• Mamila.sk
• Pro matky
• Příbehy matek o kojení
• Prekonala som pri dojčení veľa ťažkostí

Prekonala som pri dojčení veľa ťažkostí

Môj príbeh pozostáva z dvoch častí, pretože mám dve deti. Syna som nedojčila aj napriek maximálnej snahe, aspoň vtedy som si myslela, že som urobila azda všetko, čo sa dalo...

Syn sa narodil akútnym cisárskym rezom v 34. týždni, a aj keď sa mu veľmi dobre darilo, sám dýchal, dobre sa adaptoval, bol vzhľadom na gestačný vek umiestnený na intenzívke. Ja som bola umiestnená na oddelení šestonedelia. Počas tehotenstva som prečítala veľa článkov o pôrode, o starostlivosti o bábätko, chodievala som do miestneho materského centra na predpôrodnú prípravu. No o dojčenie som sa vtedy zaujímala veľmi málo, stále som sa spoliehala, že je to dané prírodou a pôjde to samo. V nemocnici som so synom strávila 16 dní, po celý čas bol na intenzívke, najskôr v inkubátore a potom už vo svojej postieľke. Ak by som spočítala, koľkokrát po celý ten čas som ho mala na prsníku, tak sa to vojde na prsty jednej ruky. Prikázali mi odsávať mlieko, dostala som poháre a ostatné bolo na mne. Kým som sa spamätala prešli asi 3-4 dni, manžel mi išiel kúpiť odsávačku a pomocou nej som sa snažila niečo odsať. Bohužiaľ som z toho všetkého bola dosť v strese a vykoľajená, a tak som ani netušila, ako si mám odsávať, keď mi to nikto nikdy neukázal, a to že som horko-ťažko vôbec niečo odsala, presnejšie povedané, odsala pár kvapiek, mi na pohode nepridávalo. Sestričky sa za mojím chrbtom o mne rozprávali ako o tej, čo ešte stále nemá mlieko. Keď som chcela syna priložiť k prsníku, vždy som počula argument, že je predčasne narodený a treba ho nechať, nech si doženie čas, čo mal byť v brušku. Ak som ho priložila, bolo to vždy, len akoby na skúšku s dovolením lekára, a ak aj niečo potiahol, tak to váha nezaznamenala. A tak to vždy skončilo fľaškou alebo sondou. O dojčenie som už ďalej nebojovala, verila som lekárom, že treba, aby si začal sám pýtať jesť, a je predsa jedno, ako sa bude kŕmiť, hlavne, že bude najedený. Po príchode domov som si ho skúšala prikladať, ale pýtal jesť každú hodinu, a tak som usúdila, že mám pravdepodobne slabé mlieko, a začala som opäť prikrmovať umelým, až sa stalo, že syn sa na prsník prestal prisávať a odmietol ho úplne. O existencii poradkýň pri dojčení som sa dozvedela neskôr.

* * *

O necelé tri roky sa mi narodila dcérka, prirodzene a skoro v termíne. Dostala som ju hneď na izbu, ale žiaľ, stále plakala a ja som nevedela prečo, a tak mi sestričky nariadili dokrmovať umelým mliekom, pretože bude pravdepodobné hladná, na vizite sa ma lekárka opýtala, prečo ešte nemám svoje mlieko a v čom je problém, nikto mi neukázal, ako sa prikladá dieťa, radili sme si jedna mama druhej navzájom. S malou na rukách som sa chodila na druhú stranu chodby k sestričkám prosiť o mlieko, lebo stále plakala, či to bola noc, alebo deň. A samozrejme, ak to bolo skôr ako o tri hodiny, nezaobišlo sa to bez poznámok. A tak sme 4 dni, ktoré sme boli v pôrodnici, fungovali štýlom prsník – fľaša. Keď sa ku koncu konečne rozpapala a nebolo treba už umelé mlieko, tak by bola na prsníku skoro stále, opäť zúfalá som išla po radu k sestričkám. Dostala cumlík, aby toľko nepýtala.

Keď sme prišli domov, prvé čo som urobila bolo, že som sa nakontaktovala na poradkyňu pri dojčení, potrebovala som vedieť, ako sa prikladá dieťa k prsníku, pretože som si nebola istá, či to robím správne, a pretože dcérka celé dni len plakala a neutíšila sa nikde iba u mňa v náručí, ale keďže som sa potrebovala postarať aj o syna, bola som zúfalá. Poradkyňa mi ukázala priečnu polohu, dcérka sa krásne prisala a vysvetlila, že slabé mlieko neexistuje, prečo to je fáma, a že pri dojčení sa nedodržujú žiadne časové intervaly. Vysvetlila mi, že prsník nie je len zdrojom potravy, ale že funguje aj ako uspávací prostriedok a dieťatko sa na prsníku upokojuje. Ukázala mi babyšatku a naučila ma viazať do nej dcérku, a tak sa dcérka mohla dojčiť a byť na prsníku, koľko chce a zároveň byť v kontakte so mnou a nosiť sa a ja som mala voľné ruky pre syna. Poradkyňa mi vysvetlila, aké sú nástrahy používania cumlíka, že okrem toho, že je to možný zdroj infekcie, kazí aj prisatie a dieťatko potom neotvára veľkú pusinku a neprisáva sa správne. Tešila som sa, že sa moje obavy rozplynuli a ja si budem dojčenie už len užívať... To som ešte netušila, ako som sa mýlila.

Po určitom čase, som sa stretla s kamarátkou, ktorá dojčila a popri tom používala cumlík a boli úplne bez problémov, žiadne strašné scenáre sa u nej neprejavili. Podotýkam, že ona dnes už dávno nedojčí... A tak som sa rozhodla, že cumlík predsa zo seba robiť nenechám a začnem ho používať aj ja. A dlhší čas nám to krásne fungovalo, až raz sa dcérka prisala a ja som pocítila nesmiernu bolesť, bradavky som mala červené akoby ošľahané vetrom, svrbeli ma a celkovo na pocit mi nebolo príjemne. Okrem toho ma ešte začala hrýzť a hnevať sa na prsníku. Na poslednej poradni stagnovala na váhe a ja som nevedela prečo. Opäť som prosila o pomoc poradkyňu pri dojčení. Mala som infekciu, ragády na bradavkách a klesla mi tvorba mlieka. A to všetko vďaka nášmu „kamošovi“ cumlíku. Okrem toho sa dcéra neprisávala správne a začala ma do mojich boľavých a doráňaných bradaviek hrýzť, keď som skríkla, ešte sa na tom smiala a robila to opakovane. Boli chvíle, keď som dojčila s plienkou v ústach, len aby som nevykríkla a ona ma nepohrýzla. Poradkyňa mi poradila prostriedky v boji proti problému s bradavkami, podporné prostriedky na zvýšenie tvorby mlieka a odporučila ukončiť používanie cumlíka. Spoločné spanie nebolo pre nás novinkou, ale už bez cumlíka. S infekciou som opakovane bojovala osem mesiacov. Nakoľko nebolo jednoduché odučiť dcérku od cumlíka, pretože ako náhradu som jej vedela dať len moje boľavé bradavky, a tak som potrebovala najprv rýchlo bradavky vyliečiť. Keďže mi liečba nezaberala, skúsila som celkovú liečbu a tá konečne definitívne zabrala.

Dnes má dcérka 15 mesiacov a stále ju dojčím a konečne si užívam tie chvíle, ktoré patria len nám dvom. Až dnes som pochopila, že vedieť to, čo o dojčení viem dnes, určite by som syna dojčila. Čas sa však vrátiť nedá a ja by som len rada svojim príbehom pomohla mamičkám, aby vedeli, že cumlík nie je dobrý pomocník, a potreby dieťatka napĺňa matka, a nie cumlík. Detičky boli našou súčasťou, keď boli v brušku a pôrodom sa to predsa nekončí, ale práve naopak. Nebojte sa požiadať o pomoc, ak ju potrebujete. Ďakujem poradkyniam MAMILY, za ich ochotu a pomoc, bez nich by som dnes nepísala tieto riadky. Do dojčenia!

Diana Eliášová