Ako som si myslela, že toto nezvládnem

Tento príbeh píšem ako moje veľké poďakovanie všetkým, ktorí ma podporovali pri dojčení, ale aj na povzbudenie pre všetkých, ktorí by to chceli vzdať.

Narodenie mojej prvej dcéry - problémy začali už v pôrodnici. Od veľkého šťastia, že som už mala pôrod za sebou, a veľkej eufórie, sa postupne začala situácia premieňať na zúfalstvo. Nevedeli sme sa s manželom dočkať, kedy nám už konečne maličkú donesú, pretože nám ju „museli“ zobrať, lebo ju „museli“ umyť, obliecť, odmerať, odvážiť... Ešte aj po 6 rokoch mi je pri týchto riadkoch veľmi ťažko. Škoda, že sme si toto museli zažiť. Ako neskúsená prvorodička som si „vychutnala“ všetky „zaužívané“ rutinné postupy. V tej chvíli som ani netušila, o čo všetko prichádzam, že to najdôležitejšie, čo môžem a mám pre svoje dieťa urobiť je, byť s ním v najužšom kontakte. Keďže sa vymieňali sestričky v službe, tak sme museli čakať ďalšiu hodinu, kým nám ju napokon doniesli.

Keď som ju zbadala takú červenú, tak mi „docvaklo“, že asi nebola úplne v pokoji, ale že niekde opustená v postieľke plakala. Tu sa začalo naše trápenie. Preplakali sme spolu veľa hodín, lebo nikto mi nedokázal povedať, prečo sa Lucka neprisáva, respektíve prečo sa veľmi ťažko a zle prisáva.

Veľmi sme sa trápili. Nevedela som ju utíšiť, pretože sa zle prisávala a vtedy som ešte ani netušila, aké všetky funkcie dojčenie bábätku poskytuje. V hlave sa mi zbiehali rôzne pochybovačné myšlienky, ktoré „naštartovali“ niektoré sestričky – ako napríklad či sú moje prsia vôbec vhodné na dojčenie, či mám správne bradavky, či nie sú ploché, alebo či nemám príliš veľké prsia, z ktorých moja dcéra ani nevie sať.

Výsledkom nesprávneho prisatia boli trhlinky a následná veľmi boľavá infekcia bradaviek. Našťastie som mala pri sebe manžela, ktorý ma veľmi podporoval a vravel mi, že momentálne nie je nič dôležitejšie ako to, aby som malú dojčila a bola s ňou. Vtedy som tomu ešte nerozumela.

Ďalšia „skúsená“ sestrička v pokročilom veku nám dala ďalšie „dobré“ rady a povedala nám, aby sme malú veľmi „nerušili“, aby sme jej dali čo najviac pokoj, aby sme ju zbytočne nechytali, aby sme ju stále „nekontrolovali“. Dôverovali sme jej, veď už má určite veľa skúseností a vie, čo hovorí. Viac som dôverovala iným ako sebe. O kontakte koža na kožu zjavne sestrička (ako aj mnohí ostatní zdravotníci na oddelení) ani netušila. Kovová postieľka asi meter od postele, to je to správne miesto. Takto to má s bábätkom fungovať.

Ťažké a uplakané minúty nemali konca-kraja. Až napokon pri odchode z pôrodnice zistili, že Lucka má skrátenú uzdičku pod jazykom, a až následne som sa dopátrala, že toto bol dôvod nesprávneho prisávania, čo mi nikto nepovedal. Pretože mi vraveli, že by prirastená uzdička mala vplyv len v budúcnosti na „sykavky“.

Po príchode domov sme mali ešte dlhé ťažké obdobie. Obrovské naliate prsníky, na ktoré sa malej ťažko prisávalo, veľmi boleli. Trhliny, ktoré vznikli v nemocnici, boleli, pred každým dojčením som sa už dopredu bála, ako to bude hrozne bolieť. A bolesť to bola poriadne veľká, pri dojčení sa mi samovoľne od bolesti „triasli“ nohy. Na tú bolesť si živo spomínam.

Okolie (rodina, známi, dokonca aj lekári...) nezvyknuté na dojčené dieťa len neveriacky krútili hlavou, že sa takto trápime, že malá je tak často na prsníku, že to takto nemôže, že to musím časovať každé dve-tri hodiny, že na prsníku môže byť maximálne 15 minút, pričom musím vystriedať jednu aj druhú stranu.

Pediatrička ma presviedčala, že po nadojčení musím úplne vyprázdniť prsník, aby zvyšné mlieko v prsníku nespôsobilo zápal. Že musím dodržiavať, čo smiem a čo nesmiem zjesť, že dieťa musím naučiť na cumlík. Dnes už viem, že všetky tieto odporúčania boli nesprávne. Poskytla mi veľa informácií, z ktorých som bola mierne povedané šokovaná. Napriek tomu som jej dôverovala, veď je to detská lekárka, určite vie, čo hovorí, a snažila som sa jej vyhovieť.

Moje dieťa bolo našťastie múdrejšie. Cumlík, pri pokuse, aby ho mala aspoň chvíľku, letel oblúkom preč z úst a ja som nemala to srdce, aby som jej ho nejako nútila a pridržiavala, keď som videla, že ho evidentne odmieta. Neskôr som sa lekárke už snažila niektoré veci aj vysvetliť, že nie všetko funguje tak, ako mi povedala, napríklad, že neviem úplne vyprázdniť prsník, že pri odsávaní ho neviem doodsávať. Ona mi vždy tvrdila, že to nie je možné, že to už len trošku mlieka po nadojčení tam môžem mať. Po dojčení som vždy musela vylievať plnú odmerku materského mlieka a mohla som ďalej pokračovať v odsávaní. Bežne som odsala viac ako 300 ml mlieka, ktoré som najprv skladovala v chladničke, no napokon som ho vylievala našim psom, lebo som nebola stotožnená s tým, že mám v prsiach mlieko a ja budem svojmu dieťaťu dávať uskladnené mlieko z chladničky a ešte k tomu z fľaše. A to napriek tomu, že vtedy som ešte netušila, ako by mohlo používanie fľaše skomplikovať dojčenie, keďže by spôsobovalo zhoršovanie prisávania dcérky. Zdravý rozum mi to nedovolil. Bola som však z odsávania zúfalá, mliečka bolo stále viac a viac a ja som ho už nevládala odsávať a psychicky som bola úplne hotová.

Ďalším trápením bolo, že moja prvorodená po napapaní stále grckala dosť veľa mliečka, čo následne riešila tým, že chcela opäť na prsník,. Plienky sme mali poukladané po celom dome, aby som vedela zachytiť „vygrcnuté“ mliečko, aby som ju nemusela zakaždým prezliekať, keďže aj tak som ju často prezliekala. To bolo tiež terčom všakovakých poznámok, či jej to materské mlieko robí dobre, že takto „strieľajúco“ kaká a tak často, či nie je to mlieko slabé a podobné „povzbudivé“ reči.

Veľmi silne som zvažovala jej odstavenie, pretože aj pediatrička sa stále pýtala, či malá vypila dosť, načo som jej samozrejme nevedela odpovedať, a tak som si myslela, že keď jej dám fľašu, tak budem vedieť presne, koľko a kedy vypije. Od tohto zúfalého kroku ma zachránila moja kamarátka, ktorá mi vtedy povedala: „Diana, ja by som predala byt, ak by som mohla kojiť.“ Táto veta, na ktorú nikdy nezabudnem, mi neskutočne pomohla sa nevzdať. Možno ani moja kamarátka netuší, ako veľmi mi vtedy pomohla.

Napokon mi to všetko nedalo pokoj a začala som si vyhľadávať informácie na internete. Vďaka manželovej podpore, vďaka nedojčiacej kamarátke a neskôr vďaka podpornej skupinke dojčiacich mamičiek, ktorú už dlhé roky vedie úžasná poradkyňa pri dojčení Majka Krupová, som pochopila, že napriek tomu, že sa vymykáme klasickému priemeru spoločnosti, ktorá nedojčí, sú materské mlieko a čas strávený na prsníku veľmi dôležitý pre moje dieťa. Na podpornej skupine som pochopila, že dojčenie môže trvať viac, než len pár mesiacov a začala som sa zaujímať o dlhodobé dojčenie. Vtedy som vedela len toľko, že dcéra to potrebuje, že je to pre ňu dôležité, tak som si povedala, no tak vydržíme aspoň do dvoch rokov a uvidíme.

Aby sme si vyskúšali všetko, čo s dojčením môže súvisieť, tak v období 1 roka som „dostala“ kvasinkovú infekciu. Predchádzalo tomu obdobie, keď som veľmi schudla a moje okolie na mňa tlačilo, prečo som taká chudá, že isto je tam nejaký problém, tak som to riešila tak, že som sa s pokojným svedomím prejedávala sladkosťami, čo skončilo tak, že síce som nepribrala, ale som sa dopracovala k infekcii. S pomocou laktačnej poradkyne a účinnej liečby, som sa napokon tej pliagy zbavila.

Čas plynul, dva roky ubehli ako voda a zmena v mliečnej oblasti žiadna. Prsník bol pre moje dieťa stále super.  Dojčili sme sa pred príkrmom, pomedzi príkrmy, po príkrmoch. Akosi som ani nepostrehla, že sme prešli na príkrmy, lebo frekvencia dojčenia sa v podstate nezmenila. Našťastie som vedela, aj keď to niekedy nebolo vôbec ľahké, ani fyzicky, ani psychicky, že to musíme ustáť.

Veľmi nám pomohlo spoločné spanie. Spätne ľutujem, že som svoje prvé dieťa nenosila v šatke či nosiči. Ortopedička, ktorú sme navštívili, zistila, že nemá dovyvíjané kĺbiky, museli sme nosiť špeciálne nohavičky a na otázku, čo hovorí na nosenie, povedala, že nie a že nerada vidí detičky vo vajíčku, ako ich rodičia k nej nosia. Tak my sme naše dieťa hneď z auta z vajíčka prekladali do prenosnej tašky, aby bola stále rovno.

Môžem povedať, že nosenie (viem to teraz porovnať) by nám ušetrilo veľmi veľa sĺz. Našťastie, že aspoň dojčenie som si ustrážila, keď som si povedala, že nosenie mi už pokazili, ale do dojčenia si rozprávať nenechám.

Svoju prvorodenú, o ktorej som si myslela, že sa nikdy neodstaví, som dojčila do prirodzeného odstavenia. Úžasný moment, respektíve celé obdobie, keď človek sleduje svoje dieťa, ktoré keď sa naučilo rozprávať, tak prvé slovo, ktoré skríkla ráno z postele a nebola som pri nej, bolo „mliečkooooooo“. Postupne sa mi stala úžasná vec, pre mňa obrovská zmena, keď moja prvorodená dcéra zišla sama z postele a chcela mliečko „až“ na gauči v obývačke. Postupne si mliečko nepýtala cez deň, len večer pri zaspávaní, neskôr už zaspinkala skôr, ako si stihla „cucnúť“ a takto sme postupne, dobrovoľne a bez stresu prestali s mliečkom.

Zažili sme aj rôzne uštipačné poznámky, ako pôjde do škôlky, či sa bude dojčiť až do puberty, pričom u nej som si bola istá, že ona to tak skoro „neukončí“, a predsa to prišlo, keď mala 5 rokov a 2 mesiace. Nikdy som síce z jej úst nepočula vetu: „Ja si už neprosím mliečko,“ len nadišiel čas, keď si už mliečko nepýtala.

Mala som veľkú radosť, že sme to spoločne dotiahli do úspešného konca. Nehovoriac o tom, pri čom všetkom nám dojčenie pomohlo. Či už pri žiali, smútku, hneve, únave, strachu, bolesti, horúčke, zvracaní, hnačke... Neviem si predstaviť, žeby to bolo inak, neviem si predstaviť, žeby som svoje dieťa nedojčila. Tak, ako som si nevedela na začiatku predstaviť, ako ja vydržím „až“ pol roka len dojčiť, tak si teraz neviem predstaviť, žeby to tak nebolo.

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Zato sa chcem veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí robia osvetu v oblasti dojčenia a neúnavne a so zanietením odpovedajú na každodenné otázky ohľadom dojčenia. Mne osobne najviac pomohla podpora, ktorú som čerpala zo stránok MAMILY. Keď som si nebola v niečom istá, len som si klikla na www.mamila.sk a čítala a povzbudzovala sa: „Samotné satie na prsníku, aj bez pitia materského mlieka má veľký význam.“ Úžasná veta, v ktorej je povedané tak veľmi veľa. Alebo ďalšia hodnotná informácia: „Vzťahy, nie veci, riešia problémy!“ Úžasná žena, ktorá to písala a ktorá to podávala ďalej. A toto sa snažím „odovzdávať“ ďalej aj ja ostatným mamičkám. Teraz je zo mňa „hviezda“, ktorá dojčí už siedmy rok, pričom mám všetky zuby a vlasy, napriek výstrahe praktickej lekárky, ktorej som sa priznala, že dojčím druhé dieťa vo veku 2 rokov, a hneď na mňa spustila spŕšku, či som v poriadku, že to nemá žiaden význam, že mi vypadajú všetky vlasy, zuby, tak som už bola ticho, že dojčím aj staršiu dcéru, lebo som mala pocit, že by ma poslala hneď na psychiatriu.

Zvládli sme to, zvládli sme dojčenie počas tehotenstva s neskutočne citlivými bradavkami, zvládli sme aj náročné tandemové dojčenie, keď som sa v noci z jednej strany otáčala hneď na druhú stranu, kde na mňa už čakala druhá dcéra, zvládli sme štrajkové obdobie druhorodenej, ktorá bola pravým opakom mojej prvorodenej. Ju som mala problém „udržať“ na prsníku, ale nosenie nám v tomto veľmi pomohlo. Zvládli sme aj dva nástupy do škôlky a aj vďaka MAMILE teraz dojčím spolu siedmy rok.

Pri svojej druhej dcére som si už dala pozor na viacero vecí, začalo to hneď pri pôrode, nemala som nástrih, poprosila som o dotepanie pupočníka, nedovolila som im zobrať svoje dieťa od seba a od prvej sekundy sme boli spolu v kontakte koža na kožu. Krásne sme si to užili, malinká začala krásne hľadať prsník, dvíhala hlávku, bola krásna, spokojná, smolka bola preč rýchlo, nie ako pri prvej, ktorá ju „dokakávala“ cca 3 dni. Už v nemocnici som s dcérkou spala v posteli. Pokojne, bez strachu som jej hneď v deň narodenia ostrihala nechtíky, nemali sme žiadne nepraktické rukavičky, nepustila som ju od seba ani na chvíľku a nedovolila som, aby ju šnurovali do perinky.

V tom, čo som zažila pri prvom a čo pri druhom pôrode, bol veľký rozdiel. Pri prvej dcére som dojčenie často vnímala ako niečo veľmi náročné a bežala som sa rýchlo schovať do obchodného domu do kabínky, aby ma nikto nevidel. Teraz pri druhej sa dojčíme hocikedy a hocikde. Naše dojčenia prebiehali napríklad na miestnom zastupiteľstve, bežne sa dojčíme v kostole, v obchode, na ulici, v parku, v aute, v autobuse, skôr by bolo jednoduchšie asi napísať, že nemáme miesto, kde sme sa ešte nedojčili, a to aj vďaka noseniu, ktoré praktizujeme od narodenia a veľmi nám dojčenie uľahčuje. Pomohlo nám aj pri nástupe do škôlky, keď zo začiatku po škôlke mladšia išla hneď do nosiča, aby sa tam „nacucla“ a dospinkala si svoj spánok, ktorý v škôlke nestihla.

Obe moje dcéry, hlavne druhorodená, spinkali doma cez deň len prisaté na prsníku, napriek tomu sa v škôlke v pohode a bez problémov v priebehu 2 týždňov naučili zaspinkať aj s kamarátmi. Keďže som sa s ňou už neskrývala tak ako so staršou, naše rána v škôlke vyzerali asi takto: Sadli sme si na lavičku, ktorá je pred vstupom do triedy, mladšia sa dojčila, dala si svoju dávku, ja som počkala, kým mi sama povie, že už ide, a takto sme robili mliečnu osvetu priamo v teréne... Moja druhá dcéra sa na prsníku úplne upokojila a povedala hrdinsky: „Už idem!“ Postupne už ani nemala čas sa prisať, len chytro vbehla do triedy.

Aj touto cestou by som chcela povzbudiť mamičky, aby svoje dieťa neodstavovali a nenechali sa nikým ani ničím odradiť, ani lekárom, ani rodinou, ani nástupom do škôlky, pretože pridaná hodnota dojčenia je veľká a celoživotná. A práve v škôlke sa dieťa stretne s novými baktériami a infekciami, ktoré nám materské mlieko pomohlo hravo zvládnuť. Platí, že dojčené dieťa neochorie, respektíve, keď ochorie, tak to zvládne omnoho ľahšie, mám to overené v praxi.

Dojčeniu a noseniu zdar!

S vďakou a láskou,

       Diana

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Ako som si myslela, že toto nezvládnem...