Moja skúsenosť so zajakávaním

Náš malý mal práve 20 mesiacov. Bol od pôrodu prvýkrát tak ozaj chorý, ja tiež a muž akurát odcestoval na mesiac preč, a vtedy to začalo...

Najskôr mu len trochu tieklo z nosa, ale po pár dňoch horúčka a upchatý nos. Cez deň bol v celkom dobrej nálade, smial sa a vystrájal skoro ako obvykle, no noci hrôza: nevedel spať (ešte prispeli aj horúčavy), striedavo zaspával a zobúdzal sa, s plačom pýtal prsník, ale zároveň odmietal, hádzal a metal sa mi na rukách, kopal ma, ale keď som ho položila, ešte väčší rev a naťahoval sa za mnou. Skúšala som všetko možné, ponúknuť vodičku, rozptýliť ho... Pomáhalo najviac držať ho aj počas spánku, takže som noci presedela. Navyše sa, žiaľ, stále dojčíme len posediačky, inak sa odmieta prisať, i keď pri mne spí.

Tretiu noc nadránom som dajako zaspala, on sa dostal mimo mňa a začal plakať, no nevedela som sa prebrať, pýtal dojčenie, ale bola som mimo, nie a nie sa posadiť, poležiačky nechcel... Priznám sa, aj keď sa hanbím za to a vyčítam si to: plakal trasúc sa asi 10 minút... nakoniec som sa spamätala, posadila a vzala ho do náručia. Okamžite sa prisal a zaspal. Od toho rána keď sa znova zobudil, to začalo: väčšinou, keď chcel povedať prvé slovo, tak sa „zacykli“l - niekoľkokrát opakoval prvú slabiku. Prichádzalo to v takých vlnách, niekedy vôbec a niekedy nevedel zo seba dostať viac než „ma ma ma ma ma ma ma ma mama“ - keď bol unavený, alebo dačím rozrušený. Pred tým nebol ani náznak niečoho takého, už začal tvoriť vety a celkom čisto vyslovovať slová.

Noci už boli lepšie, ale aj tak pre istotu som sa rozhodla dať ho skontrolovať pediatrom - našťastie nemal chytené priedušky a prešlo to za pár dní aj samo. Čo ma však nemilo prekvapilo, bolo, že ma lekárka začala nahovárať na odstavenie argumentujúc, že v tomto veku mu materské mlieko prakticky už nič nedáva. A na zajakávanie odporučila návštevu neurológie a dovtedy liek na upokojenie. Lenže ja som nesúhlasila, nechápala jej odporúčania, keďže sme na vlastnej koži zažili, aký neuveriteľný vplyv a silu má dojčenie na požiadanie, nosenie a spoločné spanie. Náš synček bol totiž dosť uplakaný vynervovaný novorodenec, pri pôrode a v pôrodnici, žiaľ, zažil príliš veľa stresu, no vďaka intenzívnemu noseniu a dojčeniu sa nám zázračne menil pred očami, až sme sa zrazu začali stretávať na každom kroku s otázkami typu: či je stále taký spokojný a usmiaty, dokonca aj u lekára.

Nakoniec sa mi dostalo podpory a dobrej rady od laktačnej poradkyne a urobila som v podstate opak, dúfajúc, že to nebudeme musieť riešiť v centre pre disfluenciu alebo s bežným logopédom až od tretieho roku, čo by bola škoda strateného času.

Nasledovali dni, keď bol malý každú chvíľu so mnou alebo na prsníku, a noci tie boli naozaj intenzívne - ako keď bol novorodenec - spanie na mojej hrudi, bruchu a dojčenie aj každú chvíľu. No očividne ho to upokojovalo a ja som sa tešila, že mu viem pomôcť. Asi po dvoch týždňoch som si zrazu uvedomila, že sa to výrazne zlepšilo a o pár dní keď prišiel domov manžel, po koktaní už nebolo ani stopy, až mi to celé nechcel veriť. Bola som šťastím bez seba!

Tak dúfam, že táto moja skúsenosť môže pomôcť mamám v podobnej situácii alebo vo všetkých ťažkých chvíľach ostať vnímavými, a nenechať sa zneistiť teóriami o tom, že dieťa sa dojčením na požiadanie, nosením či spoločným spaním stáva nesamostatným, rozmaznaným, nešikovným či závislým... Ono to totiž funguje presne naopak, pretože toto sú tie najprirodzenejšie veci na svete, ktoré dieťatko potrebuje, aby sa cítilo v bezpečí a správne a získalo tak zdravé silné odolné základy. Snáď to čím skôr pripustia aj všetci lekári...

Martina Remáková Bystrianska

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Moja skúsenosť so zajakávaním