Keď bábätko dojčenie odmieta...
(skutočný príbeh)

Každý večer, keď mi synček zaspáva v náručí pri dojčení, v mojom vnútri zvoní tichá radosť z tohto pohľadu. Veru, niet krajších chvíľ pre matku, než keď vidí svoje dieťa pokojne oddychovať... Maličký v bezpečí a s dôverou vie, že jeho potreby jedla, lásky a dotyku budú naplnené.

No nie vždy to tak u nás bolo. Porozprávam vám príbeh o bojkote dojčenia, ktorý sme spolu prekonali. A aby bol príbeh úplný, začnem od začiatku.

Marek sa nám narodil v krásny zimný deň. Hoci sme s manželom chodili na predpôrodnú prípravu, nevedeli sme o tom, aké je dôležité položiť dieťatko hneď po pôrode na hrudník matky a stráviť s ním v kontakte koža na kožu aspoň dve hodiny. V pôrodnici spal zabalený v perinke a v postieľke namiesto toho, aby bol pri mne. To pokračovalo aj po príchode domov. Ako každá mamička som verila, že robím pre neho to najlepšie. Podľa rád zdravotníkov a kníh som maličkému dávala cez deň piť každé tri hodiny. Postupne sme dospeli do situácie, keď Mareček pil len päťkrát cez deň a v noci vôbec. Tú prespal a my, vo svojej nevedomosti, sme sa tešili, aké máme dobré bábätko. Spätne si nespomínam na to, že by som pozorovala postupné ubúdanie materského mlieka. Prebralo ma len alarmujúce synčekovo správanie v štyroch mesiacoch. Zrazu ma Marek začal pri dojčení hrýzť, naťahovať bradavku, búchať a hnevať sa. Najskôr som si myslela, že to je možno len obdobie, akým prechádza v rámci svojho vývoja. No čoskoro mi bolo viac než isté, že niečo nehrá s kostolným poriadkom. Dieťatko, ktoré predtým milovalo chvíle na prsníku sa zúrivo vzpieralo, keď ho videlo alebo už sa len dostalo do polohy, v ktorej sa väčšinou dojčilo.

Zúbky? Bruško? Alebo nervozita? Ľudia, ktorých som vtedy požiadala o radu, sa odhadovanými diagnózami veľmi líšili. V jeden deň, plná zúfalstva nad tým, že som sa pokúšala Mareka nadojčiť už asi tridsaťkrát som zdvihla telefón. Na druhej strane sa ozvala pani, ktorá sa predstavila ako laktačná poradkyňa. Dohodli sme sa na osobnom stretnutí v čajovni, kde pracovala.

Deň nato sa mi objasnila celá situácia. Maličký má málo mliečka a sťažuje sa! Ako hosť, ktorý v reštaurácii dostane primalú porciu, aj on dával najavo svoj nesúhlas, ako vedel. Poradkyňa mi vysvetlila, čo mohla o našej situácii, ktorú nazvala bojkotom dojčenia. Zároveň ma upozornila aj na kurz pre budúce laktačné poradkyne, ktorý sa mal konať v jej čajovni. S nádejou, že sa dá naša situácia riešiť, prihlásila som sa na kurz a čakala posledných pár dní, kým prídu ďalšie odborníčky prednášať o dojčení.

Konečne nastal prvý deň kurzu, a pre mňa aj deň hľadania odpovedí. Dve prednášajúce mi vysvetlili, v akej polohe dojčiť synčeka. Preferovali priečnu polohu, pretože je pre bábätko pri kŕmení najefektívnejšia. Mareka som si teda na dojčenie prikladala takpovediac po novom. Upravili aj jeho spôsob prisatia. Po úprave mal bradičku úplne zaborenú do prsníka, noštek voľný a telíčko tesne privinuté k môjmu. A pil naozaj lepšie! Hoci sa po chvíli začal odvracať a prepínať, a ja som bola stále zúfalá z jeho odmietavých reakcií, bolo to naozaj lepšie. Na radu prednášajúcich som vyhľadávala na dojčenie chvíle, keď bol náš drobec pokojný a v pohode. Ako doplnok mi vysvetlili, že keď je synček prisatý, mám si stlačiť prsník, aby mu tieklo viac mliečka a on bol motivovaný viac sať a zostať na prsníku dlhší čas.

Vyškolená a vybavená odbornými radami, chystala som sa spraviť veľké zmeny v našom spoločnom živote. Ešte v deň, keď sme sa vrátili z kurzu, som začala brať liek na zvýšenie tvorby materského mlieka. Hoci ten zabral veľmi rýchlo, bolo sa treba popasovať ešte s Marekovou averziou voči dojčeniu ako takému. Vedela som, že zo dňa na deň zázraky nespravím a že výsledok dosiahnem len vytrvalou snahou.

Prvým krokom na ceste za spokojným dojčením bolo zintenzívnenie fyzického kontaktu so synčekom. Ale ako to najlepšie spraviť? Nosiť ho? Dobre, ale mať pol dňa na rukách osem a pol kila bolo prakticky nemožné. Odpoveďou na túto otázku sa mi stala babyšatka, ktorú mi sesternica urýchlene doručila. Naše spoločné privykanie si na šatku bolo osobitnou kapitolou. Spočiatku Marek pre túto inováciu neprejavil veľké nadšenie a bránil sa najedovaným mrnčaním. Až po pár dňoch ma zrazu napadla spásonosná myšlienka. Obliekla som ho, strčila do šatky a napriek protestom sa vydala odhodlane dole schodmi. Buď- alebo! Buď sa utíši a zapáči sa mu to, alebo to so šatkou vzdáme. Za hlasného mrnčania sme vyšli z vchodu paneláku, a... A nič! Drobcovi sa zrazu otvoril iný svet. Ticho pozeral na to všetko, čo nevidel z kočíku. Stromy, zeleň i tváre ľudí ho zaujali natoľko, že zabudol na svoju nespokojnosť a hodinu otáčal hlavičku z jednej strany na druhú. Potom ju pokojne zložil na moju hruď a zaspal spánkom nevinných. Prvý krok bol ukončený. Šatkovanie sme zvládli a pokračovali sme v ňom každý deň.

Ďalej nás čakala ešte jedna veľká zmena - spoločné spanie. Veru, prvý týždeň naozaj nebol ľahký. Naše sedemdesiat centimetrové dieťa zabralo dve tretiny postele. Kopalo, hemžilo sa, funelo, rozhadzovalo rukami a nohami. Ale Marek sa znova začal v noci dojčiť! Hoci unavená, bola som šťastná z tejto zmeny. Keď som sa prebudila na synčekovo funenie, len som si ho pritiahla k sebe, on sa dojčil a ja som spala. A ani únava netrvala dlho. Po týždni sa Marek prispôsobil spaniu v obmedzenom priestore medzi mnou a manželom.

Postupne, dňami a týždňami, sa naprávalo dojčenie, tvorba mlieka sa ustálila aj po vysadení liekov a synček bol čoraz spokojnejší. Každý večer ukladáme pokojné dieťatko a môžeme pozorovať, ako popri pití pomaličky zaspáva. Každé ráno sa budíme na Marekov smiech a šibalské zvuky. Každý deň v duchu ďakujem poradkyniam, ktoré nám vtedy pomohli.

Poradkyne pri dojčení nájdete na tejto stránke.

     Mária Čičková

Mamila.sk > Články o dojčení > Keď bábätko dojčenie odmieta...