Dojčenie je vlastne oslobodzujúce

Prečítajte si rozhovor s Aničkou Strike, tanečníčkou, textilnou dizajnérkou a manželkou tanečníka Laciho Strika. S Aničkou sme pred vyše rokom priniesli rozhovor o tom, ako začínala a pokračuje s dojčením synčeka Danka. Danko má teraz 3 roky, je stále dojčený a Anička s Lacim očakávajú už koncom septembra narodenie ďalšieho dieťatka. Anička plánuje po pôrode pokračovať v dojčení oboch detí súčasne.

Ako si s dojčením začínala?

Na začiatku som si robila záznamy, z ktorého prsníka som kedy dojčila. Veľmi intenzívne som na začiatku dojčenia riešila obrovské problémy s bolestivými bradavkami aj kvasinkovou infekciou, ktorú som nevedela, že mám. Laktačná poradkyňa z MAMILY mi pomohla a už som vedela ako ďalej pokračovať a nevzdávať dojčenie. V dojčení som bola veľmi tvrdohlavá, aj keď ma už rodina odhovárala, keď videli, aké mám bolesti.

Aké ďalšie situácie si potrebovala v rámci dojčenia potom riešiť?

Ďalšia veľká téma boli príkrmy, keď som sa snažila riešiť, či mu môžem dávať prsník pred alebo po príkrme, ako dojčenie časovať vzhľadom na príkrmy. Potom som zistila, že niekedy sa chce dojčiť pred príkrmom, inokedy po, začala som mu dávať jesť vtedy, keď som ja jedla, a prestala som ho kŕmiť presne podľa hodiniek. Chvíľu mi ale trvalo, kým som sa v prikrmovaní uvoľnila. Je veľa knižiek, ktoré ponúkajú rôzne schémy a návody a to ma dosť zneisťovalo, pretože Danko to chcel inak, ako to bolo podľa tých kníh „správne“. A každá matka chce pre svoje dieťa to najlepšie. Myslím, že veľa mamičiek tiež rieši obavy, že keď budú deti dojčiť, nebudú chcieť papať tuhú stravu. Ono to nefunguje tak, že začnem dávať príkrmy a priamo úmerne sa redukuje dojčenie.  Dieťa má skúšať, nech si trénuje jazyk a raz bude papať viac. Danko mal obdobia že sa chcel viac dojčiť, ale aj tak vždy som sa snažila, aby niečo zjedol. A teraz je taký dobrý jedák! Doma mu dávam aj dupľu a v reštaurácii zje dospelú porciu.

Aké poznanie o dojčení je pre teba dôležité, keď sa pozrieš na predchádzajúce tri roky dojčenia?

 Poznanie, že dojčenie je vlastne oslobodzujúce, že sa netreba držať schém a tabuliek, ktoré ale bohužiaľ prišlo až neskôr, až keď sa na to pozriem spätne. V tom čase som si napríklad vôbec nevedela predstaviť, že sa niekedy začne odstavovať, že niekedy prídu 3 hodiny a on sa nebude počas nich dojčiť. Pomohlo mi vidieť na podporných skupinách staršie deti, ktoré sa správali inak, ako moje bábätko, ale aj tak som si nebola úplne istá, či aj moje dieťa bude raz takéto úplne iné, ako je teraz. Až s odstupom času som pochopila, že toto naozaj netreba až tak riešiť, aj články na MAMILE mi to potvrdili, že to skutočne takto je, že hoci to je pri každom dieťati inak, raz sa odstavia všetky.

V akých iných situáciách si využívala dojčenie pre starostlivosť o svojho synčeka?

Teraz to využívam v situáciách, keď ho potrebujem uspať, lebo potrebujem niečo iné riešiť a potrebujem, aby on pritom spal. Ak mu len poviem, aby išiel spinkať, tak nechce, ale keď si ľahneme spolu do postele a poviem nech si dá „cicík“, on kričí: „nechcem“, pokiaľ ho neuvidí a zrazu sa prisaje, a ak je unavený, tak do chvíľky spí. Ale niekedy sa stane, že nie je až taký unavený, chvíľku si cucká a potom vyhlási: „Hotovo, som vyspinkaný.“ Takže dojčenie je vyslovene buď na uspávanie, alebo na dobitie bateriek.

Kedy sa teraz Danko dojčí?

Dnes sa výnimočne dojčil ráno, čo už asi 5 mesiacov neurobil, tak som si hovorila, že sa pripravuje na rozhovor pre MAMILU (smiech). Ale myslím si, že to súviselo s tým, že ho obchádza nejaký soplík. Bežne sa dojčí už len na obed, ak ide spať a večer pred spaním. Občas sa mi stane, že keď sa s niekým rozprávam, a nevenujem sa mu naplno, tak sa pýta na ruky, rozpráva mi: „Cicík treba.“

Často sa hovorí o tom, že deti, ktoré sú dojčené dlhodobo, bývajú nesamostatné a závislé, čo na to hovoríš?

Danko je veľmi spoločenský, vie o sebe rozhodovať, nie je na mne stále zavesený. Samozrejme časť toho je aj povaha, ale veľkú časť toho podľa mňa robí aj ten fyzický kontakt, matka, ktorá dojčí, si netrúfne odísť fyzicky od dieťaťa na takú dlhú dobu, takéto dieťa cíti, že je odkladané, že mu nič nechýba, okrem toho, aj samotný fyzický kontakt pri dojčení, veď to sú hodiny a hodiny, ktoré takto strávime.

Nebojíš sa, že sa nikdy neodstaví?

Nebojím, nechávam tomu voľný priebeh. Príde to. Raz sa mi dokonca stalo, že povedal: „Dobrú noc!“, odišiel z našej postele, ľahol si do svojej postieľky a zakryl sa. S Lacim sme boli úplne prekvapení. Za 5 minút som sa odvážila pohnúť a on fakt spal. Neverila som vlastným očiam. Prvýkrát v živote odišiel sám do postele, zakryl sa, povedal „dobrú noc“ a zaspal. (Danko sa smeje)

Vedela si si predstaviť, že takéto niečo sa raz stane?

Vôbec nie! Tri roky je človek neustále zvyknutý, že musí dojčiť na zaspatie a on zrazu len tak odíde a spí. Samozrejme, teraz očakávam stále, že sa to bude diať častejšie a nestupňuje sa to (smiech). Ale všetky jeho zmeny nastali tak postupne, nie, ako niektoré mamičky hovoria, že raz sa niečo zmenilo a odvtedy to tak bolo. Danko nám to tak dávkuje, postupne. Záleží to aj od okolností, aký bol deň, či sme boli v strese, čo všetko prežil atď. Cítim sa hrdá na to, že to dokázal, že sa sám rozhodol.

V čom ti dojčenie pomáha?

Ešte v minulosti bolo dojčenie dobrý indikátor, že bude chorý, keď si pýtal v neobvyklých časoch, vedela som vždy dopredu, že bude mať nejaký kašeľ alebo inú chorobu. Počas choroby bolo dojčenie úžasné na teplotu, nepotreboval žiadne lieky, dala som mu prsník, do pár minút bolo po teplote.

Máš podporu zo svojho okolia?

Myslím, že mám podporu od rodiny. Vnímam ako veľkú podporu aj to, že ma s tým nikto neobťažuje a nevypytuje sa ma stále, prečo dojčím.  Laci to berie prirodzene, sám vidí, že Danko to potrebuje, že nám to pomáha a odbremeňuje nás to od rôznych problémov.

Zdravotníci vedia matku veľmi buď podporiť alebo nepodporiť v dojčení a materstve ako takom. Už v nemocnici po pôrode som dostala zoznam potravín ktoré sú vhodné a ktoré sa nemajú jesť počas dojčenia – to už je hneď prvá informácia, že pri dojčení niečo nemôžem. Myslím, že keby som nedostala ten papier toho, čo je povolené, ani mi nenapadne nad tým vôbec rozmýšľať a proste by som len dojčila. A pritom toto je také veľmi citlivé obdobie, zvlášť pre prvorodičky, dostanú to ako informáciu od kompetentných, ktorí jej chcú dobre.  Najväčšia zábava bola potom, keď prišiel v nemocnici ďalší papier s tým, čo chcem jesť na obed, a možnosti obsahovali len veci zo zoznamu zakázaných jedál (smiech).

Potrebovala si nejaké informácie o dojčení, keď už bol Danko starší?

Napr. na začiatku tehotenstva som mala veľmi citlivé bradavky, bála som sa, že sa to bude stupňovať. Pýtala som sa na to poradkyne pri dojčení, povedala mi, že sa to nebude zhoršovať. Teraz to naozaj už nevnímam ako bolesť, začiatok pri prisatí je nepríjemný.

Okrem toho som potrebovala riešiť s poradkyňou situáciu, keď som potrebovala liečbu počas dojčenia.

Myslím, že mnoho mamičiek rieši množstvo nepodstatných otázok najmä preto, že dojčenie je prezentované a to bohužiaľ aj lekármi, cez pôrodnice, pediatrov, ako obdobie, kedy matka nič nesmie. Neprávne ľudia tvrdia, že ak dojčí, nesmie ísť matka na manikúru, nesmie si farbiť vlasy, nesmie si dať ani kocku ananásu, nesmie žiadne z vecí, ktoré pred tým normálne robila a potešilo by ju robiť ich, aj keď sa stane matkou. Mám dojem, že sa to ženie do úplného extrému a ja sa v podstate potom ani nečudujem, že veľa mamičiek sa na to nakoniec vykašle, že má pocit, že jej život sa zúžil na tri jedlá a toto nedokáže robiť dlhodobo. A o to horšie, ak naozaj potrebuje užívať nejaké lieky a je zbytočne postavená do situácie, že si musí vybrať medzi svojim zdravím a dieťaťom. Buď bude trpieť alebo ho radšej odstaví a cíti sa ako zlá matka.

Videla si niekedy matku dojčiacu tandemovo?

Áno, na MAMILE na fotkách a tiež na podpornej skupine dojčiacich matiek.

Aký je tvoj názor na podporné skupiny dojčiacich matiek?

Verím tomu, že podporná skupina dojčiacich matiek môže byť pomocou pre mamičky, zvlášť, ak majú množstvo otázok, alebo si neveria, alebo ak zažívajú tlak z rodiny prípadne aj od zdravotníkov, ako napr. môj gynekológ, keď zistil že ešte dojčím, povedal mi že už je veľký , nemá sa dojčiť, ale nech mu dám radšej rezeň. Podporné skupiny mne pomohli v tom, že som videla, že v tom nie som sama, a ukázali niečo, čo som si sama nevedela predstaviť. Napríklad, keď som nemala ešte deti, čudovala som sa, ako niekto môže dojčiť ročné dieťa, prečo sa dojčí, keď už má zuby? Neodsudzovala som tie matky, len som nechápala, prečo to vlastne treba. Bola som prekvapená. Dovtedy bola pre mňa méta dĺžky dojčenia do času, kým dieťa nemá zuby. Bolo to ovplyvnené aj tým, že mi veľa ľudí hovorilo, že akonáhle začne mať dieťa zuby, už stačí dojčenia. Pomohlo mi, keď som na podpornej skupine videla staršie dojčené deti, že to vôbec ide, že sa dá dojčiť aj zubaté dieťa. Ale sama som si nebola vtedy  istá či aj ja budem matkou, ktorá bude dojčiť aj staršie dieťa ako rok.

Ako vidíš svoje dojčenie po pôrode, ako to bude vyzerať?

S Dankom sa o tom rozprávame, on mi sám povedal, že toto bude cicík pre bábätko a toto bude jeho. Takže on si to takto rozdelil, hoci stále to mení (smiech). Ja to zatiaľ neriešim, nechávam tomu voľný priebeh, som sama zvedavá, ako to po pôrode bude.

Danko bude od septembra navštevovať škôlku, riešiš nejako, ako zaspí v škôlke, ak teraz zaspáva najmä na prsníku?

Nie, neriešim, ako to bude s zaspávaním v škôlke. Danko nastúpi do škôlky v septembri, ja budem rodiť koncom septembra, dovtedy to nejako vyriešime. Spolieham na kolektív v škôlke, kde keď bude vidieť že idú všetci spať, tak sa pridá.  Ak nemôže zaspať na prsníku, tak jednoducho nezaspí a počká si, kým prídeme domov. Nejako sa to vyrieši.

Ako vnímaš tri roky dojčenia spätne?

Boli aj situácie, keď som bola nervózna a už som Danka prosila, nech mi dá pokoj, ale teraz keď sa na to pozerám s odstupom času, pripadá mi to, ako keby sa narodil včera, ako keby tie tri roky prešli v priebehu krátkeho času a teraz vidím, že to všetko má zmysel vydržať.  Už viem, že niekedy je dojčenie krásne a romantické a niekedy je to o tom, že človek je upotený, decko „nacucnuté“, funí a stále sa nechce „odcucnúť“. Sú situácie, keď dojčenie lezie na nervy, lebo starostlivosť o dieťa lezie niekedy na nervy. Napriek tomu sa to dá všetko vydržať, rovnako ako sa dá vydržať všetko v starostlivosti o dieťa – aj v iných oblastiach je niekedy super deň a niekedy deň-blbec.

Mala si niekedy pocit, že ťa dojčenie obmedzuje?

Nie dojčenie, skôr starostlivosť o dieťa ako taká. Ale v materstve sa vždy snažím zistiť si viac možností, viac názorov a potom si urobiť o tom vlastný úsudok tak, aby to rešpektovalo potreby nás všetkých. Rozhodla som sa starostlivosti o dieťa aj dojčeniu prispôsobiť svoj život, kým je Danko malý a potrebuje ma. Mala som napríklad šancu hrať hlavnú tanečnú  úlohu v divadle aj s Lacim. Išlo ale o 8-10 hodinové tréningy denne a uvedomila som si, že aspoň jeden rodič musí byť s dieťaťom doma. Nepáčilo sa mi, že by som bola v strese ja aj Danko, ak by som bývala po večeroch v práci. Nakoniec som sa aj tak spolupracovala na tomto projekte, ale nie ako tanečníčka, ale ako textilný a kostýmový dizajnér a pracovala som po nociach z domu. Keď sa v noci potreboval Danko nadojčiť, odbehla som od šijacieho stroja a pokračovala v práci keď zaspal. V tom období sa často dojčil aj v noci, takže som si povedala, že počkám niekedy v budúcnosti na inú podobnú šancu a teraz to nechám tak, ako to moje dieťa potrebuje. Svet sa nezrúti, ešte ma čaká celý život pred sebou, jeho vek nevrátim a má to význam dlhodobejší do života.

Čo milé povedal tvoj synček o dojčení?

Minule sme mali s Dankom debatu o tom, aký je cicík. Danko povedal, že „dobrý“. Zo srandy som mu ponúkla, že mu dám čokoládu a nedám mu cicík, či bude súhlasiť. A on povedal, že nevymení, pretože „cicík je maminka“.

Odkiaľ  v súčasnosti získavaš informácie o dojčení?

Každý deň sledujem váš Facebook, hoci na ňom sama nemám konto, ale každý deň si pozriem, čo nové tam je. Páčia sa mi tam informácie o dojčení starších detí, keďže to sa ma teraz týka.

            Ďakujeme za rozhovor a príjemné stretnutie (spojené s úžasným pohostením)

P.S.: ešte malé povzbudenie pre mamičky ktoré si nevedia predstaviť svoje dieťa inak zaspať ako na prsníku:

Od rozhovoru sa zmenilo pár vecí a to že Danko začal večer zaspávať viacej pri čítaní knižiek ako na prsníku. Dokonca bol sám prvý krát s Lacim na víkend u starých rodičov bezo mňa a na „cicík“ si ani nespomenul. Takže áno, naozaj raz to príde mamičky a vaše dieťa bude vedieť zaspať aj inak ako na prsníku a bez plaču a pocitu beznádeje!