Z fľašky som prešla na dojčenie

Keď som bola tehotná, riešila som veci ohľadom tehotenstva a pôrodu veľmi dopodrobna. Prišla na rad aj materiálna výbavička. Pred príchodom dieťatka bolo všetko krásne, ožehlené, upratané, čisté svokra a švagriná mali pomáhať s varením - manžel mal nosiť hotovú stravu, starať sa o domácnosť, veď ja ako žena po pôrode, budem stále k dispozícii svojmu bábätku a budem dojčiť, pekne zdravo jesť, oddychovať a spať. Ani vo sne mi nenapadlo, že s týmto samozrejmým a prirodzeným živením môjho dieťaťa by mohol byť nejaký problém. Ani jeden jediný raz pred pôrodom som neštudovala nič ohľadom dojčenia. Bola som presvedčená, že dojčiť budem (gynekológ mi pri každej prehliadke povedal: „Hmmm, tak toto sú mliečne žľazy... vy budete dojčiť jedna radosť.“). Takže som si predstavovala, že bábätko priložím k prsníku, však ono už vie čo treba robiť - veď so sacím reflexom sa narodí - a budem dojčiť.

Pôrod nepatril rozhodne k najľahším, ale narodil sa krásny zdravý chlapec, spokojný a spiaci. Sestrička mi ho priložila už na sále, ale až po oblečení a zabalení do perinky. Lenže on chcel iba spinkať... Tak sme to skúsili až po pár hodinách na izbe. Malý sa prisal (hurá), nevedela som však o tom, že je prisatý nesprávne. Že poloha hlavičky a perinka mu nedovolia zaujať správnu polohu. Ale plná entuziazmu som ho prikladala čo najčastejšie, napriek tomu, že on by stále iba spinkal. Na druhý deň ma pomaly entuziazmus opúšťal a objavovala sa bolesť bradaviek. Tretí deň vznikli prvé ragády. Pred každým dojčením ma oblieval studený pot a to, že malý bol spavý, som len uvítala. Dojčenie som podvedome odďaľovala, koľko sa dalo. O nejaké hodiny neskôr prišli na rad všemožné mastičky, cumlík do pusy, klobúčiky, fľaška s glukózovou vodou. Malý plakal. Bradavky boleli úplne šialene. Každá sestrička na oddelení mi radila niečo iné - dojčiť z každého prsníka 10 minút, vyzliecť prsia, aby sa vetrali – obliecť, aby sa neprechladili, budiť - nebudiť, vážiť po dojčení... Nemala som potuchy, či malý pije. Váha ukazovala nulu, takže asi nepil... Klobúčiky odmietal, z lyžičky piť nechcel, našťastie odmietol aj cumlík. Dojčila som už s plačom od bolesti. Bola som presvedčená, že tak to proste je a ako dobrá mama musím vydržať. Ragády sa zhoršovali. Poslednú noc v pôrodnici sa mi naliali prsia, boli ako kameň, tvrdé boli aj dvorce. Bábätko plakalo od hladu, vôbec sa nedokázalo prisať... Ja som plakala od bolesti a zúfalstva. Riešením bolo, že sestrička (nie veľmi príjemná) mi dala odsávačku, ktorá skoro nefungovala, odsaté mliečko mi zobrali. Kým som odsávala (alebo sa o čosi podobné snažila), malého dokŕmila z fľaše.

Prvé, čo som po príchode domov urobila, bolo, že som si poodsávala prsia, čo bola obrovská úľava, odsatým mliečkom a fľaškou nakŕmila malého a chvíľu bol pokoj. Povedala som si, že musím nechať bradavky zahojiť. Lenže malý sa už na prsník nevrátil. Každú chvíľu som musela odsávať. V noci, napriek tomu, že bábätko pokojne spalo, som namiesto odpočinku sedela s odsávačkou v ruke, keď sa malý budil, utekala som zohriať mliečko, sterilizovala fľašky. Robila som všetko to, čo robia mamičky, ktoré nemajú mlieko, lenže ja som ho mala plno. Malého nakŕmil aj manžel.

Zrazu sa mi zdalo, že som absolútne nahraditeľná, že som zlyhala ako matka v tej najzákladnejšej potrebe - nedokážem nadojčiť dieťa. Dva týždne som sa snažila zmieriť so situáciou, lenže nešlo to.

 Veľa som preplakala, kým som sa odhodlala kontaktovať laktačnú poradkyňu. Vrátiť dieťa z fľašky na prsník je ťažké, ale nie nemožné. Neverila som, že sa to dá, že sa to podarí.

Prvým krokom bolo úplne zabudnúť na fľašu. Laktačná poradkyňa mi ukázala správnu polohu pri dojčení, naučila ma rozlišovať, kedy bábätko pije, či pije dobre. Musela som mu s prisatím pomáhať, otvárať pusinku, ťahať bradu dole, stláčať prsník, aby mal stály tok mliečka, na aký je zvyknutý z fľaše. Veľmi sa hneval, bránil, bojoval s prsníkom (alebo proti nemu) ale nedala som mu inú možnosť... stále dookola som ho upokojovala, skúšala priložiť, pomôcť mu s prisatím aj s pitím. Dvadsaťštyri hodín sme sa trápili - nespali, plakali, hojdali, nosili - stále dookola.

Ale podarilo sa to. Pocit, keď som videla ako pekne pije z prsníka, bol úžasný. Bez pomoci by som neverila, že je to možné, a nepokúšala by som sa dojčiť znova. Som vďačná za túto pomoc, za to, že môžem dojčiť, a dúfam, že nám to vydrží. Pretože teraz si to užívam.

Martina Erghová

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Z fľašky som prešla na dojčenie