Syna som nedojčila, dcérku áno

V čase, keď som čakala syna, som asi ako väčšina prvorodičiek čítala knihy, časopisy a internetové diskusie zamerané na tehotenstvo, pôrod, šestonedelie, dojčenie, uspávanie a pod.  Vstupovala som do neznáma a tak som chcela aspoň niečo, čo by mi všetko priblížilo, vysvetlilo.

Aj tak ma však samotný príchod synčeka zaskočil, o to viac, že sa narodil o 6 týždňov pred termínom, a aj okolnosti jeho pôrodu, sa odohrali úplne inak, ako som si to predstavovala a chcela. Syn bol otočený koncom panvovým, a keďže išlo o predčasný pôrod, lekári sa rozhodli pre sekciu. Po pôrode mi ho na malú chvíľu ukázali a hoci nebol v ohrození života, ako som sa neskôr dozvedela, a na jeho gestačný vek sa mu veľmi dobre darilo, nemohla som sa ho ani dotknúť a hneď ho brali preč.  Keď mi zašili ranu,  previezli ma na izbu šestonedelia, kde som sa niekoľkokrát dožadovala informácie o synovi, aby mi povedali, ako sa mu darí. Sestričky iba povedali, že musím počkať na lekára.  Na večernej vizite,  keď detský lekár prišiel kontrolovať dieťatko mojej spolubývajúcej, zhodou okolností ten istý, ktorý bol aj pri pôrode môjho syna, mi neochotne podal stručné informácie. 

Musela som po sekcii ležať, kým neprestane účinkovať anestézia, ale keďže som chcela vidieť syna a chcela som vedieť, ako sa mu darí, hneď ako som začala cítiť nohy, postavila som sa z postele aj napriek protestu personálu som podopierajúc sa o stenu (dnes už viem, že som mala nárok na vozík) so zaťatými zubami od bolesti pomaly dokráčala na JIS, kde ležal môj syn. Bol umiestnený v inkubátore a ja som ho nemohla vziať na ruky, ale aspoň som ho mohla vidieť a opýtať sa, ako sa mu darí.

Uplynulo pár dní, a začala som sa aj ja pomaly zotavovať, chodila som za synom pravidelne, ako som mala povolené - každé tri hodiny.  Zistila som, že matky, ktoré takto navštevujú svoje deti, im nosia v nádobách odstriekané materské mlieko.  Prešlo asi 6 dní, kým som si uvedomila, že by som asi mala odsávať tiež. Lenže to nešlo, odsala som zopár kvapiek a to nestačilo, bola som tá, ktorá „ešte stále nemá mlieko“. Syn bol kŕmený fľašou, alebo ak prišiel čas kŕmenia podľa nemocničného režimu a on spal a fľašu nechcel chytiť, dostal mlieko cez sondu. Na dojčenie mi ho počas nášho 16-dňového pobytu v nemocnici dali asi 3-4-krát.

Ešte v nemocnici na izbe pre matky, kde som bola ubytovaná, som dostala od jednej mamičky telefónne číslo na certifikovanú poradkyňu dojčenia. Keď som si ho brala, ešte som si v duchu povedala: „Čo už mi tá teraz - po takom čase - pomôže...“  Ale sľúbila som si, že keď prídem domov, zavolám jej, ak to nepôjde.

Po prepustení domov, mi prišla pomôcť moja mama, snažila sa mi poradiť, ako mám dojčiť, ale keďže ona sama nemala dobrú skúsenosť ani pri jednom zo svojich troch detí,  poradila mi, ako najlepšie vedela a s informáciami, ktoré ona o dojčení mala. Za čo jej patrí dodnes moja nesmierna vďaka. Sestra tiež nemala veľa skúseností s dojčením, pretože pre „slabé mlieko“ nakoniec dojčiť prestala. Kamarátky, ktoré dojčili, švagriné, tí všetci sa snažili svojimi radami pomôcť a podporiť ma. Ale syn na prsníku zaspával, a ak zaspal, o hodinu bol hore s veľkým krikom. Nepribral, a keďže bol predčasne narodený, stále som sa bála, aby sme sa nevrátili na JIS.  Nasledoval kolotoč návštev po lekároch, všade ho preventívne chceli sledovať, všade som dostávala iné rady, nevedela som sa zorientovať.

Stále som mala to číslo na poradkyňu... Nezavolala som, ak by ste sa ma opýtali prečo, nedám vám odpoveď, sama ju neviem. Jednoducho som bola presvedčená, že toľko ľudí, lekárov sa mi snažilo pomôcť, ak by to išlo, už by sa to dávno podarilo.  Žila som v bubline, kde sa dieťa kŕmi každé tri hodiny, musí samo zaspať a najlepšie je mu v kočíku a postieľke.

O tri roky neskôr sa mi narodila dcéra, v termíne a prirodzenou cestou.  Pri tehotenstve s ňou som sa už nijak zvlášť nepripravovala na dojčenie, pretože som už zavrhla možnosť, žeby som dojčiť mohla.  Vyrovnala som sa so situáciou a nechala to tak. Ju som mala so sebou na izbe a aj napriek separácii po pôrode sa dcérka prisala, či pila, to som vôbec nevedela, nemal mi to kto vysvetliť. Držala som ju, ako som vedela a prikladala, na prevážení priberala, síce nie podľa očakávaní, ale priberala. Keď po nadojčení plakala a nevedela som, čo s ňou, išla som sestričkám po fľašu a dala som jej mlieko fľašou. Samozrejme, aj napriek tomu, že som to mala, ako som si myslela v sebe vyriešené, aj tak som v kútiku duše chcela dojčiť. A fľašu som jej dávala so slzami v očiach, že som zasa prehrala, tak ako pri synovi.

Keď nás prepúšťali z pôrodnice, dcéra bola čiastočne dojčená a čiastočne dokrmovaná fľašou. Ako som zabuchla dvere, rozhodla som sa, že už viac fľašu nedám. Našťastie to nebolo treba, dojčila sa a pekne priberala, ale stále málo spala a veľa plakala. Pár razy som jej ako pokus skúšala dať fľašu, ale ona ju úplne odmietla. Bola som v strese, lebo som myslela, že je hladná, ale ako ju dokŕmiť, keď fľašu nechce?

Tentoraz som sa však rozhodla zabojovať, ale vedela som, že to sama nezvládnem. Netuším, kde skončilo moje číslo na poradkyňu, ale na jednej internetovej diskusii, kde pôsobila iná poradkyňa dojčenia, ma nasmerovali na MAMILU. Zavolala som poradkyňu zo zoznamu blízko môjho bydliska.

Ukázalo sa, že dcérka rada spí tam, kde jej je najlepšie - pri mne. Ukázala mi viazanie do šatky, v ktorej som mohla dojčiť, dcérka spať a ja som sa mohla venovať aj synovi. Toto navždy poznačilo môj život.

S odstupom pár rokov sa mi o tom už píše ľahšie, aj keď sú momenty, ktoré ma stále bolia. Dnes viem, že tam, kde som pomoc mala dostať, sa mi jej nedostalo.  Dnes viem, že situácie, keď matke povedia, že nemôže byť so svojím dieťaťom, je možné väčšinou riešiť tak, aby matka s dieťaťom byť mohla, a tiež viem, že ak je matka oddelená od dieťaťa, je potrebné začať odstrekovať alebo odsávať svoje mlieko najneskôr do 6 hodín po pôrode, každú 1,5 – 2 hodiny a aspoň jedenkrát aj v noci.

Dnes viem, že ak by som bola kontaktovala poradkyňu, začala by som podnikať potrebné kroky na zvýšenie prísunu materského mlieka, dokrmovala by som inak ako fľašou - cievkou priamo na prsníku, pretože syn sa prisával. Bola by som ho mohla dojčiť. Ale to je už niečo, čo nikdy nezmením. Preto len chcem svojím príbehom povzbudiť  tie, ktoré sa boja kontaktovať poradkyne, tie, ktoré sú presvedčené, že sa im už nijako nedá pomôcť, tak ako som bola vtedy ja...

Syn má dnes 6 rokov a dcéra 3 roky a 3 mesiace, stále je dojčená. Aj napriek ťažkostiam, ktorými sme si počas dojčenia prešli, ako kandidóza, či odúčanie od cumlíka, ktoré som popísala v príbehu o cumlíku.

Pri cele tejto ceste vždy stála pri nás poradkyňa. A neskôr dokonca nie jedna, ale priamo tri. Asi som im dala poriadne zabrať, ale dámy oplatilo sa čo poviete?

Na záver sa chcem poďakovať  poradkyniam Veronike Mihalskej, MUDr. Lucii Nemašikovej a Viere Červenej za  ich pomoc a podporu. Som veľmi rada, že som jednou z vás.

         Diana Eliášová

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Syna som nedojčila, dcérku áno