Negatívne pocity voči dojčeniu - pokračovať v dojčení?

O dojčení starších detí vám odporúčame prečítať si článok Ako dlho má byť dieťa dojčené a Dlhodobé dojčenie sa u nás stále nepovažuje za normálne, ako aj viaceré príbehy dojčenia starších detí a prirodzeného odstavenia:

Ako vyzerá dojčenie dvojročného dieťaťa? alebo: Chrumka sa dojčí (zn. furt)
Príbeh o dlhodobom dojčení a prirodzenom odstavení
Prirodzene odstavenie syna, a čo mi dala cesta k nemu
Príbeh prirodzeného odstavenia

Pripravili sme pre vás rozhovor s poradkyňou pri dojčení o ďalších častých otázkach o dojčení starších detí:

Ako by malo vyzerať dojčenie staršieho dieťaťa?

Neexistuje univerzálny štandard, ako by malo dojčenie napríklad 3-ročného dieťaťa vyzerať. Najspoľahlivejším ukazovateľom je dieťa samotné a jeho potreby, nie okolie, ktoré hovorí o tom, ako má vyzerať dojčenie vášho dieťaťa, a pritom pravdepodobne nemá skúsenosť s deťmi, ktoré sa dojčili do prirodzeného odstavenia.

Nie je čas na odstavenie vtedy, keď má matka pocit, že „už nemá mlieko“ a dieťa sa dojčí  „nasucho“?

Ľudia nemajú s dlhodobým dojčením skúsenosti a ani s tým, ako sa transformuje dojčenie v priebehu jednotlivých mesiacov a rokov, keď sa dieťa dojčí. Myslia si, že dojčenie má význam len vtedy, keď dieťa pije z prsníka veľké množstvo materského mlieka podobne, ako keď bolo maličké bábätko. Ale čím je dieťa väčšie, tým viac pri dojčení ustupuje do úzadia konkrétne množstvo mlieka, ktoré dieťa počas dojčenia pije, a tým viac vystupujú do popredia iné potreby, ktoré dojčenie napĺňa - ide o dojčenie ako vzťah s matkou a ich spoločný čas a bytie. Dojčenie nie je "kŕmenie" a dieťa v tomto veku sa nedojčí primárne preto, že je hladné, ale preto, že je "hladné" po kontakte s matkou. Dojčenie vyjadruje potrebu ich vzájomného vzťahu a spoločne stráveného času fyzickým spôsobom, čo je pre dieťa mimoriadne dôležité. Je to čas, keď má dieťa matku len pre seba a má šancu získať nesmierne cenný telesný kontakt s ňou. Vďaka dojčeniu majú deti možnosť získať opäť uistenie, energiu, radosť a pochopenie pre množstvo vecí, ktoré ich "frustrovali" a ktoré ešte nevedia dostatočne vyjadriť slovami.

Mnoho veľkých detí sa až do konca dojčenia dojčí a pije materské mlieko. A aj tie deti, ktorých matky majú pocit, že sa dojčia "na sucho" často (a najmä v noci) nejaké mlieko pijú. A áno, je možné, že sú matky, ktorých deti sa nejakú dobu dojčia s minimom mlieka alebo "na sucho". Toto celé patrí k procesu odstavovania. Vedie to matku aj dieťa spoločne k odstaveniu.

Prečo sa hovorí, že dojčenie je vzťah?

Dojčením deti zároveň vyjadrujú, ako veľmi potrebujú kontakt s matkou, čo je niečo, čo sa s vyšším vekom dieťaťa vytráca a čo napriek tomu deti potrebujú a dojčenie túto potrebu napĺňa. Pri dojčení majú deti možnosť naplno prejaviť svoje pozitívne aj negatívne pocity - a toto je niečo, čomu množstvo matiek nerozumie a čo vníma ako "nepríjemný aspekt" dojčenia, pretože majú predstavu, že pri dojčení by sa vždy mali diať len "príjemné veci". Zdá sa, že spoločnosť nedovoľuje matkám, aby zdieľali a vyjadrovali celú škálu pocitov, ktoré pri dojčení zažívajú.

Kedy je dojčenie už neúnosné a dieťa je naozaj už treba odstaviť?

Hranica únosnosti je niečo, čo si musí každý zvážiť sám pre seba. Ale táto hranica je nesmierne daná aj kultúrou a vonkajšími okolnosťami - inými slovami, to, ako sa žena cíti (negatívne pocity voči dojčeniu) je často spôsobované tlakom okolia, aby už konečne odstavila. Prečítajte si napríklad rozprávanie matky o odlišnom prístupe k dojčeniu v jej rodnej Kanade a v Mongolsku, ktoré je známe podporou dojčenia v spoločnosti.

Keby ženu okolie za dojčenie oslavovalo, keby jej každý deň ráno napríklad partner povedal: "Úžasné, že si v noci kojila, ja ťa tak obdivujem, teraz si si ja nášho syna zoberiem a pohrám sa s ním a ty si chod dať sprchu, čítaj si a daj si kávu," tak by sa cítila úplne inak, ako keď jej všetci hovoria, že "už ho dávno mala odstaviť a že ako si to zariadila, tak to teraz má, a nech sa nesťažuje...".

V ženách často vrie zlosť voči dieťaťu práve v konečnom dôsledku preto, že majú pocit, že nenapĺňajú očakávania okolia o tom, aké by ich dieťa malo byť. A skĺznu do toho pocitu, ktorý im vnucujú aj ostatní - že dojčenie tomu dieťaťu už nič nedáva, že sa len tak hrá, že len manipuluje. A zrazu ženy nie sú ochotné tolerovať dieťaťu to, čo by mu ako 1-ročnému úplne v pohode tolerovali. Lebo už má 4 roky a predsa by sa malo už správať inak. Ľudia nie sú zvyknutí na dojčené deti a na to, ako sa správajú a aké majú potreby.

Ak má žena nepríjemné pocity, tak často skočí k rovnakému záveru, ako keď ženu dojčenie napríklad bolí v začiatkoch - prestať dojčiť. Málokto sa spýta:
"Čo by mi pomohlo v iných oblastiach života, aby mi dojčenie bolo príjemnejšie?" 
"Prečo sa takto cítim?"
"Čo presne mi vadí?"

Problém je, že v spoločnosti sa dojčenie prezentuje ako nejaké bremeno a pre ženy je to stále ťažšie so stúpajúcim vekom dieťaťa znášať. 

Hovorí odporúčanie WHO, že matka má dojčiť tak dlho, ako dlho to vyhovuje dieťaťu ale aj jej?

Často sa odporúčanie WHO dezinterpretuje ako "kým dojčenie matke a dieťaťu vyhovuje", pričom toto vo vyhlásení WHO takto naformulované nie je. Toto tak nie je. Lebo ľudia si povedia "dojčenie nám musí vyhovovať a mne nevyhovuje". Dojčenie nie je o tom, či to človeku vyhovuje, ale o tom, že dojčiace ženy majú právo na širokú škálu pocitov pri dojčení, a táto škála pocitov sa často okliešťuje len na to, že "dojčenie musí vyhovovať". Nerobí v iných oblastiach života 4-ročné dieťa niekedy veci, ktoré rodičom nevyhovujú? A to neznamená, že dieťa prestanú mať radi alebo sa oň prestanú starať.

Určite však dojčenie napríklad 3-ročného dieťaťa nie je také nevyhnutné ako dojčenie polročného bábätka...

Aj po 2. roku je to stále o tom istom ako pred druhým rokom - materské mlieko je stále rovnako vzácne a nesmierne cenné, stále dieťaťu poskytuje mimoriadnu ochranu pred chorobami, stále ho sprevádza pri úrazoch a ťažkých situáciách. A navyše dojčenie (i bez mlieka) je veľká psychická posila dieťaťa, ktoré sa ešte len psychicky vyvíja. Všetko to, čo o dojčení platí pred 2. rokom života, neprestáva platiť neskôr. To len ľudia majú pocit, že je to celé nepotrebné.

Kedy sa teda dojčené dieťa odstaví?

Každý príbeh je iný, ale keď je už dieťa na odstavenie pripravené, tak sa naozaj odstaví samo, skrátka k tomu dospeje. Ale už preň dojčenie prestane byť dôležité a "dohoda" je jednoduchá, lebo už dokáže žiť svoj život aj bez dojčenia. 

Čo by ste ešte odkázali matkám?

Máme pocit, že ako matky sa strašne strašne naháňame, aby naše deti "vyrástli", aby boli stále "samostatnejšie" a aby "nás čo najrýchlejšie" nepotrebovali. Stále sa ich snažíme dotlačiť k tomu, aby "už samé spali", "už chodili samé a nenosili sa", "aby sa už nedojčili", lebo máme pocit, že sme dosiahli nejaký míľnik a že náš život bude potom konečne lepší. "Už aby sme to mali za sebou". Tak vám len chcem povedať: Nenaháňajme sa. Na období, keď nás deti tak veľmi potrebujú, že sa ešte stále chcú dojčiť, je niečo veľmi čarovné. Už sa nikdy nevráti.

Mamila.sk > Články o dojčení > Negatívne pocity voči dojčeniu - pokračovať v dojčení?