Predčasniatko s handicapom a dojčenie

Kubko sa nám mal narodiť koncom mája. Tešili sme sa, že po takmer silvestrovskej Dorotke budeme mať májovčiatko. Do nemocnice ma ale prijali v 31. týždni tehotenstva, t.j. skoro 9 týždňov pred termínom pôrodu, s náhlym krvácaním. Lekár sa vyjadril, že je to začiatok predčasného pôrodu.

Kubko sa narodil predčasne, nakoniec „až“ v 34. týždni tehotenstva (33+3), vážil 2050 g a meral 46 cm. Hneď po pôrode sa zdal byť v poriadku, ale po pol hodine od narodenia začal mať problémy s dýchaním, nepomáhal mu ani kyslík pod nosíkom, tak ho museli uviesť do umelého spánku a dýchali za neho prístroje.

 V inkubátore nám Kubko schudol na 1800 g. Dvakrát za deň som sa mohla prísť za ním pozrieť, pohladkať ho. Neskôr mi ho dali na klokankovanie. Poctivo som si odsávala mliečko vo dne v noci, lebo som vedela, že okrem môjho mliečka, ktoré je pre neho doslova liekom, a občasnej návštevy som pre neho už viac v tom čase nemohla urobiť.

Bolo to pre mňa nesmierne ťažké obdobie: odlúcená od rodiny, s bábätkom v inkubátore, ktorému sa menil zdravotný stav zo dna na deň, raz bolo lepšie, raz horšie. Potoky slz, strach, smútok, sebaobvinovanie, striedali stavy radosti z každého Kubkovho pokroku a nádeje ísť domov. A každé tri hodiny odsávacka v ruke, vo dne v noci, so slzami rinúcimi sa po lícach, keď okolo mňa cuckali spokojné bábätká pri svojich mamičkách. Ale paradoxne u mňa stres nespôsoboval znižovanie tvorby mlieka, ale práve naopak. Už mi nestačila jedna fľaštička na jedno odsávanie.

Túžila som mať malého pri sebe, dojčiť ho. Lekárky mi to zakázali. Vraj má presne odmeranú dávku výživy v infúzii. Pri klokankovaní sa dral na prsník a ja som si ho nemohla priložiť. Bolo to strašné. Raz som neposlúchla a Kubko si trochu potiahol. Joj, aká som bola šťastná, že to vedel! Bolo to moje a Kubkove mliečne tajomstvo.

Mala som našťastie toľko mlieka, že nikdy nemusel dostať mlieko od iných matiek ani umelé mlieko, nepotreboval ani fortifikátory. V nemocnici ho po istej dobe infúzií kŕmili sondou. Och, ako som sa bála, aby nezabudol sať na prsníku. Nevyhli sme sa ani krátkemu kŕmeniu fľašou v nemocnici, napriek mojim zúfalým pokusom zabrániť tomu, vraj aby si oddýchol! Zaužívané zvyky v nemocniciach neprajú dojčeniu, u nedonosených detí ešte viac, keďže sú pod ich vplyvom oveľa dlhšiu dobu. Postupne mi dovolili dojčiť 1-krát denne, 2-krát denne, neskôr každé druhé kŕmenie, až nakoniec každé kŕmenie, samozrejme, podľa nemocničného režimu -každé 3 hodiny. Vďaka dobrej tvorbe mlieka sa Kubko napriek toľkým chybám v podpore dojčenia v nemocnici ochotne prisával a pil!

Raz išli robiť nejakú reorganizáciu na novorodeneckej JIS-ke (Jednotke intenzívnej starostlivosti), bol tam veľký chaos a Kubko už bol v postieľke, nie v inkubátore. Skúsila som vtedy poprosiť, čí si ho nemôžem zobrať na izbu. A personál v celom tom chaose súhlasil. Bola to nádhera, niesť si svoje dieťatko so sebou na izbu, dojčiť na požiadanie, nevedieť sa na neho vynadívať. Trvalo to síce len pár dní, ale verím, že pre nás oboch, to bol najkrajší nemocničný čas za celé tie dva mesiace, ktoré sme tam strávili. Kubko domov odchádzal ako plne dojčené dieťatko.

Po príchode domov nastal kolotoč rôznych vyšetrení, ako to u nedonosených detí býva: bežné poradne, rizikové poradne, neurológia, rehabilitácia, očné. Raz za čas ešte kardiológia a ušné, neskôr aj psychologička. Ako dobre, že som ho mohla kedykoľvek nakŕmiť, čí len upokojiť dojčením po nepríjemnom vyšetrení.

Aj doma sme sa často klokankovali, kým bol Kubko maličký. Chceli sme si vynahradiť stratený čas, kedy sme museli byť od seba oddelení. Raz, keď mal Kubko 3,5 roka, sa stala zaujímavá vec. Prišiel ku mne a hovorí mi: „Ja som akože malé bábätko a ty si akože mamka. A ja budem plakať a ty si ma zoberieš na pokoj.“ Keď som sa pýtala, čo to znamená „na pokoj“, povedal mi, že mi to ukáže. A ľahol si na mňa, hlavičku si položil na hrudník, rúčky a nôžky si spustil okolo môjho tela a takto ležal, občas trochu akože poplakával! Ako si to spojil v tej malej hlavičke! A udivuje ma, že to v takom veku vedel vyjadriť ako pokoj. Krásne vyznanie!

Aj keď to vyzeralo, že Kubko nebude mať následky po predčasnom pôrode, opak bol pravdou. Oneskoroval sa vo vývoji, meškal s otáčaním, lozením, chodením, často nám vraveli, že to je len preto, že je nedonosený, že to dobehne. Stále to ale nebolo úplne v poriadku. V 2,5 roku nám konečne určili diagnózu -detská mozgová obrna, ľahká forma.

Kubka som dojčila 3 roky a 3 mesiace, kým sa spontánne neodstavil. Už okolo troch rokov sa dojčil len pred poobedňajším a večerným spaním, postupne už len pred večerným spaním a už dlho predtým prespal celú noc. Išlo to prirodzene, postupne, žiadne naliate prsia po odstavení.

Staršiu dcéru Dorotku som nasilu odstavila v 15. mesiacoch, na odporúčanie susedky, ktorá ma presvedčila, že čím je dieťa staršie, tým je to horšie, stáva sa závislé a tlači sa mamke pod tričko v tých najnevhodnejších situáciách. Och, ako som to oľutovala a stále mi je to ľúto. Ona plakala a ja som v duchu plakala tiež, lebo som to necítila tak, že je čas na odstavenie. Nechala som sa presvedčiť. A potom som nevedela, čo s naliatymi prsníkmi.

Po tom všetkom, čo sme prežili s Kubkom, aj po výčitkách, ktoré som mala po Dorotkinom predčasnom odstavení, som si povedala, že jeho budem dojčiť, ako dlho len bude chcieť. Verím tomu, že jeho dobrý zdravotný stav napriek tej hrozivo znejúcej diagnóze má do veľkej miery „na svedomí“ dojčenie. Veď roky dostával tú správnu potravu, ušitú jemu priamo na mieru, so stimuláciou všetkých zmyslov a podporou rozvoja mozgových prepojení. Sú za nami aj roky cvičenia Vojtovej metódy aj iných cvičení, hippoterapie, plávania, všemožnej stimulácie. A Kubko dnes chodí, behá, skáče, chodí po schodoch a je zaradený do bežnej škôlky. Niektorými vedomosťami je ďaleko popredu pred svojimi rovesníkmi, vo svojich 5 rokoch pozná abecedu, počíta, vie desiatky anglických slovíčok. Sú aj oblasti v ktorých zaostáva, hlavne čo sa týka motoriky, súvisí to ale so samotnou diagnózou a pracujeme na tom, aby to bolo lepšie.

Nesmierne nás obohatil. Celú rodinu. Keď má dieťatko schopnosti a vedomosti vydreté, o to väčšiu radosť prináša každý jeho pokrok.

Niekedy som sa spytovala: „Prečo práve my?“ Nikdy som nefajčila, nepila, snažila som sa žiť zdravo, sme hlboko veriaci ľudia. Prečo? Pýtajú sa aj ľudia okolo. Kedysi som to riešila naozaj často. Dnes už nie. Verím, že to bola Božia réžia. Pán Boh robí tak, ako On chce. A teraz, keď niekto označí postihnuté dieťa za „nešťastie“, tak si vravím, že Kubko je to najlepšie „nešťastie“, ktoré nás mohlo postretnúť. Máme dieťa s postihnutím a sme šťastná rodina. Nie je to vždy ľahké, ale je náš a veľmi, veľmi ho ľúbime.

Zuzana Rohácková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Predčasné narodené bábätko s handicapom a dojčenie