Emočné zdravie väčších dojčených detí

Dojčenie je spôsob výživy. Dojčenie je zároveň aj spôsob starostlivosti. Dojčenie podporuje vývin mozgu. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby dojčenie pokračovalo do 2 rokov a potom ďalej. Dojčia sa teda aj väčšie deti, nielen maličké bábätká.

Už ženy s maličkými bábätkami zápasia s dilemami, či svoje bábätko nerozmaznajú. Či je v poriadku reagovať na ich signály tým, že ich nadojčia. Pri maličkých bábätkách však už spoločnosť postupne dospela k tomu, že je v poriadku napĺňať ich potreby. Zaužíval sa správny termín "dojčiť podľa potrieb bábätka" - tento pojem sa kedysi formuloval ako "dojčenie na požiadanie" a až neskôr sa pretransformoval do toho, že nejde o "žiadosť", ale o skutočnú legitímnu potrebu. Je to potreba, pri ktorej naplnení netreba váhať, či nami náhodou dieťa nemanipuluje. Okrem toho vedecká komunita vyvrátila názor, že plačom si dieťa trénuje pľúcka, a nahradila ho vedeckými poznatkami o tom, že plač je stav najvyššej pohotovosti, je to komunikácia a že ignorovanie signálov, ktorými bábätko dáva najavo svoje potreby, vedie k plaču. A ignorovanie plaču, vedie k frustrácii, neskôr k beznádeji a tomu, že sa dieťa vzdá a plakať prestane. Dnes už je známe, že reagovanie na potreby bábätka, telesná blízkosť, nosenie a dojčenie podľa potrieb díeťaťa, dieťa nerozmazná, ale naopak podporuje jeho duševné a emočné zdravie. Bábätká, ktoré takúto starostlivosť zažívajú plačú menej často a kratšie.

Ako je to pri väčších dojčených deťoch?

Dojčenie v akomkoľvek veku dieťaťa prostredníctvom vlastností materského mlieka ako aj satia prsníka prináša dieťaťu aj matke oxytocín. Oxytocín je hormón, ktorý znamená nadviazanie spojenia a ktorý prináša uvoľnenie a upokojenie. A vďaka prísunu endorfínov nasledujú pocity spokojnosti a šťastia. Oxytocín sa vyplavuje počas dojčenia, ale oxytocín sa nachádza aj priamo v materskom mlieku. 

Dojčenie je od začiatku až do ukončenia dojčenia pre dieťa aj pre matku stabilizátor nálady, spôsob vzájomného spojenia a tiež pozitívny faktor pre emočné a duševné zdravie oboch. Dojčenie je pre emočné zdravie dieťaťa podporou. Už od prvých dní po narodení nie je dojčenie iba výživou. Od začiatku má psychologické aspekty, od začiatku ide o spôsob starostlivosti. Dojčením dieťa nadobúda širokú škálu sociálnych zručností, buduje si dôveru, má pocit bezpečia a získava oporu. Tieto funkcie dojčenia sa nemenia v 8. mesiaci, v 10. mesiaci či v 2 rokoch života dieťaťa. Z dojčenia sa nestáva negatívum. 

Ak zažíva väčšie dieťa, či už vo veku 1 roka alebo 2 rokov, emócie alebo sa stretáva s frustrujúcimi či ťažkými situáciami a príde sa vtedy nadojčiť, tak sa deje toto:

• Dieťa nadväzuje na kontinuitu a istotu, ktorú vo vzťahu s matkou celý čas má.
• Dieťa nájde útechu u matky ako u svojho najbližšieho človeka, ktorému dôveruje.
• Dokáže nájsť úľavu od bolesti, pretože dojčenie a materské mlieko sú rovnako alebo viac účinné ako analgetiká (preto sa dieťa, ktoré sa buchne alebo ktoré cíti bolesť, príde nadojčiť, lebo tento efekt má overený).
• Dieťa má prostriedok na opätovné nadobudnutie emočnej rovnováhy v čase, keď mu ešte jeho verbálne schopnosti nestačia na spracovanie rozličných zážitkov.
• Dojčenie pomôže zregulovať dýchanie, činnosť srdca aj neurologické funkcie. Dojčenie má neuroprotektívny efekt.
• Dieťa dostane telesnú blízkosť, pohladenie, pohľad do očí, spojenie.
• Dieťa získa množstvo oxytocínu, endorfínov a iných látok, ktoré zlepšujú náladu.

Čo dojčenie väčšieho dieťaťa nespôsobuje?

Dojčenie väčšieho dieťaťa v emočne vypätých situáciách nespôsobuje to, že by dieťa utekalo od svojich pocitov. Dieťa pocity prežíva, dostáva empatickú reakciu a zároveň sa učí ako pocity konštruktívne zvládať a ako sa so svojimi emóciami môže obracať na blízku osobu - matku. Dojčením dieťa nadobúda pocity prijatia a pochopenia. Dieťa má možnosť prísť, dojčiť sa a neverbálne a neskôr aj verbálne komunikovať, čo sa stalo. Zvláda tak danú situáciu s pomocou svojej matky. Prsník nie je objekt, nie je to to isté, ako keď dieťa cmúľa cumlík, kŕmi sa sladkosťami či zajedá problémy jedlom - tieto predstavy vychádzajúce z učenia Sigmunda Freuda sú už dávno prekonané. Prsník je súčasťou komplexu starostlivosti dojčením, ktoré poskytuje konkrétna osoba - matka. Pri dojčení ide o osobnú blízkosť, o citlivú podporu a o mechanizmus, ktorý sa vyvíjal v priebehu ľudskej histórie.

Ak sa dieťa buchne, nahnevá, ak svet nefunguje podľa jeho predstáv, ak je frustrované, smutné či nešťastné, a vtedy sa príde nadojčiť, tak sa nedeje žiadna z týchto vecí:

- Dojčením dieťa neuteká od svojich pocitov.

- Dojčením dieťa nepotláča svoje pocity.

- Dojčenie nebráni dieťaťu svoje pocity a emócie prežívať.

- Dojčenie nebráni dieťaťu plakať. 

- Dojčením dieťa nepotláča frustráciu.

- Dieťa nerobí nátlak na matku, aby ho dojčila. Dojčenie je samozrejmou súčasťou jeho bytia. Ale matky sa dozvedajú, že by dojčenie mali odoprieť a cítia sa byť medzi dvoma mlynskými kolesami: Miesto jednoduchého nadojčenia vnútorne so sebou bojujú. Trápia sa, či robia správne. Ak dojčenie dieťaťu pod vplyvom rôznych strachov odmietnu a dieťa netuší, prečo mu matka neumožní sa nadojčiť práve vtedy, keď to najviac potrebuje, tak matka zažije silnú reakciu dieťaťa, ktorá paradoxne vyzerá ako potvrdenie toho, že ju dieťa "zneužíva" a že ako matka zlyháva a celé to robí robí zle. Miesto toho, aby dojčenie s ľahkosťou zjednodušovalo emocionálne náročné situácie, tak sa stáva bojiskom kto z koho. A zmätená je aj matka a aj dieťa. Dovtedy malo dieťa dojčenie vo svojom živote ako konštantu a zrazu je odmietané a ono netuší prečo. Zrazu sa matka začne na dojčenie dívať nie ako na legitímnu potrebu dieťaťa, ale ako na niečo, čo by dieťa nemalo vyžadovať. A ona by ho mala vychovávať k tomu, aby dojčenie nevyžadovalo. Matka, ktorá mnoho mesiacov dojčila intuitívne a automaticky, si začne spytovať svedomie, či vlastne všetko to, čo robí, nerobí vlastne úplne zle. Začne s dojčením bojovať, začne ho obmedzovať a aj ona, aj dieťa začnú byť frustrované zo vzájomného nesúladu. 

Dojčenie je nástroj, ktorý dieťa v čase, keď sú jeho exekutívne a verbálne funkcie obmedzené, sprevádza tak, aby náročné emocionálne situácie zvládlo tým, že sa učí riešiť ich blízkosťou s matkou, ku ktorej sa túli a pri ktorej má pochopenie. Dojčenie automaticky poskytuje aj fyzický kontakt, aj náruč, aj objatie, aj uistenie, aj blízkosť. Dojčenie po prvej vlne emócií vytvára príležitosť pre komunikáciu.

Dojčenie má neuroprotektívne vlastnosti. Podporuje reguláciu nervového systému, ktorý je v detstve nevyspelý. Buduje odolnosť a stabilitu do budúcna. Dáva dieťaťu čas nadobúdať zručnosti, ktoré bude potrebovať na zvládanie situácií. Nie je dôvod, aby dieťa emócie, smútok, bolesť či zúfalstvo prežívalo bez podporného systému dojčenia, ktorý sa historicky vyvíjal práve na podporu vývinu v oblasti duševného a emočného zdravia.

Dojčiace matky neponúkajú dieťaťu dojčeniu preto, že by sa báli sĺz. Dojčiace matky svoje deti dojčia, lebo ide o normálny spôsob starostlivosti, ktorý je založený na vnímaní potrieb detí, na empatii a podpore emočného zdravia vo všetkých rovinách.

A čo bude dieťa robiť, keď už sa nebude dojčiť?

Dieťa nie je potrebné v období dojčenia pripravovať na hypotetické situácie, ktoré nastanú neskôr, keď už dojčené nebude. Keď dieťa bude mať možnosť získavať podporu vďaka dojčeniu, tak bude postupne viac a viac zrelé a emočne vyspelé. Vďaka tejto zrelosti a vyspelosti bude môcť postupne zvládať situácie, ktoré dovtedy zvládalo vďaka dojčeniu. Zrelosť a vyspelosť sa nedajú vynútiť. Keď dieťa bude chcieť iba objatie či rozhovor miesto dojčenia, dá vám to najavo. Dovtedy nad dojčením nemusíte váhať.

Vypočujte si o téme emočného zdravia väčších detí aj náš podcast a odporúčame vám aj náš e-book o výchove väčších dojčených detí.