Všetko sa dá, keď sa chce

Moje problémy s dojčením začali ešte v čase, keď som bola tehotná. Bolo to síce už moje druhé tehotenstvo, no môjmu prvému „dieťatku“ ťahá na dvadsať, takže sa to veľmi neráta. Chcela som byť na všetko pripravená a zisťovala som si čo sa len dalo. Len jedinú vec som úspešne ignorovala – dojčenie.

Keď som porodila prvýkrát, bolo samozrejmé, že dojčím. Dojčila som, a keď „mliečko nestačilo“, dala som umelú výživu. V tej dobe nikoho ani nenapadlo, že existuje nejaká pomoc či iné riešenie. Ani otázka typu: „Dojčíš?“, nebola bežná. Predpokladalo sa, že áno, kým „nedošlo mlieko“ alebo „nebolo slabé“. Dojčiť sa dojčilo, ale len do času, kým neboli problémy. Potom sa zavádzala umelá výživa. Teraz som očakávala to isté. Videla som sa, ako prídem z pôrodnice s plnými prsiami ako Pamela a budem úspešne dojčiť, prirodzene. Ďalej som sa v mojich úvahách nedostala napriek tomu, že som vedela, že moje tehotenstvo aj pôrod budú veľmi komplikované. Prvá chyba.

Tehotenstvo som od polovice preležala v nemocnici a pôrod bol veľmi komplikovaný. Mojej dcérke aj mne išlo o život. Ale prežili sme. Dcérka sa narodila predčasne a ležala v inkubátore, ja som skončila na JIS-ke. Prvý deň som márne vyčkávala moje bábätko a druhý deň tiež. Až ku koncu druhého dňa som prvýkrát na pár minút uvidela dcérenku. Podľa lekárov sme potrebovali veľa odpočívať. Druhá chyba. Ak by som si o dojčení čítala viac, vedela by som ako veľmi mám trvať aj napriek všetkému na dojčení mojej dcérky.

Môj stav sa zhoršil a skomplikoval a bolo otázne, kedy dostanem dcérku. Bola som z toho vystresovaná, uplakaná a nešťastná. Na tretí deň ma konečne preložili na izbu. Obrovskou pomocou mi bola svokra, ktorá sa nechala hospitalizovať so mnou, aby som mohla mať dcérku pri sebe. Ja som bola ešte veľmi chorá a nevedela som sa postarať ani sama o seba, nieto ešte o dcérku, nikto by mi ju nedal. Na tretí deň večer mi konečne priniesli môj poklad. Bola som zničená pooperačnými komplikáciami a mala som vysoké horúčky. No napriek tomu som svoje bábätko pravidelne dojčila.

Na štvrtý deň sa mi rozbehlo mliečko, no môj stav sa zase skomplikoval. Ja som si pri všetkých tých bolestiach myslela, že sa mi ešte aj zapaľujú prsníky (nech niekto hovorí, že viacrodičky majú viac skúsenosti a rozumu), nebolo však veľmi z čoho. Už vtedy sme totiž vedeli, že moja dcérka je hladná, bola narodená predčasne a bola malilinká ako vrabček. Nedalo mi to – nemohla ju nechať hladnú. A tak, keď mi povedali, že odo mňa nepije skoro nič, povolila som ju dokrmovať. Keď nemala dokrm, plakala od hladu. Dnes by som to ale urobila inak. Dcérka bola dokrmovaná fľaškou po každom dojčení. Moje bradavky boli samá chrasta a boleli. Uvažovala som o ukončení dojčenia. A vtedy mi jedna lekárka ukázala ako používať klobúčiky, aby som vôbec mohla kojiť. A tak som odišla domov s málom mliečka, vybavená klobúčikmi, fľaškou a škatuľou umelého mlieka. A týmto spôsobom sme fungovali aj doma.

Na prvej poradni so sa lekárke posťažovala, že sa mi zdá, že mliečka je stále menej a že maličká málo ťahá a papká. Po vypití umelého mliečka prespí aj štyri až päť hodín bez dojčenia. Pani lekárka nám dala knižku o dojčení od MAMILY. A tam som sa dozvedela, ako mám postupovať, aby som mohla dojčiť. A pekne jednu za druhou som začala veci riešiť. Najskôr klobúčiky. Dcérka nechcela ťahať bez nich, no bola som neoblomná, hoci som nevedela, či sa prisáva správne. Opäť som kontaktovala našu skvelú pani doktorku. Tá mi dala číslo na laktačnú poradkyňu a veci nabrali rýchly spád. Nasadili sme senovku grécku a benedikt lekársky, skontrolovali prisatie a začala som dokrmovať laktačnou pomôckou miesto fľaše. Začala som dojčiť najmenej každé dve hodiny. Odstránili sme vo veľkej miere umelé mliečko a dokrmovanie. A vtedy som začala mať maličkú na prsníkoch skoro celý deň.

Bola som unavená z večného dojčenia, okrem dojčenia sa na prsníku celé dni preplakala, nemohla som ju dať dole ani na chvíľočku. Často som plakávala s ňou, pretože som si nebola istá, či dávam svojmu dieťatku to, čo potrebuje. Partner tiež stresoval a bál sa, či naša dcérka nie je hladná. Často ma posielal po fľašu a presviedčal ma, že plače od hladu. Nemohla som sa na neho hnevať, pretože som vedela, že pre dcérku by aj posledné urobil, najradšej by ju dojčil sám. V tej chvíli som si myslela, že som sama proti celému svetu. Každý ma odbíjal: „Daj jej fľašu a prestaň stresovať.“ Dcérka mala celý ten čas vymenený deň za noc. Celé dni spala a v noci bola hore. Počas bdenia sme ju museli neustále nosiť a v noci nezaspala ani na pár minút. Bola som taká vyčerpaná, že som si nevedela pospať už ani cez deň, a takto to šlo stále dokola. Pred „psychiatriou“ ma zachránila naša laktačná poradkyňa. Naučila nás používať baby vak a nosič, nosiť našu dcérku, uspávať ju a tráviť s ňou v noci čas. Iba tí, ktorí si prežili vymenený režim, vedia, aké môžu byť noci dlhé, v neustálej snahe uspať bábätko.

Po dvoch mesiacoch sa začala karta otáčať. Bylinky mi už nestačili a definitívne som prešla na liek na zvýšenie tvorby mlieka a dcérke sa v tom čase otočili nazad deň aj noc. Podarilo sa nám dokrmovanie obmedziť na jeden dokrm denne, pred večerou, „aby dobre spala“. Aj to bola chyba. Dnes viem, že žiadny nepotrebovala. Postupne sa mi podarilo večer čo-to odsať a začali sme dokrmovať mojím mliečkom namiesto umelého. Začala som odsávať, koľko sa dalo a kedy sa dalo, hlavne večer, keď dcérka spala. Dokrm sme postupne vymenili za jedlo.

Dnes má moja žabka 8 mesiacov, cez deň už papkáme už aj inú stravu. Robím čo sa dá, aby nám mliečko vydržalo čo najdlhšie. Našťastie mám moju zlatú laktačnú poradkyňu, ktorá je nonstop na linke, a vždy ma dokáže povzbudiť. Podporí ma, príde, je ochotná stretnúť sa so mnou osobne, keď treba.

Netvrdím, že to bolo všetko ľahké, naopak. Ešte aj teraz je to ťažké. Ale ten pocit, keď dojčím moju dcérku a je „nacucnutá“, mi nikdy nikto nevezme. Moja dcérka je stále výborne napapkaná. Podľa mňa neexistuje nič prirodzenejšie ako dojčiť svoje bábätko. Nech už je to s akoukoľvek pomôckou. V našom dlhom živote je minimum času, ktorý môžeme na 100 % stráviť s našimi bábätkami. Ani nevieme, ako to ubehne a budú samostatné, nebudú nás už potrebovať. Najradšej by sme ich opäť zmenšili, dojčili a nosili na rukách, no už sa to nedá. Iste, stále nás potrebujú, len trochu inak. Navyše, v mliečku im dávame to najlepšie, čo im v živote môžeme dať a tých pár mesiacov „driny“ za to stojí.

Chcem preto všetkým maminkám odkázať, aby nerobili toľko chýb ako ja, aby si naštudovali všetko o dojčení ešte pred dojčením, aby si v letku nemuseli odstraňovať chyby, ktoré narobili. Vyhľadajte v prípade problémov odbornú pomoc, laktačné poradkyne sú zázračné žienky a dámy z MAMILY by rozkojili aj chlapa. Venujte tento čas svojim bábätkám, kým môžete.

Mojej dcérke sa práve prerezáva prvý zúbok. Neviem si predstaviť, žeby som jej nevedela pomôcť, keď plače od bolesti tým, že si ju priložím k prsníku a upokojím ju. Ten spokojný pohľad a šťastnú tváričku nevymením nikdy za nič.

Týmto chcem poďakovať našej laktačnej poradkyni Viktórii Levickej, ktorá si stále nájde na nás čas, podporuje nás pri každej kríze a vždy nám podá pomocnú ruku. Okrem toho organizuje podporné skupiny dojčiacich matiek, kde taktiež nájdem podporu. Viki a MAMILA, ďakujeme.

Mgr. Ingeborg Nicol Kavečanská

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Všetko sa dá, keď sa chce