„Deti sa rodia preto, aby boli šťastné“

Dojčenie na verejnosti by sa malo stať spoločenskou normou, pretože dojčenie napĺňa dojčeným deťom celý rad potrieb, ktoré sa netýkajú len jedla a pitia, a preto dojčenie v danom okamihu nemožno nahradiť ponúknutím čajíka. O tomto je presvedčená aj manželka známeho kubánskeho tanečníka a hudobníka Lazara de Jesús Hodelin Thomasa - Katarína Hodelin Thomas, ktorá popri rozhovore v televíznej relácii v roku 2013 dojčila v priamom prenose svoju dvojročnú dcérku Sarah. Dcérka sa dojčila aj počas ich svadobného obradu. Pre túto príležitosť mala Katka svadobné šaty s jednoduchým prístupom k prsníku. Katka takto urobila to, čo bolo potrebné pre jej dcérku a jej istotu v neznámej situácii, a zároveň priniesla veľa povzbudenia a odvahy pre ostatné dojčiace mamičky. Prinášame vám rozhovor s Katkou o dojčení.

Ako ste vnímali dojčenie pred tým, než ste mali dcérku?

Pravdupovediac, dojčiť som videla moju sestru, keď v novembri 2005 porodila syna. Bola som pri pôrode s ňou, vedela som, že horšie to už asi nebude pri mne - jej Lukáško mal 4620g a rodila spontánne. No ohľadom teórie dojčenia som nič nevedela, bola som nepopísaný list papiera, čo sa informácií týka, až kým sa nám nenarodila dcérka Sarah Sonia. Vtedy som sa začala problematike venovať, je však pravda, že veľmi individuálne a v skratke.

Okolie mi hovorilo: nečítaj radšej na webe diskusie, príliš sa nezaťažuj, choď na to spontánne – pocitovo. A tak je to s mojím dojčením dodnes. Vďaka Bohu, žiadna laktačná kríza neprišla, Ricinus communis zaberal podľa plánu, mliečka bolo viac než dosť a ani črevná viróza mi mlieko nevzala...

Aké boli vaše prvé skúsenosti s dojčením?

Sarah mi priložili doslova na pár sekúnd po pôrode – mala som pôrod vyvolaný, trval od podania tabletky 7 hodín 20 minút. Doktori a sestričky sa starali o mňa, začala som krvácať, trošku sa moja situácia komplikovala. Maličkú si zobrali, bola v najlepšom poriadku. Videli sme sa však až po vyše piatich hodinách a viete si predstaviť, ako veľmi som ju túžila vidieť, mať pri sebe, zoznámiť sa, pomaznať sa, pohladkať... Keďže som vedela 4 dni vopred, kedy pôjdem rodiť, bola som psychicky pripravená a v pohode. Lazaro sa rozhodol byť mi oporou týždeň pred termínom, takže nachystaná bola aj moja mama a boli sme všetci pri tom, keď sa ozval Saritin prvý plač.

Hovorili mi, že Sarah ešte vracká plodovú vodu, že si ešte pár hodín nebude pýtať nič. Tak aj bolo. No k večeru sa mi začali nalievať prsníky - neváhala som a šla som na sesterskú izbu prosiť o pomoc. Dostala som infračervenú lampu, masírovať a odsávať som začala okamžite. Nebolo to príjemné, ale bol to nový pocit a v hlave mi stále bežala myšlienka, že ma dcérka potrebuje silnú a zdravú. Neskôr som chcela maličkú upokojiť – začala mrnkať, a tak som si ju spontánne chcela priložiť. Veľmi nám to nešlo. Po asi 15 minútach som vyhľadala opäť pomoc, no mala som šťastie. Ako som zistila neskôr, bola to milá pani Anna K., ktorá mi v pokoji vysvetlila, čo a ako robiť, i keď mi tvrdili doktorky, že všetky sestričky na oddelení majú znalosti laktačnej sestry. Ukázalo sa, že to tak, žiaľ, nie je. Na oddelení ležali čerstvé mamičky, ktoré plakali od bolesti pri kojení, niektoré nekojili, lebo mali problémy s prsníkmi a iné trpeli, že ich deti pijú krv z pŕs, lebo im nikto nepovedal, nik ich neupozornil na tú chvíľu, kedy sa začína tvoriť mlieko a treba v tom momente začať odsávať, ak dieťatko ešte netreba kojiť. Mne to tiež iba napadlo náhodne, lebo ma naliate prsia začali bolieť.

Na druhý deň bola naplánovaná transfúzia krvi, tak mi Sarah vzali opäť. No na dojčenie mi ju doniesli. Pokračovali sme v pokusoch aj na tretí deň. Po týchto dňoch prišla ďalšia komplikácia – na 6.deň pôjdem na hodinku do umelého spánku. Trápilo ma to len z jedného dôvodu – všetci už išli domov a bol Deň sv. Valentína a chcela som byť doma už s Lazarkom ako rodina. No opäť to príroda zariadila za mňa, nabrala som silu a energiu a pocítila potrebu byť v poriadku pre dcérku. Moja prvá otázka po tomto verdikte sa týkala dojčenia – či sa tým niečo zmení. Nakázali mi odsať si počas dvoch hodín všetko mlieko, aby mali čo Sárke dať a šla som. Museli jej dať aj umelé striekačkou, no už po odsatí mlieka dve hodiny po anestéze sme zase pokračovali v objatí v dojčení tak, ako predtým a na ďalší deň sme išli domov.

Ako vnímate dojčenie svojej dcérky teraz? Čo to dáva vám a dcérke?

Sarah sa narodila 9. 2. 2011 po polnoci, odvtedy sa celý svet točí okolo nej. Lazaro jej zložil a nahral pesničku, v ktorej spieva, že bude kráľovnou domu a každý deň bude, akoby boli Vianoce. Pre nás je dojčenie jednou z bežných udalostí dňa. Nejako nad tým nerozmýšľame. Berieme to prirodzene od začiatku. Spomínam si, že Sarah mala 5 týždňov, keď som kojila vonku. Boli sme na káve s kamarátmi, priniesli nám prvé darčeky k narodeniu dcérky. Nerobilo mi to problém, necítila som sa nijak zvláštne, skôr som mala pocit, že je to prirodzené. Od začiatku viem, že na jednej strane to bola jej potrava a príjem všetkého, čo potrebuje, aby bola v poriadku, takisto je to pre nás budovanie vzájomného vzťahu, dôvery... Pozeráme sa jedna druhej do očí, sme si blízko a je nám spolu príjemne.

Odkedy papá aj tuhú stravu, začala neskôr okolo 8. mesiaca (dovtedy sme skúšali všelijaké chute, no riadne porcie nejedla), najprv mliečko bola náhrada vody, ktorú nechcela. Odmieta dodnes fľaše s cumlíkom a hocičo umelé, vodu pije z pohárika alebo len z jedného druhu fľašky, aj to asi až od jedného roku veku. Pozorujem na nej, že vyhľadá prsník v neobvyklých situáciách pre získanie istoty, opory, ale aj keď nechce byť sama, ponúkam jej prsník, keď sa potrebuje upokojiť, či keď sa buchne a hlavne ma potrebuje pri zaspávaní. Vyhľadá ma, keď ma potrebuje, a ja som tu pre ňu. Vždy. Veď, ako tvrdí náš tato – deti sa rodia preto, aby boli šťastné.

Aký je váš názor na to, ako dlho by deti mali byť dojčené?

Nikdy som sa nepozerala na dojčiacu mamičku škaredo, ba priam to vo mne vyvolávalo úsmev, aj keď dieťatko trhalo mame tričko - zanechalo to vo mne vždy príjemný a milý pocit, nehu. Nerozmýšľam nad tým, kedy a ako odstavím dcérku. Akiste príde ten moment. Spontánne. Sám. Pocitovo. Ako všetko doteraz – všetko prebieha spontánne.

Aké sú vaše skúsenosti s dojčením staršieho dieťatka?

Naozaj môžem skonštatovať, že možno aj vďaka dojčeniu máme usmievavé a spokojné dieťa plné sily, energie; zatiaľ nás obišla vážnejšia choroba a telíčko funguje, ako má. Je pravda, že ma občas trápi chrbát, ale jej pokoj a úsmev sú mi prednejšie.

Aké sú reakcie verejnosti na dojčenie starších detí?

Pravdupovediac, pozitívne reakcie nie sú tak viditeľné ako negatívne, resp. zazeranie verejnosti a hlavne skôr narodených dám si človek všíma viac, hlavne, keď je pohľad spojený s citoslovcami ako „tcccc“, či „fuj“, alebo „pch“ alebo zašomraním, že sa mám schovať, ísť domov, alebo „to je nehoráznosť“.

Po našom sobáši sa v médiach prepiera čoraz viac téma dojčenia na verejnosti a hlavne dojčenia starších detí, keďže videli našu Sarah, no musím priznať, že ma neprestáva prekvapovať konzervatívnosť, puritánstvo a nevzdelanosť niektorých obyvateľov. Sama sebe som si zakázala čítať diskusie k článkom, veď potrebujem pokoj a energiu pre svoje dieťa, ale nenecháva ma chladnou fakt, že si veľa ľudí myslí, že dojčím prehnane dlho a hlavne ako sa pozastavujú nad morálkou dojčenia v kostole či v priamom televíznom prenose. Pre mňa je prirodzené neodmietnuť moju dcéru. Jej emocionálno mi je prednejšie, ako moja vraj nevychovanosť. Páči sa mi poznámka, že aj v kostole visia fresky a maľby Panny Márie ako dojčí Ježiša, tak čo je amorálne?

Čo si myslíte, že by mohlo zmeniť názor ľudí na dojčenie starších detí?

Osveta.

Máte pri dojčení podporu svojho manžela?

Úplnú.

Ako sa vám podarilo skĺbiť spoločenský život a dojčenie?

Sarah sa stala prioritou. Spoločenský život sa u mňa prirodzene posunul na inú koľaj a mám iné hodnoty. Svoju potrebu pobytu v spoločnosti, aj keď minimálnu, uspokojím do hodiny, kým sa dcéra nechystá na spánok, takže na samotnej akcii večer nie som, lebo som s ňou, ale prípravy si užívame všetci spolu – Sarah tancuje pri zvukovej skúške.

Kto z vášho okolia vás v dojčení ďalej podporuje?

V prvom rade manžel, rodičia, najbližší priatelia a ľudia, ktorí poznajú môj názor na dojčenie.

Boli ste vy sama dojčená?

Mamin prsník som asi po pol roku vypľula, odmietla a mamina išla po pol roku do práce.

Ktoré nesprávne informácie ste si o dojčení vypočuli od okolia?

Dostáva sa mi viacero názorov do uší napr.:

- Stačí pol roka dojčiť. - Ja som nemala mlieko. - Je praktickejšie dávať fľašku… - Mňa to unavuje a malý pri tom plače.

Čo si myslíte, že by matkám pomohlo, aby mohli dojčiť?

Podľa mňa treba začať tým, že je matka presvedčená, že dojčiť chce. Bez toho je každá rada a pomoc zbytočná. Našťastie, v dnešnej dobe je možnosť si dať poradiť, skúsiť všetko možné urobiť pre správne dojčenie za pomoci odborníkov, a až keď to ozaj nejde, zvoliť umelú náhradu – veď dať kúsok seba alebo vložiť do úst fľašku je pre dieťa a matku veľký rozdiel.

Ďakujeme za rozhovor!

Mamila.sk > Články o dojčení > „Deti sa rodia preto, aby boli šťastné“ - rozhovor s Katarínou Hodelin Thomas, manželkou kubánskeho speváka a hudobníka