Dojčenie je pre mňa i Danka viac než len materské mlieko

Prečítajte si rozhovor s Aničkou Strike, manželkou tanečníka Laciho Strika, mamičkou 1, 5-ročného Danka o jej začiatkoch dojčenia, aj o tom, ako sa dojčia teraz. Anička na vlastnej koži spoznala význam pomoci pri dojčení, aj vďaka nej Danka ešte stále dojčí a je presvedčená, že podpora dojčenia si zaslúži vaše 2% z dane.

Čo ste vedeli o dojčení pred pôrodom?

Vedela som, že sa to deje z prsníka, že tam je mlieko a že dieťa by sa malo dojčiť. Ale ako dlho, koľko, či z jedného prsníka alebo z oboch, to všetko som začala riešiť až po pôrode. Dovtedy som sa zaujímala hlavne o pôrod. Niežeby som sa priamo bála pôrodu, ale keď sa ide diať niečo, čo človek nepozná, je prirodzené mať strach. Tým, že u nás v blízkej rodine nikto nemal malé dieťa, nevedela som nič o dojčení.

Aké skúsenosti s dojčením vám odovzdala vaša matka?

Mama mňa aj oboch bratov dojčila 3 - 4 mesiace, pretože mala strašné bolesti a hneď jej odporučili umelé mlieko. Poradiť jej nemal kto. Dostávala klasické rady o dojčení každé tri hodiny, dojčiť 10 minút, aby ju neboleli bradavky a iné.

Kde ste hľadali informácie o dojčení?

V časopisoch, knihách, na internete. Lenže všade hovorili niečo iné.

Ako vyzerali vaše prvé skúsenosti s dojčením?

Najzvláštnejšia skúsenosť vôbec bola, keď mi priniesli dieťa. Síce sa mi podarilo nerodiť cisárskym, bola som veľmi šťastná, že to išlo prirodzenou cestou, ale Danka mi vzali do inkubátora na „prispôsobenie“, pretože sa narodil s pupočnou šnúrou okolo krku. Povedali mi, aby som si pospala, že sa o moje dieťa postarajú. Bolo to pre mňa veľmi dlhých 6 hodín od pôrodu. Potom po mojich asi siedmych intenzívnych žiadostiach, aby mi konečne priniesli moje dieťa, pretože neviem, kde je, ho priniesli a nechali ma s ním samú v izbe. Nevedela som, čo mám robiť. V tom momente mi vôbec neprišlo na um, že by som si ho mala rozbaliť a položiť na brucho, aby si našlo bradavku. Teda tie veci, ktoré som už v tej dobe vedela, ale jednoducho mi to vôbec nenapadlo, sedela som tam s „čudom“, ktoré bolo moje bábätko. Na chvíľku som si ho vzala na ruky, potom som ho zase položila. Necítila som žiadne inštinkty, vôbec som nevedela, čo mám robiť. Keby som mala druhé dieťa, dnes už viem, čo by som spravila.

Kedy ste teda dojčili po pôrode prvýkrát?

Danko veľa spal, pretože som mala pri pôrode epidurál, ktorý mi vôbec nezaúčinkoval. Dnes už viem, že by som si epidurál nikdy nedala pichnúť, pretože som videla, aký bol malý utlmený, nemal ani náladu sa dojčiť. Aj keď doktori tvrdili, že to nemusí byť preto.

Keď ma previezli na izbu, prišla sestrička z nemocnice a pýtala sa ma, či už som dojčila. Odpovedala som jej, že nie, lebo dieťa stále spí. Sestrička povedala, nech si ho skúsim dať na prsník. Povedala, že si musím sama nájsť spôsob, ako to robiť, ale že najlepšie je dojčiť poležiačky. Skúsila som to teda, ale nebolo mi veľmi príjemne, necítila som sa dobre a podľa mňa tam začal vznikať problém, ktorý som potom riešila.

Ako vyzeralo vaše dojčenie po príchode z pôrodnice?

V podstate veľa vecí fungovalo dobre - synček bol dojčený bez dokrmovania, z pôrodnice sme odchádzali s tým, že naspäť pribral na pôrodnú hmotnosť, ani som ho nedávala na novorodenecké, ako mnohé mamičky, ktoré si chceli oddýchnuť. Postupne ma však čoraz viac boleli bradavky. Všetci mi hovorili, že to je normálne, že bradavky sú skrátka opotrebované, pretože nie sú na dojčenie zvyknuté. Preto som tomu nepripisovala taký význam, keďže to je normálne. Ale v priebehu prvého mesiaca bolesť prerástla do takých rozmerov, že som pri dojčení zatínala zuby, strašne plakala, až som kopala nohami okolo seba. Tá bolesť bola horšia ako celý pôrod, pretože sa stále opakovala. Psychicky to bolo náročné, stále som rozmýšľala len na tým, že o chvíľu budem musieť zase dojčiť a bude to bolieť. Jeden prsník ma bolel výrazne viac ako druhý, a ak som mala dojčiť z neho, prežívala som obrovský stres, že idem dojčiť.

Ako ste riešili situáciu s bolesťou pri dojčení?

Volala som gynekológovi, jediné, čo mi povedal bolo, že nesmiem dojčiť viac ako 10 minút, pretože to je dôvod, prečo to potom bolí. Mne to stále nestačilo ako dôvod, začala som hľadať na internete. Našla som stránky MAMILY, kde boli všelijaké rady, ktoré som skúšala. Nakoniec som sa rozhodla zavolať jednej z poradkýň, ktorých zoznam je zverejnený na stránke. Veľmi dobre mi padlo, keď ma poradkyňa ubezpečila, že mám dostatok mlieka, aspoň jedna pozitívna vec v tom celom. Skúšala som rôzne rady, ale nakoniec najviac pomohla až špeciálna mastička na bradavky, ktorú sa mi podarilo zohnať cez poradkyňu. Bolesti začali pomaly ustupovať. Vďaka tomu som mohla pokračovať. Bola som sklamaná, že sme do kufríka v nemocnici dostali všelijaké vzorky umelého mlieka a iné hlúposti, ale užitočné veci, ktoré by konkrétne pomohli, tam chýbali.

Ako ste prežívali náročné obdobie, keď dojčenie bolelo?

Najhorší bol pocit bezradnosti, keď mi nikto z odborníkov – ani gynekológ, ani pediatrička nevedeli poradiť, čo mám robiť. Ja som po tejto skúsenosti pediatričke dávala kontakty na MAMILU, aby mohla takúto pomoc ponúknuť aj ďalším mamičkám, ktoré budú mať problémy s dojčením.

Čo sú podľa vás tie dôležité, užitočné informácie, ktoré by ste odovzdali mamičkám?

Myslím, že budúce mamičky by sa mali o dojčenie omnoho viac zaujímať ešte pred pôrodom. Moja chyba bola, že som to nerobila, lebo som si myslela, že dojčenie je normálne a pôjde to samo. Myslím, že mamičky by mali mať viac konkrétnych informácií, navštíviť kurz s poradkyňou, alebo mať aspoň kamarátku, ktorá dojčila a prekonala problémy a vedela by im aspoň trochu pomôcť, ak sa im nechce chodiť na kurzy.

Mali ste niekoho, kto vám bol vzorom pri dojčení?

Mám kamarátku, ktorá dojčila svoje dieťa do roka. Radila som sa s ňou pri svojich problémoch, veľmi mi chcela pomôcť, ale nevedela mi poradiť, pretože ona nemala žiadne problémy s dojčením.

Dostávali ste nejaké rady o dojčení či starostlivosti o dieťa od svojho okolia?

No jasné! Najviac od mojej mamy. Keďže ona sama dojčila krátko a s veľkými problémami, spoločne sme hľadali informácie, posúvali sme si navzájom články. Ale inak som od okolia dostávala klasické rady, ktoré pochádzajú z knižiek zo 70. rokov – „dojčiť len raz za tri hodiny“, jedni hovorili „striedať prsníky pri každom dojčení“, ďalší zase presný opak – „vždy len z jedného prsníka“. Snažila som sa nepripúšťať si to, hoci niekedy ma to trápilo. Dokonca som si nejakú dobu z dôvodu týchto rad značila, či som dojčila z ľavého alebo z pravého prsníka, aby sa mi to nepoplietlo a značila som si časy, kedy som dojčila, potom som to prestala robiť, pretože niekedy to bolo 20-krát za deň, inokedy 12-krát. Postupne som zistila, že tie častejšie dojčenia mali vždy nejakú príčinu, napr. niekde malého ofúklo a začínal byť chorý, aj teraz to tak funguje. Vďaka dojčeniu tak vidím, že naňho niečo lezie, alebo mu idú zuby. Toto je fajn na dojčení, že je to taký dobrý indikátor toho, že sa niečo deje.

Ako podľa vás vníma dojčenie vaše dieťa?

Myslím si, že Danko nevníma dojčenie ako jedlo alebo pitie. Napríklad, keď ideme spať, pýta si najskôr vodu na pitie a potom sa ide dojčiť. Keby bolo dojčenie o smäde, načo si bude pýtať vodu? Teraz sa napríklad stávalo, že mal ťažšie večery, keď nevedel dobre zaspať, vrtel sa, odbiehal, zase sa prisával, už som bola unavená, zaspávala som a už som len počula, ako prišiel do postele, lebo spíme spolu, máme prirazenú postieľku a on sa len tak o mňa oprel a zaspal sám.

Ako vyzerá vaše dojčenie teraz, keď má Danko už rok a pol?

Máme svoju rutinu, vyplýva to z toho, ako trávime deň. Dojčí sa nadránom, potom si ešte pospí. Potom sa dojčí na obed na zaspatie, potom okolo šiestej večer a potom na noc. A v noci sa dojčí niekedy dvakrát, inokedy trikrát. Ale niekedy je to iné, ako napríklad keď ste tu teraz, že si dal dvakrát „navyše“ už doobeda. Ale to je tým, že väčšinou doobeda ideme von a tam ho zaujíma všetko iné, nemá čas sa dojčiť. Ale už sa dá aj napríklad, ak potrebujem niekde ísť niečo vybaviť, tak na obed zaspí aj bez dojčenia s niekým iným, koho pozná – s manželom Lacim alebo s maminou. Alebo sa rozhodne, že nebude spať a zaspí až, keď sa ja vrátim.

Ešte by som sa rada poďakovala mojej celej rodine ktorá ma neodhovára od dojčenia, mojej mamičke za veľkú pomoc a hlavne manželovi, ktorý ma podporuje a má pochopenie pre tento životný štýl.

Mamila.sk > Články o dojčení > Dojčenie je pre mňa i Danka viac než len materské mlieko - rozhovor s Aničkou Strike