2,5 roka tandemového dojčenia

Keď som sa pred piatimi rokmi na mojom prvom školení pre laktačné poradkyne dozvedela, že sa dajú dojčiť dve detičky rôzneho veku zároveň, úplne ma to očarilo, a predstava tandemového dojčenia sa stala mojím „laktačným snom“.

Ako sa tento sen stal skutočnosťou, som už písala, v tomto príbehu skôr chcem zhrnúť môj pohľad na 2,5 roka tandemového dojčenia, pretože okolo mňa pribúda maminiek, ktoré sa o túto tému zaujímajú, lebo sa ich týka.

Dcérka mal niečo cez 2,5 roka keď k nej pribudol braček. Dojčila sa počas celého tehotenstva, aj počas pôrodu samotného a prvý spoločný „cuc“ s bračekom sa uskutočnil niekoľko hodín po pôrode, na našej izbe v pôrodnici. Po posledných mesiacoch tehotenstva, keď bola zvyknutá na minimum mliečka, zrazu mliečku nebolo konca kraja. Doteraz si pamätám jej nadšeno-prekvapený výraz, s akým sa odsala od prsníka a povedala: „Mamiiii, veľké mliečko išlo.“

Zo začiatku bolo zvláštne zvyknúť si na ten pocit, že na jednom prsníku máte malinkatú hlávku a na tom druhom „obrovskú“ hlavu staršieho dieťatka. Aj to prisatie je úplne iné. Viem, že niektoré tandemovo dojčiace ženy „pridelia“ každému dieťatku jeden prsník, mne prišlo praktickejšie striedať im ich, ako prišlo, ako bolo potrebné. No a vzhľadom na základný „obchodný“ princíp laktácie – princíp ponuky a dopytu, tvorilo moje telo obrovské množstvá mliečka, aby stačilo pre dvoch „prísavníčkov“. To množstvo mliekavrátilo moju dcérku späť v stravovacích návykoch o vyše 2 roky a cca prvé dva mesiace po narodení bračeka sa takmer výlučne dojčila, nechcela nič jesť. Občas si niečo zobla, ale žila doslova a do písmena len z môjho mliečka. Po dlhých mesiacoch stagnácie na váhe pribrala za prvý mesiac výlučného dojčenia 2 kilá. Potom sa postupne znova rozjedla.

Tie chvíľky, kedy som mala naraz pricucnuté obe moje detúrence, som si naozaj užívala. Jediné, čo nám to troška znepríjemňovalo, bola tá nadprodukcia mlieka, pre ktorú som nás neustále prezliekala, prala a zrušila som podprsenku, lebo bola aj tak nonstop mokrá, napriek kadejakým „vypchávkam“.

Tie chvíľky spoločného dojčenia podľa môjho názoru prispeli k tomu, že dcérka nemala veľký dôvod na žiarlivosť voči bračekovi – pretože, keď sa on dojčil, mohla sa aj ona. Často ho hladkala po hlavičke počas dojčenia, alebo držala za rúčku, ako rástli, naberalo to inú úroveň, a obaja sa pri dojčení jašili, doťahovali, postrkávali, šteklili.... Bolo to veľmi milé. Občas sa ale aj skoro pobili, keď si napríklad dcérka chcela držať druhý prsník a braček sa naňho pribehol prisať.

Mimo týchto príjemných momentov, však život s dvoma detičkami priniesol samozrejme aj náročnejšie situácie. Napríklad tým, že drobček bol takmer stále nosený v šatke, stalo sa, že dcérka bola napríklad unavená a chcela sa dojčením uspať, no nemohla, pretože som mala v šatke  synčeka. Párkrát to skončilo dcérkiným „parádnym“ výstupom, ale takisto si to veľakrát nechala normálne vysvetliť. Rovnaké situácie sa stávali vo všetkých oblastiach starostlivosti o deti – napr. som dávala synčeka akurát kakať, keď na mňa nervózne volala dcérka, že aj ona potrebuje utrieť riťku. Alebo som dcérke čistila zúbky, keď sa na WC začal pýtať synček (praktizovali sme „bezplienkovú“ komunikačnú metódu, takže bol od narodenia bez plienok). Skrátka, boli momenty, keď to bola tak trochu divočina, najnáročnejšie to bolo počas obdobia, keď mal môj manžel vážne zdravotné problémy a skoro dva mesiace sme za ním chodievali do nemocnice. Napriek tomu, že život s dvoma malými deťmi občas prináša aj „horúce chvíle“, dovolím si tvrdiť, že dojčenie mi mnoho situácií uľahčilo, napríklad, ak potrebovali obe deti naraz uspať, nemusela som riešiť, ako a čím zabavím jedno dieťa, kým druhé uspím, nemusela som sa báť, že sa vzájomne zobudia, proste sa uspali obaja naraz na prsníku. Iste, chcelo to troška grifu pri určitých manipuláciách s deťmi – napr. pri skladaní dvoch spiacich drobcov z prsníka na posteľ. Ale cvičenie robí majstra a my sme si tiež našli svoje osvedčené spôsoby, polohy, hmaty. Dojčenie nám tiež výrazne zjednodušilo starostlivosť o detičky, keď boli choré, ale takisto aj vtedy, keď som bola chorá ja. Raz sa celou našou rodinou prehnala nepríjemná črevná viróza, taká tá párhodinová „zabijácka rýchlovka“, ktorá nás totálne položila, a ja som bola vtedy nesmierne vďačná, že vo chvíľach, keď som nevedela, čo so sebou, ako mi bolo zle, a stále som sa dívala na dno vedra, lebo k záchodu som sa nevládala ani prekotúľať, som sa nemusela stresovať, ako budem do detí po lyžičkách dostávať tekutiny, aby sa nedehydratovali, ani by som nato nemala fyzickú silu, proste sme sa celý deň dojčili.

Ako čas plynul a deti rástli, začala som pociťovať, že staršia dcérka mi na prsníku začína nejako prekážať. Mala vtedy okolo 4,5 roka. Tie pocity boli nielen fyzické – začala som si všímať, že sa prisáva nejako čudne, akoby pomaly začínala strácať sací reflex, a mne to bolo fakt hrozne nepríjemné, ale aj psychické – proste som ju na tom prsníku zrazu fakt nemohla cítiť. Bola som z tých pocitov zmätená a trocha aj smutná, bola som totiž odhodlaná dojčiť ju, až kým by mi raz neprišla povedať, že už to nepotrebuje. Preto som to skúšala nejako „prekusnúť“ a nepríjemné pocity akoby ustúpili. No nie nadlho. Vrátili sa zvláštnym spôsobom – boli chvíle, keď som ju nesmierne rada dojčila a užívala som si to tak ako dovtedy. Boli aj chvíle, keď som ju vyslovene potrebovala dojčiť, napr. na to, aby zaspala (hoci ona mala pocit, že nepotrebuje spať, ja som videla, že potrebuje, a na prsníku bolo zaspávanie najrýchlejšie a najpohodlnejšie). A potom prišli okamihy, kedy som ju po troch sekundách musela dať dole z prsníka, lebo ma tým prisatím začínala doslova iritovať a rozčuľovať. A bola som z toho trocha smutná, no po rozhovoroch s kamarátkami, ktoré tiež dojčili dve deti, som zistila, že prežívajú to isté. A tak sa mi na celú vec zmenil uhol pohľadu, a ja som to začala vidieť z inej strany – pochopila som, že z mojej strany sa už zrejme napĺňa ten pohár, že už som sa zrejme toho dojčenia dcérky „nabažila“ a dozrela som na odstavenie. Keď mala moja Esterka nejaké dva rôčky a kolegynke sa odstavila 5,5-ročná dcérka, nechápala som, ako je možné, že je s tým taká zmierená, že jej to nie je ľúto. Teraz som pochopila, že tak ako dieťa dospeje k svojmu míľniku, aj matka k nemu raz príde. V ideálnom prípade sa tie dva strety časovo zladia. Smútok mi však prinášala predstava, na ktorú som sa tak upla – a to, že jedného dňa predsa dcérka sama príde za mnou a povie, že už „ňaminki“ - ako si prsník nazvala, nepotrebuje. To sa však nestalo, a ja som už odmietla čakať, a tak som jej povedala: „Esterka moja, ty si už veľké dievčatko (bolo to asi 2 týždne pred jej 5. narodeninami), už sa nevieš tak prisať na „prsko“, ako keď si bola malinká, strácaš sací reflex, ktorý majú detičky, kým sú malé, a mne to už je veľmi nepríjemné, preto už „prsko“ necháme len Alexíkovi, dobre? Ešte kým budeš mať 5 rôčkov si môžeš občas cucnúť, ale na piate narodeniny sa dohodnime, že si dáš už poslednýkrát, ok?“ Nie, žeby z toho začala skákať dva metre od radosti, ale pochopila to úplne v pohode, povedala, že dobre, a hneď pridala otázku: „A môžem si ho aspoň držať?“ Ach, tá láska, ktorú dojčené dieťa prechováva k maminmu prsníku, sa zďaleka nekončí odstavením. Skutočne si ho často pri zaspávaní chcela držať, ale ak sa to nedalo, bola s tým v pohode.

V deň piatych narodenín sme si pri dojčení povedali, že toto je naposledy, a bolo to úplne v pohode.  Vyzerala, že naozaj dozrela. A možno keby ju tak často braček nemotivoval k dojčeniu, bola by sa už sama odstavila.

Alex bol zrazu „veľký šéf“, že sa mohol na jednom prsku dojčiť a druhé si držať, lebo na ňom nikto nebol.

Tým, že spíme všetci štyria na našom mega „letisku“ (veľká manželská posteľ s prirazenou váľandou), párkrát  som sa ešte v noci zobudila na to, že som mala Esterku pricucnutú na prsníku, tak som ju dala dole, prekotúľala sa na druhý koniec postele a spala ďalej.

Ja spím v noci naozaj tuho a odkedy boli moje deti  „samoobslužné“, často som ani netušila, kedy sa ktorý prisal alebo sa prestal dojčiť. Často som sa v noci len zobudila že idem na WC a pozerám, dieťa mám prisaté na prsníku.

Vyše polroka po tom, čo sa Esterka oficiálne prestala dojčiť, sme na kamarátovej oslave troška popili a doma tuho „odkvecli“ do postele. Keď som sa v noci zobudila na smäd, cítila som, že Alex je na prsku, no po pár sekundách mu hmatám hlavu, reku, čo ju má takú veľkú? A vtedy som si doslova s „hrôzou“ uvedomila, že to nie je Alex, ale Ester. Rýchlo som sa od nej odpojila a prekotúľala sa. Ráno sme sa na tom zabávali s mužom, žartovali sme, že my si žijeme s predstavou, že máme odstavenú dcéru, a ona sa takto tajnechodí v noci dojčiť a ja o tom ani neviem. Ktovie, koľkokrát si ešte takto potajme „cucla“, a ja vzhľadom na môj tuhý spánok, o tom ani netuším.  Ale pri tom, že v noci zvyknem ísť na WC a aj sa napiť, by som ju určite niekedy „prichytila“, keby to tak bolo.

No a teraz už prešlo trištvrte roka, odkedy už zasa dojčím len jedno dieťa, a to stále s veľkou láskou a radosťou, presne tak, ako aj jeho sestričku v takomto veku (synček má 3 rôčky). Uvidíme, ako a kedy sa tentokrát náš pohár naplní... Sama som zvedavá. Teraz by mi to však bolo ešte veľmi ľúto, a preto si vychutnávame to, čo je teraz a tu, a to sú krásne a milé chvíľky dojčenia, keď ma synček hypnotizuje zamilovaným pohľadom, ale občas aj menej príjemné momenty, keď ma zle prisatý „obžúva“ a ešte k tomu robí pokusy žmoliť mi druhý prsník, čo neznášaaaaam. Vtedy ho zruším. A tiež sú to momenty, keď sa pri dojčení jašíme, šteklíme, žartujeme. Je super, ako ho viem dojčením upokojiť a spacifikovať aj po večernom vyvádzaní so sestričkou – nepotrebujeme žiadne upokojujúce rituály či hudbu pre navodenie atmosféry spánku. Tiež je super, ako nám dojčenie pomáha zvládnuť choroby, horúčky, boliestky... Pamätám si, aké to bolo zvláštne, keď dcérka ochorela prvýkrát, odkedy sa už nedojčila, zrazu som musela zaobstarávať tekutiny, nemohla som sa spoľahnúť na dojčenie ako pomôcku proti zvracaniu alebo reguláciu teploty. Aj v tomto je dojčenie skvelým pomocníkom, ono, v podstate si ani neviem predstaviť, ako by som s tými mojimi deťmi zvládla mnohé situácie, bez dojčenia. A isto budeme na mnohé krásne a občas aj veselé momenty spojené s dojčením, s úsmevom spomínať, nielen my, ale aj naše deti, ktoré si to pamätajú a budú pamätať.

       Veronika Mihalská

 

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > 2,5 roka tandemového dojčenia