Prečo podporujem dojčenie (a ako som sa dostala tam, kde som)

Moja priateľka – lekárka mi raz povedala: „Samozrejme, že podporujem dojčenie, ale nie som jedna z TÝCH.“ TÝCH zanietených poradkýň pri dojčení, ktorí razantne protestujú proti niečomu takému „neškodnému“ ako dojčenská fľaša s umelým mliekom. TÝCH natoľko necivilizovaných, že kŕmia bábätko pohárikom. TÝCH, ktorí odhaľujú prsia pri dojčení na verejnosti, ktorí bombardujú návrhmi ministerstvo a dostávajú sa do konfrontácií so svojím lekárom. Kedysi dávnejšie som zrejme mala tie isté pocity.

Pochádzam zo siedmych detí odchovaných na fľaši. Vyrastala som v rodine, v ktorej bolo kŕmenie fľašou normou, a v spoločnosti, v ktorej to bolo rovnako. Mala som sedem rokov, keď som po prvýkrát som videla ľudské mlieko z ľudského prsníka. Naša nová kuchárka nedávno predtým porodila bábätko a teraz si odstriekavala mlieko z prsníka do skleneného pohára, aby si uľavila od napätia v prsiach. Mojim mladým očiam to vtedy pripadalo tak trochu úchylné.

O štrnásť rokov neskôr: Promovala som na „najlepšej lekárskej fakulte“. Svoje bezsenné noci som venovala čítaniu nekonečného množstva kníh. Absolvovala som veľa hodín,  asistovala som  pri operáciách a ošetrovala som pacientov. Súčasťou mojej prípravy na povolanie lekárky bola aj zhruba hodinová prednáška o dojčení.

Rozhodla som sa, že sa stanem detskou lekárkou. Milujem deti a zistila som, že im rozumiem. Presťahovala som sa do New Yorku, kde som sa naučila veľa o všeobecnej lekárskej starostlivosti a o tom, ako udržiavať zdravie detí. A napriek tvrdému štúdiu o všetkom ostatnom, o dojčení som sa dozvedela len veľmi málo.

Počas mojej prípravy na atestáciu som sa vydala a v treťom roku po skončení fakulty som porodila svoje prvé dieťatko.  Ako mnohí lekári som predpokladala, že viem všetko, čo sa dá vedieť (veď som predsa pediatrička, bola som pri mnohých pôrodoch a starala som sa o mnohých novorodencov). Takže po niekoľkých hodinách aktívnej pôrodnej činnosti a po zhruba hodine tlačenia som porodila chlapčeka vážiaceho 2 680 gramov. Sestra mi ho položila do náručia, ja som sa nejaký čas rozplývala nad tým, aký je úžasný a potom som si pomyslela: „Hm, a čo teraz?“

Vedela som, že „dojčenie je najlepšie“, ale v tej chvíli som si uvedomila, že to je asi tak všetko, čo viem. V minulosti som mala príliš veľa práce s urgentnejšími a život ohrozujúcimi záležitosťami. Tak som držala syna v náručí a modlila som sa, aby vedel, čo robiť. Prisal sa, ale ja som nič nevidela ani necítila. Rozmýšľala som, či toto je to, ako to má celé byť.

Našťastie pre mňa som porodila v úžasnej baby friendly nemocnici v New Yorku, ktorá ma zároveň prijala na prax na neonatológii. Mali tam pravidelné prednášky o dojčení pre čerstvé mamičky na oddelení šestonedelia a tiež dve laktačné poradkyne, ktoré pomáhali matkám s dojčením. Práve vďaka tomuto všetkému som objavila skutočný zázrak schopnosti ľudského tela plne vyživovať iné ľudské telo.

Prvé týždne s mojím synom neboli jednoduché. Na začiatku som mala ťažkosti s dojčením , môj syn dostal silnú novorodeneckú žltačku a bol dehydratovaný. Taktiež som mala po dvoch týždňoch od pôrodu nastúpiť na prax. To všetko bol návod na katastrofu s dojčením. Napodiv sa stal zázrak a my sme prežili.

Môj syn mal 13 dní, keď som sa prvýkrát ukázala v práci. Bola som na novorodeneckej JIS-ke, obklopená čerstvými mamičkami s maličkými, príp. veľmi chorými bábätkami, a zrazu som nebola len lekárka. Bola som tiež čerstvá mama, plná nádeje a zároveň trochu stratená a bezradná.  Práve vtedy som sa rozhodla začať vážne študovať dojčenie.

Našťastie na našej JIS-ke bola úžasná podpora dojčenia. Skoro všetky bábätká boli kŕmené materským mliekom a dojčené tak skoro, ako to bolo možné. Dialo sa to bez veľkých ovácií – jednoducho, taká bola norma. Kým som pokračovala v štúdiu všetkého, čo sa dalo o dojčení naučiť, učila som sa aj veľa ďalších vecí. Študovala som mnoho najmodernejších technológií a nikdy mi nenapadlo, že dojčenie by sa mohlo stať mojim poslaním.

Všetko sa zmenilo, keď som ukončila tretí rok v práci a vrátila sa domov.

Vrátila som sa na Filipíny, aby som začala pracovať ako lekárka, ako som vždy plánovala. Veľmi som chcela používať nové techniky „jemnej ventilácie“ na mojich chorých novorodencoch. Chcela som priniesť nové postupy liečenia problémov s pľúcami a začať využívať svoju novonadobudnutú odbornosť, ako 320-gramové „predčasniatka“ vypiplať  na zdravé a spokojné bábätká.

A potom ma zavolali k môjmu prvému pacientovi – donosenému novorodencovi. Našla som zdravo vyzerajúce dieťa na novorodeneckom oddelení – uložené v inkubátore, kde bolo na 24 hodín oddelené od matky z dôvodu nemocničných postupov. Taktiež malo dieťa byť podľa nemocničných protokolov kŕmené glukózou a potom umelým mliekom (iba ak by jeho matka mala silu dostať sa na vozíku každé tri hodiny na novorodenecké a pokúsila sa dieťatko nadojčiť).

Po troch rokoch v baby friendly nemocnici som zabudla na to, aký je svet v iných nemocniciach. Objavenie tejto novej „normy“ bol pre mňa šok. Bábätká boli rutinne oddeľované od matiek a kŕmené umelým mliekom. Matky, ktoré chceli dojčiť, o to museli bojovať. A ešte bolestnejšie bolo neskoršie zistenie, že toto sa dialo nielen v tejto pôrodnici, ale aj po celej krajine.

Dojčenie má nesmierny význam. Keď si do Google zadáte dojčenie, vyhodí vám rozsiahly a pôsobivý zoznam. Na vrchole rebríčka je „Dojčenie zachraňuje životy!“. Ale mnohí lekári, zdravotnícki pracovníci a rodičia si neuvedomujú, že dojčenie funguje najlepšie, ak sa začne správne už od začiatku (už počas prvej hodiny po narodení), ak je výlučné (čo znamená, že bábätko nepozná nič iné ako prsník) a ak trvá určitý časový úsek života (minimálne šesť mesiacov výlučného dojčenia a následne do dvoch rokov s príkrmami a potom ďalej). Taktiež si neuvedomujeme, že hoci je dojčenie prirodzené, je to naučené správanie. Je potrebné sa ho učiť a vyžaduje nácvik.

Medzi medicínskymi opatreniami neexistuje ani jediné, ktorého preventívne a liečebné účinky by sa dali čo i len porovnať s dojčením. A taktiež, za dojčenie sa neplatí a vôbec nijako neškodí (o žiadnom inom medicínskom opatrení nemôžeme tvrdiť, že nemá žiadne nežiaduce účinky). Dojčenie funguje bez ohľadu na matkino IQ, bankový účet či spoločenské postavenie. Osobne rada o dojčení uvažujem ako niečom, čo stiera rozdiely medzi ľuďmi Poskytuje matke aj novorodencovi ten najlepší štart, nezávisle od toho, v akej situácii sa práve nachádzajú.

Došlo mi, že všetky moje super špecializované skúsenosti či najmodernejšie technológie sú týmto normálnym bábätkám úplne nanič. Nepotrebujú špeciálne ventilátory a moderné technologické liečebné postupy. To, čo potrebujú, je byť so svojou matkou a dojčiť sa. A moje malilinké, choré bábätká by toho museli prekonávať omnoho viac, ak by nedostávali materské mlieko a neboli dojčené. Toto zistenie úplne zmenilo smer mojej kariéry.

A tak som tu, pätnásť rokov po ukončení medicínskeho vzdelania a deväť rokov po absolvovaní jedného z najlepších vzdelávacích programov v neonatológii, a napriek tomu som vedome rozhodnutá sústrediť sa na to, čo si technológie nevyžaduje.. Som spoluzakladateľkou združenia LATCH, poradenskej skupiny pre dojčiace matky, a stala som sa súčasťou filipínskej iniciatívy Unang Yakap (Nevyhnutná pôrodná a novorodenecká starostlivosť). Dojčila som 3 svoje deti (najmladšie skoro 3 roky). Už nepracujem ako lekárka, ale často som na emailoch v nezvyčajných hodinách a odpovedám na otázky dojčiacich matiek.

Pretože dojčenie je také neskutočne úžasné, som presvedčená, že je mojou povinnosťou ako lekárky, matky, rodiča a členky spoločnosti, podporovať ho všetkými možnými spôsobmi. Stretla som mnoho skvelých ľudí, ktorí majú ten istý cieľ – kolegov z medicíny, poradkyne, matky, priateľov. Sú to moji hrdinovia. Možno niekto povie, že som sa stala jednou z TÝCH. Ak to, že som jednou z TÝCH, môže pomôcť bábätkám byť zdravšími, žiť dlhšie, mať ten najlepší začiatok, aby mohli naplno rozvinúť svoj potenciál nezávisle od toho, kde alebo ako sa narodili, tak budem toto označenie nosiť rada a s hrdosťou.

Dr. Zekaová, USA/Filipíny (preložené a zeditované s láskavým zvolením autorky)

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Prečo podporujem dojčenie (a ako som sa dostala tam, kde som)