Za kultúrou aj s dieťatkom

Rada by som sa s vami podelila o milú a verím, že aj povzbudzujúcu skúsenosť. Kamarátka dostala dva lístky do divadla, a tak ma zavolala, nech idem s ňou. Potešila som sa, pretože napriek tomu, že divadlo nemusím mať na dennom poriadku, raz za čas to padne celkom dobre. No, ale malo to taký malý háčik. Predstavenie začínalo o siedmej v Bratislave – cca 40 minút cesty autom od nás. Počítali sme, že predstavenie by mohlo končiť okolo tej deviatej, kým by sme prišli domov, bolo by aspoň desať hodín. Moju 16-mesačnú dcérku teda bolo lepšie vziať so sebou. Najmä, keď dcérka zaspáva práve pri prsníku. Nuž, dalo by sa jej posunúť čas zaspávania z pol deviatej na desiatu, ale to by už bola zbytočne nervózna od únavy. A ja by som počas celého predstavenia v divadle hútala len nad tým, či je všetko v poriadku. Okrem toho by to znamenalo odísť od dcérky na cca 3 - 4 hodiny, čo by som bez nej nevydržala. (Myslím si, že zatiaľ ešte ani ona bezo mňa).

A tak som sa rozhodla, že vyskúšame ísť do divadla aj s dcérkou. Bláznivý nápad? Možno áno, ale ja som sa na to predstavenie tak tešila, že som si povedala, že to skúsim. No čo, prinajhoršom nás vyhodia alebo odídeme, ak budú problémy.

Celý deň som si starostlivo naplánovala tak, aby dcérka šla spinkať doobeda skôr než zvyčajne (čo nebol problém nakoľko ju uspávam v babyšatke pri prsníku a tým pádom bola večer skôr zrelá „do postele“).

Pekne sme sa nakŕmili, osprchovali, obliekli, do auta hodili babyšatku a vyrazili sme za kultúrou. Pri vjazde do Bratislavy dcérka vyzerala, že zaspí skôr než dorazíme na miesto. Jej obľúbené pesničky ju však „udržali“ pri vedomí, až kým sme zaparkovali pred divadlom. Tam som si ju uviazala do babyšatky ku prsíčku, presne tak, ako mi vždy cez deň spinkáva. Zaspala asi do dvoch minútiek. Pri vstupe do divadla sme sa stretli s niekoľkými prekvapenými pohľadmi, pani ktorej sme odovzdávali lístky sa prekvapene usmiala „Jééj, aj bábenko ide do divadla?“ Hoci potom troška ustarostene dodala „A nebude plakať?“ Nuž, veď keby niečo, tak vyjdeme von.

No a ako to celé dopadlo? Dcérka takmer celé predstavenie prespala, zobudila sa asi 15 minút pred koncom, tichučko, s úsmevom, posadila som si ju na kolená a ona zaujato sledovala, čo sa dialo na javisku. Keď herci spievali a tancovali, postavila sa mi na kolenách a tancovala s nimi, keď diváci tlieskali, pridala sa k nim. Bola pekne potichúčku, akurát sa párkrát zasmiala a ukazovala mi veľké svetlá nad nami. No a keď herci na chvíľočku zmizli z javiska, dcérka na tichú sálu zvolala „pá pá“. Vtedy sa na nás otočilo zopár hláv, ktoré si zjavne až v tom okamihu všimli, že je tam malé dieťatko.

No ešte priznám, že chvíľočku dcérku viac ako to, čo sa dialo na javisku, zaujímala pani, sediaca vedľa nás – dcérka jej ukazovala na tvári nos, ústa, oči, uši a sladko sa na ňu usmievala.

Takto sme prežili poslednú štvrťhodinku predstavenia a na záver spolu zatlieskali.

Dcérka sa dokonca zapísala do histórie Radošinského naivného divadla ako najmladšia diváčka. To nám prezradil pán Štepka, keď sme sa s ním po predstavení odfotili.

Všetci sme boli spokojní, ja som sa nemusela vzdať kultúrneho zážitku, dcérka mohla byť so mnou a manžel nemusel doma tŕpnuť, ako dopadne uspávanie bez maminky.

Týmto by som vás chcela, milé mamičky, povzbudiť, aby ste si nemysleli, že byť na materskej znamená len „čučať“ doma a vzdať sa všetkého, čo máme rady. Život si treba vychutnať aj s dieťatkom (alebo najmä s dieťatkom? A babyšatka vám k tomu môže vo veľkej miere dopomôcť.

No a na záver by som chcela vysloviť vďaku Radošinskému naivnému divadlu za to, že túto skutočnosť rešpektuje.

Veronika Mihalská

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Za kultúrou aj s dieťatkom (alebo dojčené dieťa môžete zobrať na Radošincov)