežná strava nahradí dojčenie. Dojčenie som brala iba ako stravu.

Keď sa mi narodil syn, zistila som, že dojčenie je síce prirodzené, ale môže byť aj ťažké. Mala som neustále bolesti, bola mi zima, bola som unavená, nič nezaberalo, nevedela som si pomôcť. Po polroku najhorších bolestí som si uľahčila život odsávaním a príkrmami. Na prvý pohľad. Realita bola taká, že odsávanie ma veľmi stresovalo, rátala som každý mililiter, spala v noci málo. Príkrmy vyzerali super. Malý papal viac ako dobre. Ale rozdiel medzi dojčením a fľaškovaním ma donútil hľadať pomoc. Tá zvláštna spokojnosť dieťatka po nadojčení vo mne prebúdzala niečo nové. Začínala som mať pocit, že dojčenie bude o niečom viac ako len o strave. Pátrala som v lekárskych knihách, no všade sa písalo len o nutričných hodnotách materského mlieka. Lenže syn dostával moje mliečko aj vo fľaške aj z prsníka. Prečo sa teda po najedení nesprával rovnako? Spokojný bol, najedený bol, ale nebolo to rovnaké, ten rozdiel začínal byť na môj tabuľkový rozum príliš viditeľný až priam hmatateľný.

Tak som skúsila syna priložiť aj k boľavejšiemu prsníku... Bolesti boli príšerné, nešlo to. Ale z menej boľavého prsníka som syna dojčila aj napriek zatmeniu pred očami pri každom jeho prisatí. Musela som, chcela som. Niečo vo mne volalo, že treba fľašku zrušiť, že chcem stále vidieť a cítiť tú zvláštnu spokojnosť synčeka pri dojčení. Začala som hľadať riešenie mimo lekárskych kníh. V mojom okolí málokto dojčil po polroku, tak som odpoveď nenašla, radili hlavne odsávať, kým bude mlieko. Ale to nebolo to, čo som chcela počuť. Nejako som tušila, že musí existovať riešenie tých bolestí, nech môžem dojčiť. Laktačná poradkyňa. A to je kto? Nepočula som nikdy o podobnej „funkcii“.Ale veď, čo môžem stratiť, tak som jej napísala. A potom to bol „wau efekt“ za „wau efektom“, pri čítaní článkov o. z. MAMILA som sa cítila ako Alenka v krajine zázrakov. Nielenže som sa vďaka radám a liečbe od laktačnej poradkyni postupne zbavila bolestí, ale v článkoch som našla odpoveď na to, prečo sa môj syn správa inak po fľaške a inak po nadojčení. Lebo dojčenie nie je iba materské mlieko, to satie na prsníku dodávalo môjmu synovi to, čo mi rozochvievalo vnútro pri pohľade na jeho blažený, niekedy až „sfetovaný“ úsmev. Vďaka laktačnej poradkyni som to teraz už zažívala stále a bez bolesti.

Príkrmy. Tá úžasná etapa, keď sa mama tvári, že mrkvové fľaky na strope sú umelecké dielo, že obilná kaša zmiešaná so slinami dieťatka prospieva vlasom. A tak som lyžičkovala a lyžičkovala. Synovi chutilo, bol vzorný papkáč. Lenže, keď mal 8 mesiacov a ja som si konečne užívala dojčenie, on sa zrazu dojčil stále menej a menej a príkrmov papal stále viac a viac. Toto som predsa nechcela. Nechcela som chystať synovi ráno rovnakú porciu ako sebe a mužovi, veď bude tučko, ozval sa poplašný signál v hlave. Ako to urobiť, aby bol najedený a stále sa naďalej dojčil? Tak som skúsila zredukovať jeho porcie a po najedení ho ešte nadojčiť. Fungovalo to. A mne postupne začalo dochádzať, prečo v mojom okolí tak málo žien dojčí. Samá fľaška, cumlík, klobúčik a príkrmov toľko, že sa do bruška už mliečko nezmestí.

Druhé tehotenstvo. Prechodné odstavenie syna od mliečka v mojom tehotenstve, našťastie nie od dojčenia. Ale odplakala som si to, bolo to priskoro, našťastie sa vrátil plne k dojčeniu mesiac po pôrode. Tandemové dojčenie. Plnili sa mi sny o dojčení. Všetko mi do seba zapadalo. Už som vedela, čo znamená prirodzené odstavenie, vzťahová výchova. Fungovalo to skvele.

Zo začiatku som si to neuvedomila, ale postupne to silnelo. Dojčenie syna mi začalo byť nepríjemné. Neboli to bolesti, nie, niečo iné. Pozrela som na dcérku na prsníku, na to drobčiatko malé a cítila som lásku, veľkú, najväčšiu. Pozrela som na syna a cítila som ju tiež, ale zároveň som mala pocit, ktorý bol všetko len nie príjemný. Zožieralo ma to, nechcela som to cítiť, cítila som sa previnilo za to, že ma vôbec niečo také napadlo. Došlo to až k tomu, že mi bolo niekedy až fyzicky zle, keď sa syn dojčil. „Schizofrénia“. Pri dcérke láska, pri synovi hnev, chuť ho odstaviť, výčitky a hanba za to, čo som cítila. Mám ho naozaj radšej odstaviť? V prírode divoké zvieratá niekedy odoženú svoje odrastené mláďatá. Toto mám spraviť? Nie, veď toto nemôžem a nechcem a navyše minule som ten hnusný pocit nemala a predtým párkrát tiež.

Čo bolo iné, že som si minule dojčenie syna užívala tak ako dakedy? V čom bol ten rozdiel? Začala som pátrať, analyzovať naše dni. Dojčili sa obaja naraz ako vždy. Nevymýšľali viac ako inokedy a ani menej. V čom bol ten rozdiel? Oni iní neboli, veľmi rýchlo som pochopila, že to teda muselo byť vo mne. V čom som bola iná ja? Rovnako unavená síce, ale iným spôsobom. Kým jeden deň som bola väčšinou sama doma s deťmi, prípadne sama na prechádzke s deťmi a cítila som len ako „matka na materskej“, tak  v dni, keď mi je dojčenie príjemné, tak väčšinou som sa stretla s kamarátkami, bola na nákupe, kde som si kúpila nejakú drobnosť iba pre seba, či mala poradenstvo, podpornú skupinu, alebo som prednášala mamičkám v centre. Ale veď deti boli predsa so mnou, čiže nebolo to tým, že by som si „oddýchla od detí“. Bol to oddych od nudného stereotypu, ktorý mňa ako kedysi aktívneho a spoločenského tvora nenapĺňal. Uvedomila som si, že kvôli bolestiam pri dojčení som sa uzavrela do seba a svoj život som prispôsobila iba deťom.

Milujem svoje deti, ale som dospelá osoba, potrebujem aj žiť. Dá sa skĺbiť materstvo a život? Musím sa naozaj prispôsobiť iba deťom? Ale veď chcem pre nich len to najlepšie. A dávam, im naozaj to najlepšie? Utrápená mama, ktorá má chuť občas utiecť. Mám právo na súkromný život? A potom sa mi dostala do rúk knižka Koncept kontinua. Nastal prerod. Pochopila som. Nemusím oddeliť materstvo a svoje potreby. Ako som sa cítila, keď som bola na poradenstve aj s deťmi? Alebo na káve s kamarátkou, aj keď sme ju vypili popri pobehovaní pri deťoch? Bolo mi skvele. Nehnevala som sa na syna a ani na seba pri dojčení potom. Bola som, ako sa vraví, v úplnej pohode. Dávam ale svojim deťom to najlepšie ak sa nevenujem len im, ak popri tom riešim aj veci netýkajúce sa môjho materstva? Dáva mojim deťom niečo to, ak so mnou absolvujú veci, ktoré robia šťastnou mňa? Toto bola kľúčová otázka a odpoveď ma oslobodila. Milujem svoje deti, ale som dospelá osoba, potrebujem aj žiť svoj dospelý život, ak som šťastná ja, vnútorne naozaj šťastná aj sama zo seba, dám deťom oveľa viac. Ak začlením deti do svojho bežného života, aj do niektorých mojich aktivít, pochopia, že síce sa život netočí iba okolo nich, ale stále som tam pre nich, že môžu so mnou rátať aj keď riešim iné veci. Zrazu všetky tie nepríjemné pocity okolo dojčenia a celkovo materstva zmizli. Už som necítila výčitky, ak som dokázala deťom povedať po desiatej postavenej a zbúranej veži z kociek, že teraz idem radšej do sprchy a môžu mi prísť umyť chrbát a potom spolu upraceme potopu, čo spravia v kúpeľni.

Ten začiatok materstva pod vplyvom normy v spoločnosti sme síce prežili, ale bol viditeľný rozdiel medzi deťmi. Syn nosený v šatke len príležitostne, cumlík, dojčenie podľa harmonogramu. Dcérka nosená a dojčená na požiadanie. Dcérka bola odvážnejšia, lepšie znášala nové situácie, aj keď bola mladšia, žiadna separačná úzkosť. Ako som sa ale menila a dozrievala ja, menil sa aj syn. Ako som pochopila a bola aj okolnosťami „donútená“ k zmene z klasického rodičovstva na vzťahové, tak bolo cítiť pozitívnu zmenu stále viac a viac. Postupne syn dozrel v 3,5 roku k samostatnému odchodu do svojej izby. Úžasne zvládol nástup do škôlky v 4 rokoch. Dojčil sa na požiadanie – ráno pred škôlkou a potom po škôlke až do včera a v noci podľa potreby. Dcérka bola so mnou doma a dojčená na požiadanie, do škôlky nastúpila rok po ňom ako trojročná a ja späť do práce. Zvládli sme to obe. Obe deti stále dojčené podľa potreby. Dcérka spáva v rodičovskej posteli, synček vo svojej izbe, ale nadránom docupitá a pritúli sa. V škôlke zaspávajú po obede bez problémov, patria medzi spáčov, aj keď doma postupne obedňajšie spánky už vynechávajú. Večerné zaspávania doma vyzerajú tak, že sa nadojčia v spálni, potom synčeka odprevadím do jeho izby, pomojkáme sa, niečo mi ešte povie, milión božtekov a potom už zaspinká sám, bez vyliezania a vymýšľania. Dcérku uspávam na prsníku, som pri nej, až kým nezaspí.

Deti som dojčila vždy, keď to potrebovali, doma, či vonku, pri hlade, pri smäde, pri úrazoch... Postupne však synček začal zvládať mnohé, pre neho náročné situácie, inak. Už som tak často od neho nepočula: „Mami, cem didi.“ Keď ku mne pribehne s plačom, že spadol, už mu niekedy stačí koleno iba pofúkať a vypusinkovať. Keď sa dcérka dojčí, už sa „nemusí“ dojčiť hneď aj on. Predtým aj z druhého konca ihriska zistil, že sa jeho sestrička dojčí a hneď dobehol. Teraz už nie. Keď sa dcérka rozplače, tak ju pohladká a povie: „Kika musí didikovať, padla, ja si dám až na spanie“. Zrazu je z neho veľký brat.

Mal niečo vyše 5 rokov, keď sa už dojčil iba ráno a večer. Cez deň sa nedojčil, ani keď som mu ponúkla. „Mami, ja si nechávam na spanie, ja už teraz nepotrebujem.“  Dcérka sa naďalej veselo dojčí, kedy chce. Napriek všetkému som sa občas sama seba pýtala, či sa naozaj dieťa samé odstaví, či mu to naozaj nemám vysvetliť, že už stačilo, nie vždy sa mi chce veriť tomu, že každé dieťa k odstaveniu dospeje samé. V podstate v mojom denno-dennom okolí nedojčí nikto také veľké dieťa, ako je syn, dokonca už aj dcérka má iba pár dojčených rovesníkov, preto chodievam občas na podporné skupiny dojčenia aj do vzdialenejších miest aj ako mama, nielen ako poradkyňa. Kontakt s mamičkami rovnako veľkých dojčených detí je dôležitý počas celej dĺžky dojčenia.

Postupne s uvedomujem, že syn stráca sací reflex. Ak sa večer začne dojčiť skôr ako dcérka, tak si mliečko sám už spustiť nevie. Akoby nevedel, čo má robiť, prisaje sa a nič, čaká, nesaje. Až keď sa prisaje dcérka a saje ona, až keď sa mi potom spustí mliečko, tak prehltne. A zas čaká. Občas sa stane, že mu dokonca aj zabehne. Niekedy mu je to smiešne. „Mami, ja už asi zabúdam piť mliečko. Ale ešte to skúsim.“ Pohladila som si ho, pritúlila a vysvetlila som mu, to čo vysvetľujem aj iným mamičkám, že každé dieťa raz prestane potrebovať mliečko, ale že kým bude chcieť, tak sa dojčiť môže. Nedohadujem si s ním žiadne termíny na ukončenie dojčenia. „Mami, ja budem piť didi, kým nepôjdem do školy, potom už asi nie.“ Úprimne, aj som sa zľakla že ešte tak dlho. Cítila som, že ja už som pripravená na to, aby sa on sám už odstavil. Ale nebolo mi dojčenie nepríjemné, nemala som žiadne negatívne pocity. Síce občas to bolo zvláštne, keď už sa nevedel dojčiť, a bol len tak ledabolo prisatý, ale keď som ho požiadala, aby sa prisal poriadne, tak sa snažil. Ale bolo vidieť, že sa musel sústrediť na dojčenie, už u to nešlo tak jednoducho ako dcérke.

„Mami, ja už nebudem, už som veľký.“ Pred spaním po 30 sekundovom dojčení. Napriek tomu, že som na to už čakala, tak to bol šok. Žeby to prišlo? Naozaj? Z ničoho nič? To takto to oznamujú deti? Neverím. Veď uvidíme ráno. Syn má presne 5,5 roka, dcérka bude mať čoskoro 4 roky. Ráno ich budím do škôlky. Ponúkam dojčenie. Dcérka sa hneď prisaje. „Mami, veď som povedal, že ja už nebudem!“ Dcérke sa rozžiaria oči: „To už budem mat telaz obe didi iba ple mňa?“ Synček ju pohladkal po hlávke: „Áno, už možeš piť aj z mojeho didi.“ Dcéra sa nadšene prisaje na prsník, z ktorého už vyše dvoch rokov nepila, lebo si ich podelili. Ja sedím v nemom šoku, že sa to naozaj deje. Cítim sa zvláštne: zmes radosti, hrdosti, odľahnutia a smútku. Môj syn je už taký veľký. No necítim sa nepotrebná. Zo syna cítim zvláštne sebavedomie a istotu, niečo, čo tam pred pár dňami ešte nebolo. Teraz, keď som to zažila, som definitívne pochopila, aký je to dôležitý míľnik v živote dieťaťa aj matky. Som hrdá na seba, že som počiatočné ťažkosti s dojčením prekonala, že som mohla dožičiť synovi dozrieť jeho tempom tak, ako to potreboval. Dcérka sa dojčí naďalej, ani ja, ani ona ešte nie sme pripravené. Ale teraz už viem, že raz to naozaj príde. Viem, že to nebudem nasilu urýchľovať. Stojí za to počkať si a sledovať, ako dieťa postupne dozrieva, osamostatňuje sa.

       MUDr. Lucia N., poradkyňa pri dojčení

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Prirodzene odstavenie syna, a čo mi dala cesta k nemu