Taký bežný „predojčený“ deň

Budím sa na nejaký mľaskavý zvuk. Chcem sa pohnúť, ale nedá sa to. Otvorím oči. Cez môj bok dolu hlavou visí moja 15-mesačná princezná a dojčí sa. Letmo pozriem na hodinky, 6 hodín ráno. Opatrne sa pretáčam do pohodlnejšej polohy pre malú hladošku, dúfajúc, že ju nezobudím. Márna snaha, už na mňa pozerá. Zatvorím oči, tvárim sa, že spím. Dcérkin prst v mojom nose mi dáva rázne najavo, že mi neverí. Ešte neotváram oči. No ručné vyšetrenie mojich mandlí ma donúti otvoriť oči. Jej nadšený výraz tváre ma usvedčí v tom, že teraz už určite spať nebude. V duchu si nadávam, že som šla neskoro spať, a sľubujem si, že dnes pôjdem spať oveľa skôr.

„Mamíííííí, chcem mliečkoooooo!!!“ A už počujem dupot bosých nôh z druhej izby. Takže vstalo už aj moje 3-ročné neposedné šidielko.

Sadnem do obývačky na gauč. Synček sa mi už s úsmevom dobíja pod vrch z pyžama. Beriem do náruče malú. Chcem si sadnúť pohodlnejšie, ale niečo ma pichlo do chrbta. Šmátram voľnou rukou, na chvíľu sa zamyslím, že ktorou vlastne, keď každou objímam jedno dieťa. Vyťahujem vysokozdvižný vozík spoza môjho chrbta a dohováram synkovi, že nech mi hračkami nepichá do chrbta. Deti sa prisajú, dojčia sa. Ja zatváram oči a driemem, nabieham si ešte nejaké tie minútky.

Bolí ma brucho či skôr tlačí. Aha, deti sa naťahujú so šnúrkami od pyžama a priškrtili ma. Samozrejme obaja chcú mať v ruke ten istý koniec. Rozviažem uzol, čo stihli vyrobiť z mašličky, a nemilosrdne nanútim každému iný koniec šnúrky do ruky.

Zatváram oči. Niečo mi nasilu otvára oko. „Mama vstávaj, chcem uaňajký.“ Vzdychnem si, spánok je definitívne preč. Vstanem, idem chystať jesť. Ako spravím krok, padne mi pyžamo. Zabudla som si ho uviazať. Desná „sranda“ pre deti. Idem do kuchyne, deti za mnou, snažiac sa stiahnuť mi nohavice. Uchránila som si ich.

Raňajky sú hotové, vyťahujem mäsko z mrazničky na obed. Dám zovrieť vodu na kávu. Sadneme k stolu, kŕmim raz jedného, raz druhého, synček sa snaží aj sám, ale keďže vidí, ako pomáham malej, tak chce aj on, aby som ho kŕmila. Občas sa mi podarí aj trafiť sa do ich úst. Vyberám si maslo z oka. Konečne sú najedení. Postavím sa. Zašlapila som kus rožka do koberca, samozrejme maslovou stranou nadol.

Ideme do kúpeľne, umyjeme si zuby. Potom umývam steny od detskej zubnej pasty. Umyjem umývadlo, naložím veci do pračky. Nadojčím detičky. Sú také rozkošné, keď sa držia za rúčky. Milujem to, keď sa na mňa spoza „prska“ usmievajú.

Pozerám na hodinky, pol ôsmej. Tak teda najprv uvarím polievku, ešte je skoro ísť von. Cestou do kuchyne spratávam hračky. Netuším, kedy ich deti stihli rozhádzať, veď sa ešte nehrali. Idem si vypiť najprv kávu. Aha, voda v kanvici už je studená. Tak ju zapínam znovu. Tentokrát som si kávu aj zaliala.

V detskej izbe počuť krik. Idem ich skontrolovať, čo sa deje. Medzi kockami stavebnice sa naťahujú o tú istú kocku, pričom okolo je ďalších päť rovnakých. Minimálne. Vysvetľujem synkovi, že ak jej niečo zoberie, tak jej má dať niečo miesto toho. Dcérka sa usmieva, akoby ona rozumela. Pozriem na ňu a poviem: „Nešker sa, tiež v tom nie si nevinne.“ Kriví ústa. Ona mi asi fakt rozumie. Nadojčím obe deti. Je úžasné ako sa pri dojčení upokoja. Do reality ma vráti jeden prst v mojom nose a druhý mi skúma zuby. Ako sa deti štuchajú, utŕžim kopanec do brucha.

Vraciam sa do kuchyne, chystám zeleninu na polievku. Syn zatiaľ jazdí na odrážadle po byte, dcérka so smiechom za ním uteká. Na jazyk sa mi derie napomenutie, nech si dávajú pozor. Neskoro, už je plač, lebo sa zrazili. Pomojkám si ich, vybozkávam. Nadojčím. Dojčenie je skvelé, utíši každú bolesť, detičky sú hneď ticho.

V tom tichu si uvedomujem, že je naozaj ticho. Práčka, nezapla som ju. Idem do kúpeľne. Všetka bielizeň porozťahovaná po kúpeľni. Tak za výdatnej asistencie oboch detí ho strkám späť do práčky. Synček pomáha, hádže veci do pračky, dcérka ich zas vyberá. Konečne je pračka zatvorená, pustená. Odchádzam späť k polievke. Z chodby sa vraciam nazad, kontrolujem, či som pračku naozaj zapla. Zapla.

Tak, polievka je na šporáku, deti sa hrajú. Nechcem ich rušiť, tak si zoberiem šitie, že prišijem chýbajúce gombíky. Hneď ako si sadnem na gauč, už sú na mne vylezené obe deti a dožadujú sa mliečka. Samozrejme ho dostanú. Pozerám na hodinky. Pol desiatej. Takže pôjdeme von. Naháňam rehliace sa deti po byte a snažím sa ich vyzliecť z pyžama a obliecť von. O štvrť na jedenásť sme konečne oblečení, ja upotená, čo som ich naháňala. Samozrejme pred odchodom von si deti „cucnú“ mliečko.

Už sme konečne vonku, byt zamknutý, brána na ulici zamknutá. Dvakrát skontrolované. Môžeme ísť. Slečna sa nejako nehýbe a má zvláštny červenší výraz tváre. S tušením, čo sa asi stalo, kontrolujem obsah plienky. No jasné. Tak šups späť domov, prebaliť, prezliecť, lebo obsah plienky sa nám dostal aj na oblečenie. Mám sto chutí deti nechať len tak na dvore, nech si pobehujú, ale musím po pečivo do obchodu. Slečna oblečená, zháňam synátora. Samozrejme vyváľaný v jedinej mláke na dvore. Ale už rezignujem a ideme do obchodu aj takí zafúľaní. Cestou obdivujeme azda každý kamienok, tých 300 metrov ideme nekonečne dlho.

Pečivo nakúpené. Pozerám, máme ešte čas, tak šups na detské ihrisko. Ako vždy prichádzame v čase, keď väčšina z ihriska už odchádza. Nevadí, aspoň majú deti voľný výbeh. Aj tak pri strážení dvoch detí nemám veľa času na rozhovor. No dnes sa mi podarilo odchytiť pani riaditeľku zo škôlky za plotom. Nie, neuvoľnilo sa miesto pre synčeka. Utekám späť k šmykľavke, na dcérku musím dohliadnuť, lebo sa odmieta spúšťať inak ako dole hlavou. Ale zatiaľ to vždy ubrzdila, no materinský pud mi nedá nebyť tam pri nej. Zbierame gaštany. Obaja sa vrhli na ten istý. Rýchlo podávam druhý, no aj tak sa schyľuje k hádke. Rýchlo ponúkam deťom prsníky. Našťastie neodmietajú, dojčia sa pekne, každý drží svoj gaštan. Dojčenie je skvelé, podarilo sa mi zabrániť vzniku hádky.

No treba ísť domov. Naháňam deti po ihrisku, nechce sa im domov. Darmo im každý deň vysvetľujem, že ak sa skôr vyberieme z domu, tak sa môžu dlhšie hrať. Schyľuje sa k plaču. Vytiahnem nosič, malú dám pekne na „prsko“ a synovi sľubujem, že sa môže odviesť v kočíku. Super, už sedí, budeme rýchlejšie doma.

Doma sa pekne naobedujú. Po krátkej naháňačke sa mi ich podarilo dať do pyžama. Naženiem malého do postele. Nadojčím ho. Vybozkávame sa. Zakývame si a potíšku mu zatváram dvere. Sadnem si, nadojčím malinkú. Už jej klipkajú očka, púšťa sa z prsníka a spinká. Preložím ju opatrene do postele. Super, je pol druhej a obe deti spia. Dojčenie je skvelý prostriedok na uspanie detí. Mám čas sama pre seba.

Cestou do kuchyne pozbieram hračky, vyberiem bielizeň z práčky, na ktorú som zabudla. Naložím si jesť. Jéj, moja ranná káva. Presviedčam samu seba, že studená káva aj tak lepšie chutí. Vyvešiam bielizeň. Uvarím mäsko zo zemiačikmi a zeleninou. Upracem kuchyňu. Teším sa, že som si v pokoji zjedla obed. Pozerám na hodinky, trištvrte na tri. Takže mám niečo vyše polhodiny čas, kým deti vstanú. Sadnem na gauč s knihou v ruke. Po troch prečítaných riadkoch sa mi drieme, tak knihu odkladám, ľahnem na gauč a spím. Po piatich minútach ma zobudí cupot malých bosých nožičiek. Dcérka je hore. Dám ju na „prsko“ a vyvalíme sa spolu na gauči. Super spinká. Dojčenie je skvelé, pomôže jej dlhšie spinkať. A aj mne predĺži poobedňajšiu siestu.

„Chcem mliečkooooo!!!“ Takže už je pol štvrtej, syn je presný ako hodinky. Samozrejme zobudí aj dcérku stále spiacu na mne. Nevadí. Spolu spinkali dosť. Nadojčím ich oboch. Usmievajú sa na seba, na mňa. A už sa prebrali úplne, už sa naťahujú, malá strká nôžky pod nos bratovi, on ju na oplátku šteklí. Preliezajú po mne, robia stojky na prsníku. Zbožňujem tie dve malé zadočky trčiace do stropu. Dojčenie je skvelé, deti majú hneď lepšiu náladu.

Chvíľu sa hráme. So synom staviam vežu z kociek, dcérka nám ju búra. Vymieňame hračky. Super, hrajú sa spolu. Nachystám im druhý chod obeda. Pekne spapajú a odbehnú sa hrať. Spratávam kuchyňu, upracem, čo vidím. Sadnem si k deťom medzi hračky. V tej chvíli hračky prestanú byť zaujímavé. Obe deti sa na mňa vrhnú prískokom sa prisajú, zvalia ma na zem. Vyťahujem si koníka spod chrbta. Po chvíli pokojného dojčenia nasleduje naša zostava synchronizovaného dojčenia: stojka na prsníku, premet na prsníku, výkop nohami vpred, točenie rukami, znovu premet, mostík, stojka na prsníku. Potom plynulý prechod na predvádzanie bojových umení: pichanie si do očí, okopávanie sa, trošku boxerského umenia. Zápas končí priateľským podaním rúk, úsmevom a objatím, z mne neznámych príčin mi skontrolujú dutinu ústnu, uši, nos, asi či neskrývam nejakú odmenu za predvedené výkony. Dojčenie je skvelé, zažijeme pri ňom kopu zábavy. Zároveň spája moje deti. Keď vidím rovnaké ohníčky v ich očiach, ako sa na mňa usmievajú, tak mi to vháňa slzy šťastia do očí. Tie slzy sú ozajstné, deti sa mi pravdepodobne prebúrali prstami cez nos do mozgu.

Pozbierame hračky, obliekam deti von. Za chvíľu už príde ocko z roboty, tak sa pohráme ešte na dvore. Idem obliecť seba. Deti už behajú po záhrade. Bosé. Naháňam ich po celej záhrade aj s teniskami. Musím so sebou niečo robiť, deti majú lepšiu kondičku. Ale našťastie dvor je oplotený, tak mi nezdrhli ďaleko. Už je tu ocko. Vrhnú sa na neho a ja v domnienke, že mám chvíľu pokoj idem dnu, chystám im niečo malé pod zub. Pozbieram rýchlo hračky, nech manžel nechytí infarkt, hneď ako zbadá ten výbuch. Nakrájam ovocie. Na chvíľu si sadnem. Deti majú asi šiesty zmysel. Už sú dnu a chcú „mliečkooooo“. Tomu pohľadu sa nedá odolať, navyše sa deti potrebujú trochu upokojiť, pretože sú také vytešené z príchodu ocka. Teraz dojčenie zvládneme bez ujmy na mojom zdraví. Hurá za ockom do záhrady! Dcérka sa tmolí po záhrade, chlapi si kopú do lopty prípadne zahrabávajú krtince.

Donesiem im misku ovocia, vrhnú sa naň, len sa zapráši. Pozbieram ovocie zo zeme, idem ho umyť. Teraz ich kŕmim ja. Super, zvládli sme to.

Pomaly sa stmieva, ocko musí ísť pozrieť správy, dávajú niečo o ich práci. Deti to ale nechápu, behajú, búchajú, smejú sa. Manžel na mňa už zazerá. Rýchlo beriem deti k sebe, ponúknem im „prsko“. A je ticho. Manžel spokojný, hlavnú správu stihol. Samozrejme mu zvoní mobil. Volajú z práci, či tie správy videl. Pozrie na mňa jedným okom. Viem, čo to znamená. Mám udržať deti na prsníku, kým si vybaví telefonát. Jedine vtedy je pokoj. Dojčenie je skvelé, utíši deti, krásne ich upokojí. Priznám sa, využívam dojčenie cez deň na „spacifikovanie“ mojich dvoch neposedníkov. Nerozmýšľam ani nad inou možnosťou, keď toto zaberá. Keď vidím, že už príliš vymýšľajú a môže to skončiť zle, či keď hlučnosť môjho syna dosahuje hranicu praskania ušných bubienkov. Dojčenie je skvelé, je vždy po ruke. Niet krajšej chvíľky, ako keď sa moje deti na prsníku upokoja. To božské ticho.

Po večeri sa ešte pobavia s tatom, porozhadzujú hračky, potom sa ich snažíme spolu upratať. Čiže kým uložím jednu krabicu, deti vysypú druhú. Začínam v duchu odrátavať čas do ich spánku. Do pyžama, umyť zúbky a vycikať a „mliečkoooo“. Samozrejme, bez toho by nezaspali. Naše deti sa samé len tak upokoja, ešte sú predsa len malé na to. Synček sa nadojčí, vybozkávame sa a uteká do spálne. Tato za ním. To je ich večerný rituál. Pozerám za nimi, so smútkom tak trochu. Môj synček je už taký veľký, že ma nepotrebuje na zaspatie. Som na neho hrdá, že už to dokáže aj sám.

Malá bytosť v mojom náručí ma vytrhne z myšlienok. Zamotala sa jej rúčka do môjho trička. Pozriem na ňu. Moje malé bábätko. Zrazu, keď je sama, je taká maličká. Pobozkám ju, slastne privrie očká a usmieva sa bez toho, aby sa pustila prsníka. Odolávam návalu citov a nebozkávam ju ďalej, aby som ju neprebudila, len ju jemne hladkám. Zrazu otvorí očká, pustí sa „prska“ a našpúli na mňa „pusinku“. Tak ju môžem vybozkávať do sýtosti. Zíva. Využívam situáciu a dám ju späť na prsník. So slastným povzdychom sa prisaje, párkrát potiahne, očká sa privrú a už spinká. Počkám, kým nezaspí úplne a nepustí „prsko“ sama. Potom ju pomaly odnesiem do detskej izby, kde spinkáme spolu.

Zo spálne počuť detský hlások: „Tatóóó???“ Chvíľu ticho. „Hajá.“ Takže viem, že synček úspešne uspal tatinka. Hmm, ani sme sa nestihli porozprávať. Navečeriam sa, hodím si sprchu. Pustím počítač. Tato predsa vstal. Porozprávame sa, pritúlime sa k sebe. Pekný deň za nami. O jedenástej ide ocko definitívne spať, vraj nemám byť dlho hore. Prikyvujem. Veď mam už len pár mailov, na ktoré musím odpísať. Na nete je pripojená aj kamoška, tak s ňou preberieme nejaké veci, pritom odpoviem na maily. Polnoc dávno za nami a zas si sľubujem, že budem chodiť skôr spávať. Idem k malej. Ako ju preložím bez toho aby som ju nezobudila? Musím si vedľa nej nejako vyrobiť miesto. Konečne ležím. Pri uchu počujem funenie. A už našla, čo hľadala. Zaspávam objímajúc moju malú princeznú „pricucnutú“ na mne.

„Mamíííí, chcem mliečkóóóó!!“ Je pol siedmej ráno a začína nový deň.

MUDr. Lucia Nemašíková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Taký bežný predojčený deň