Šťastný piatok 13. – dojčenie predčasne narodeného dieťatka

Tomáško prišiel na svet v piatok 13. Nečakane. V ôsmom mesiaci. Presnejšie v 34+4 týždni tehotenstva.

Do nemocnice som prišla rovno z bežnej poradne, kde mi namerali tlak 160/100. V priebehu niekoľkých hodín som sa dozvedela, že mám preeklampsiu, malinký zaostáva v raste 4 týždne a cez pupočník mu nejde skoro žiadna výživa. Mala som si pobudnúť pár dní na rizikovom, ale osud to chcel inak, a keď Tomáškovi klesali ozvy, rozhodlo sa o akútnej sekcii ešte v ten deň.

Tomáško prišiel na svet v piatok 13. o 20:50 hod. Mal 1700g, 40cm a museli ho rozdýchať. Putoval hneď do inkubátora na JIS-ke.

Ja som bola totálne zmätená, nešťastná, vystrašená ... a nepripravená. Na druhý deň po obede ma manžel k nemu zobral. Bol taký maličký s plienkou až pod pazuchami. Všade hadičky a piskot prístrojov. Spinkal a ja som ho hladkala a plakala. Cítila som strašnú bezmocnosť. Vtedy prišla myšlienka, ktorá začala boj o dojčenie: „Jediné, ako mu môžem pomôcť je, že budem pri ňom tak často, ako to bude možné a budem mať pre neho moje mliečko“.

Pred pôrodom som navštevovala kurzy prípravy na pôrod: Štyri témy o pôrode + štyri o dojčení. Tie o dojčení viedla poradkyňa pri dojčení z MAMILY. Vtedy som si pomyslela, čo sa dá riešiť na dojčení tak dlho, veď je to najprirodzenejšia vec. Narodí sa bábo a bude piť mliečko. No teraz už viem, že práve táto prípravka mi zachránila dojčenie. Odchádzala som s informáciami, ktoré som pred tým nevedela, a s letáčikmi, ktoré som v nemocnici chránila ako oko v hlave.

Na druhý deň po pôrode som začala odstriekavať mliečko. Prvé dni ručne, s plačom a po kvapkách. Neskôr s ručnou odsávačkou. Cez deň každé tri hodiny, v noci aspoň raz. Možno to bude znieť smiešne, ale pri každom odsávaní som zavrela oči a predstavovala si, ako mám Tomáška na prsníku a spokojne pije moje mliečko. To bol môj sen, tak som si to predstavovala. Ignorovala som fakt, že najskôr ho kŕmili sondou priamo do bruška a neskôr cez fľašu. Taký bol systém, ale ja som verila, že aj bez samoprisatia, napriek fľaške a s prvým dojčením až po mnohých dňoch od narodenia budem dojčiť. Strašne som si to priala, a tak som sa na to aj nastavila.

Po niekoľkých dňoch som zo šestonedelia išla na izbu matiek. Nedokázala som odísť z nemocnice domov. Návštevy detičiek na JIS boli povolené 2x za deň. Okrem toho som chodila s odstriekaným mliečkom každé 3 hodiny. Aj vtedy som na neho nakukla, prihovorila sa mu, pohladkala.

Tomáška po 10. dňoch preložili z inkubátora do postieľky, stále na JIS-ke.

Prvýkrát som ho mohla dojčiť 11 dní po jeho narodení. Pekne sa prisal a mne aj slzy vyhŕkli. Keďže v nemocnici majú zrejme tabuľky, ktoré určujú, koľko musí bábätko vypiť, nemohla som ho dojčiť stále, lebo pri prevážení pred a po dojčení nespĺňal normy a dokrmovali ho. Veľmi záležalo od sestričiek a od jeho stavu, ako často som mohla Tomáška dojčiť. Niekedy každýkrát, keď som prišla na kŕmenie, niekedy raz za deň... niekedy ani to. Stále sa nám tam motala fľaša...

No a potom sa stalo malé šťastie v nešťastí - dostala som zápal prsníka. Ráno som mala prsia ako kamene, jeden prsník červený, teplota, no celé zle. Posťažovala som sa jednej milej sestričke a tá mi povedala, že v ten deň kašleme na tabuľky a budem celý deň dojčiť. Hlavne zo zapáleného prsníka. Tomáško sa toho chytil a pekne papal každé dojčenie – dokonca aj normu splnil. Od vtedy som už iba výlučne dojčila. Tomáško mal vtedy 14 dní a 1900g. Sestričky sa len čudovali, že taký maličký a tak papá.

Laktáciu som mala rozbehnutú parádne. Aj napriek dojčeniu som si stále musela odsávať mliečko. Tomáško sa začal správať ako klasické dojčené bábätko, prsník si vyžadoval aj v noci. Lenže v noci nás k detičkám nevolali. Hoci som prosila sestričky, nech ma zavolajú, že ja aj tak musím vstávať na odsávanie, v noci som ho bola kojiť iba raz. Detičky v noci dostávali čajík fľaškou. V duchu som sa smiala, keď sa mi sestrička ráno posťažovala, že Tomáško v noci robí krik, fľašu, ani cumlík nechce. On chcel prsko, chcel maminu, chcel mňa.

Po mesiaci sme išli domov. Tomáško mal 2300g a 46cm. Moje odstriekané litre mliečka zostali v nemocnici pre ďalšie bábätká. Doma som postupne prestala s odsávaním a užívala si dojčenie.

Od narodenia sme si prešli všeličím, museli sme s Tomáškom navštevovať kopu lekárov, cvičili sme vojtovku, absolvovali sme 3 operácie, ale všetko sme to zvládli a dojčili sme sa 2 roky. Ak by bolo na Tomáškovi, určite by sa dojčil aj ďalej, ale pre moje ďalšie tehotenstvo a s ním spojené problémy sme skončili.

Dnes má Tomi skoro 3 a pol roka a dobehol všetko. Robí nám radosť, a keď dojčím jeho mladšieho brata, vždy s láskou pozerá na moje prsia, občas ochutná mliečko a povie: „...hmmmmm orechové (alebo kakaové), mňam“.

Eva Polláková

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Šťastný piatok 13. – dojčenie predčasne narodeného dieťatka