Poradkyňa mi pomohla k úspešnému štartu dojčenia a neskôr aj pri chorobe

Rada by som sa s vami podelila o môj príbeh pôrodu a dojčenia. Nepíšem o tom, že mi pomohli iba laktačné poradkyne, aj keď som ich viackrát kontaktovala s rôznymi otázkami, ale že mi pomohla MAMILA svojmi poradkyňami, praktickým návodom na dojčenie aj radami na web stránke; vlastne tým, že tu je.

Moja prvá dcérka sa narodila v nemocnici a som rada. Môj pôrod bol aj tam krásny a „ľahký“. Ak sa tak o pôrode hovoriť vôbec dá. Dcérka sa vypýtala na svet o takmer 3 týždne skôr, možno preto, že som sa na ňu tak veľmi tešila. Môj pôrod začal uprostred noci, tak sme sa s manželom vybrali do nemocnice, bez paniky a s úsmevom. Asi preto, že som nemala nejaké veľké obavy vopred, nemala som ani žiadne veľké problémy. Keď sme prišli do nemocnice a prešla som povinnú jazdu informovania slúžiacej pani doktorky o mojom zdravotnom stave a pod., prišla k nám pôrodná asistentka, ktorá skonštatovala, že pôrod sa zatiaľ naplno nerozbehol, a že si mám zdriemnuť, kým nepríde do rannej služby nový lekár. Doniesla deku mne aj manželovi, stlmila svetlo a povedala, kde ju nájdeme, ak by bol problém. Ešte predtým mi povedala, že môžem použiť fit loptu a sprchu, kedy budem chcieť a ako na lopte sedieť a v sprche stať, aby pôrod prebiehal čo najkratšie a bezproblémovo. Tak sme si do siedmej ráno s manželom zdriemli a keď prišla ráno slúžiaca lekárka, skonštatovala, že mi môže podať oxytocín na rozbehnutie pôrodu, ak súhlasím. S týmto som súhlasila (epidurál som nechcela a neľutujem; ľudská pamäť je zázračná, už si vlastne neviem spomenúť na to, ako pôrod bolel, aj keď pamätám, že bolel). Po asi 10 min. s infúziou v ruke sa mi pôrod rozbehol a keďže som chcela sedieť na lopte, infúziu mi vybrali. Odvtedy mi ju späť nedali a celý pôrod trval 2 hodiny od napichnutia infúzie. Väčšinu prvej doby pôrodnej som strávila v sprche, kde mi bolo najlepšie, aj keď som mala menšie výčitky svedomia pre všetku tú vodu, čo odtiekla. Môj manžel bol po celý čas so mnou a moment, keď sa naša dcérka narodila bol pre neho jeden z najsilnejších okamihov. Po pôrode som požiadala pôrodné asistentky, aby mi malú nechali v kontakte koža na kožu a po chvíľke sa maličká aj sama prisala. Boli to nádherné dve hodiny na sále, ktoré nám pomohli v rozbehnutí laktácie, aj keď dcérku museli pár krát odniesť na ošetrenie pupčeka, ktorý jej trošku krvácal. Vždy ju však priniesli po chvíli naspäť a dali ju znova na moju hrúd. Ženy, ktoré som mnou neskôr ležali na izbe a ktorým detičky neboli po pôrode priložené z rôznych dôvodov, mali podstatne viac problémov s dojčením ako nesprávne prisatie a naliate prsníky. Keďže som absolvovala pred pôrodom kurz o dojčení s laktačnou poradkyňou, vedela som, aké je dôležité správne prisatie a aká je dôležitá správna poloha pri dojčení. Veľmi to pomohlo rozbehnutiu dojčenia a po pár dňoch sme šli domov, ja bez akéhokoľvek problému s dojčením a maličká pekne pribratá.

Dcérka od narodenia veľmi rada „cucká“, ako tomu teraz hovorí ona sama. Keď mala 6 mesiacov, vážnejšie som ochorela a musela som brať pomerne silné infúzie. Rôzni lekári mi odporúčali rôzne veci, jedna lekárka mi chcela laktáciu ihneď zastaviť, druhá mi zakázala dojčiť pre silné lieky a odporúčala laktáciu zastaviť postupne. Preplakala som celý deň, keď som si uvedomila, ako sa moja dcérka rada Dojči a pri predstave, že ju musím tak skoro odstaviť, ale povedala som si, že aj tých 6 mesiacov bolo lepšie ako nič. Skúsila som ešte kontaktovať laktačnú poradkyňu, ktorá je lekárkou na novorodeneckom oddelení a tá mi vliala trochu nádeje, že síce musí overiť dostupné informácie ohľadom mojej liečby a dojčenia, ale že pravdepodobne budem môcť dojčiť ďalej. Moja radosť v tom okamihu nemala konca. Som rada, že som jej zavolala, bez nej by som už určíte nedojčila. Keď mi na ďalší deň potvrdila, že dojčiť môžem, dokonca aj počas infúznej liečby, len musím počkať určitý počet hodín po podaní infúzie, kým sa rozloží čo najviac lieku, bola som nadšená. Toto sa odohralo presne pred rokom, odvtedy úspešne dojčím ďalej, aj keď hrozba toho, že znova ochoriem je tu vždy, keďže môj problém je chronický. Každopádne má už dcérka 1,5 roka a ja som rada, že ju ešte vždy dojčím a dúfam, že ešte dlho budem. A to aj napriek tomu, že som už pred 9 mesiacmi musela nastúpiť na plný úväzok do práce. Dcérku nadojčím ráno a potom hneď, keď prídem domov, na čo sa už obe veľmi tešíme. Potom ju dojčím v podstate kedykoľvek požiada, tu sa tak trochu riadim návodom zo združenia MAMILA -dojčiť na požiadanie, neponúkať ani neodmietať. Dokonca sa dcérka Dojči celú noc – niekedy viac a inokedy menej, celú noc ešte neprespí. Napriek tomu nie som nejako výrazne unavená, jednoducho ju v noci dojčím v podstate podvedome, keď sa zobudí a pýta si -keďže už začína rozprávať, väčšinou ma krásne zobudí a povie: „Maminka, pjosim si.“ Niečo také sa určíte neodmieta a smeje sa na tom ráno aj môj manžel, ktorý inak prespí aj Silvestra. Toto ho však zobudiť dokáže.

Teším sa, že dojčím a mám pre ňu takúto pomoc, keď je chorá, idú jej zúbky alebo sa hnevá, a že jej môžem dať to, čo má tak rada. Nebolo by to možné, keby tu MAMILA nebola, už dávno by som počúvla rôzne názory lekárov a viac nedojčila. Možno by som počúvla aj dobre mienené rady známych, že keď chodím do práce, nemám už malú dojčiť, lebo budem len viac a viac unavená. Zatiaľ sa mi však nezdá, že by som bola unavená viac ako iné mamičky, ktoré kŕmia deti umelou stravou a ktorých detičky spia v izbe sami. Všetko je len taký problém, aký problém z toho urobíme.

Ďakujem Vám za Vašu pomoc mamičkám, ktoré pomoc hľadajú a ktoré chcú počúvať. A určíte najviac za detičky týchto mamičiek, ktoré takto dostávajú dobrý základ do života. Prajem Vám všetko dobré a dlhé, úspešné fungovanie.

Katka

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Poradkyňa mi pomohla k úspešnému štartu dojčenia a aj neskôr pri chorobe