Podporu dojčenia treba všade: Trauma z nedojčenia

Janka nám napísala, až keď jej dcéra Kristínka oslávila 11. narodeniny: „Nedokázala som vám doteraz napísať. Nedojčila som viac ako prvé dni v nemocnici. Kristínka bola od príchodu z pôrodnice na umelom mlieku. Napriek tomu, že som sa v tehotenstve na dojčenie tešila. Ani som neuvažovala, že by to mohlo byť inak. Nekúpila som si umelé mlieko ani fľašky. Nemala som nakúpené cumlíky. Myslela som si, že budem dojčiť a bodka. Dovtedy mi v živote vždy vyšlo všetko, čo som si predsavzala. Bola som úspešná v škole, v zamestnaní, veľa vecí som zvládala a bola som hrdá tehuľka s rastúcim bruškom.

A predsa som sa po krásnom pôrode cítila stratená. Dojčenie som oplakávala viac, ako keby mi niekto zomrel. Prestala som dojčiť, lebo som sa nemohla pozerať na moje chudnúce a plačúce bábätko. Mlieko mi z boľavých pŕs tieklo potokom a Kristínka plakala a plakala. Vzdala som dojčenie a mala som pocit ohromujúcej straty. Akoby život stratil zmysel. Bol to pre mňa šok, že sa môžem takto zle cítiť. Mala som pocit, že som zlyhala na celej čiare. Že ma zradilo moje telo. Striedali sa vo mne pocity viny s obrovským hnevom. Hnevala som sa na celé dojčenie, každému som rozprávala o tlaku na dojčenie a hnevala som sa na MAMILU. Preto som vám ani nedokázala napísať, ani si pozvať laktačnú poradkyňu. Najviac som plakávala, keď Kristínka zaspala.

Cítila som sa zle, keď videla fotku dojčenia, vadili mi ženy, ktoré dojčili, mala som pocit, že som prišla o niečo vzácne. Ale boli aj chvíle, keď som si hovorila, že predsa o nič nejde, že Kristínka je v poriadku, že priberá, že ma nič nebolí. Závidela som každej žene, ktorej dojčenie fungovalo. Videla som vašu knižku v kníhkupectve a schovala som ju za ostatné knihy. Vypisovala som do rôznych skupín, aké strašné je dojčenie a akí hrozní sú všetci, ktorí ho podporujú. Hnevala som sa na celý svet. Najhorší bol prvý rok, ale trvalo to dlhé roky.

Až doteraz. Kristínka má 11 rokov, ja mám novú prácu, prehodnocujem v živote veľa vecí a prvýkrát sa začínam na dojčenie pozerať inak. Spätne vidím, že s dojčením na mňa nikto netlačil. Išlo o to, že mi hlavne nikto nedokázal v pôrodnici pomôcť. Že po pár odmietnutiach fľašky si umelým mliekom som práveže neustála tlak na dokrmovanie. Stalo sa to vtedy, keď Kristínka schudla 300 g a povedali mi, že už dva dni hladuje. Cítila som sa vinná, obviňovala som MAMILU, ktorú mi odporúčala kamarátka. Ale nedokázala som si otvoriť ani len webovú stránku MAMILY, nedokázala som pokračovať a riešiť to. Bola som iba smutná, nešťastná, zúfalá a ubolená a chcela som, aby už všetko skončilo. Mala som pocit, že na matky pri dojčení nikto nemyslí. V skutočnosti som bola zaskočená všetkým, čo bábätko po pôrode potrebovalo. Bolo to horšie ako riadenie veľkého tímu, ktorý som pred pôrodom mala na starosti. Netušila som, čo mám robiť, aby Kristínka začala priberať. A po vypití fľašky bola taká spokojná. Konečne spala. Smútok z nedojčenia som prežívala dlhé roky.

Zmenilo sa to teraz, keď som vás začala sledovať na Instagrame. Už mám odstup. Už viem, že naozaj ide o podporu, ktorá mi chýbala. Vidím to, čo som vtedy mala vedieť. Pochopila som, že som nezlyhala ja, ale celá spoločnosť a ľudia, od ktorých som pomoc očakávala. Už viem, že nechcem celý život prežiť v hneve na dojčenie a iné dojčiace ženy. Nechcem, aby ma zraňovalo, keď si rozprávajú, že dojčenie má kadejaké pozitíva. Nechcem už prežívať to, že som dcérke nedala to naj. Nevedela som to, čo viem dnes. Nevedela som, čo neviem. A chcem vám pomáhať, aby si týmto pocitom zlyhania a viny nemuseli prejsť aj iné ženy.“

Na základe tohto príbehu ako aj príbehov stoviek žien, ktoré sa na tento podobajú, chceme v MAMILE v oblasti podpory duševného zdravia pri dojčení otvoriť tému smútenia za dojčením a traumy z nedojčenia. O traume z nedojčenia sa zatiaľ nehovorí. Dojčenie je v živote ženy existenciálna téma. Preto vyvoláva mnoho emócií a pri strate dojčenia môže prinášať pocity, ktoré ľudia zažívajú pri iných traumatizujúcich udalostiach. Veľkosť straty dojčenia sa často zametie pod koberec. Bagatelizuje sa. Vytvára sa predstava, že sa nič nestalo. Očakáva sa, že ženy pri predčasnom ukončení dojčenia pocítia okamžitú úľavu a že budú šťastné, lebo sa zbavili bremena dojčenia. Namiesto toho cítia to, čo cítia ľudia, ktorí prežívajú traumu – pociťujú hnev, zlyhanie, sklamanie, všetky zmienky o dojčení sú zraňujúce, útočia na dojčenie, popierajú jeho význam, hľadajú vinníkov a nevedia, čo sa im presne vlastne stalo a kto je za to zodpovedný. Veľa plačú, málokomu môžu povedať, ako sa skutočne cítia, a tieto pocity v celej ich ostrosti a bolestivosti pretrvávajú veľmi dlho.

Je načase uznať, že existuje trauma z nedojčenia. A tá má množstvo prejavov. Je načase, aby ženy, ktoré prišli o dojčenie, dostali pochopenie a pomoc. Pretože ide o vysoké percento žien.

Väčšina žien, ktoré nedojčia, pôvodne dojčiť chceli.
Väčšina žien, ktoré hovoria, že dojčiť nemohli, nedostali pomoc s dojčením.
Ak sa ženy musia s nedojčením vyrovnávať, je to preto, že smútia za stratou dojčenia, ktoré bolo pre ne dôležité.
Ak sa ženy musia s ukončením dojčenia vyrovnávať, znamená to, že sa dojčenie skončilo skôr, než chceli.
Ak sa dieťa zdanlivo odstavilo samo a žena by ešte chcela v dojčení pokračovať, znamená to, že ešte dojčenie malo pokračovať.
Ak žena cíti hnev, smútok, zraňujú ju zmienky o dojčení, fotografie dojčenia či dojčiace ženy alebo články o tom, prečo je dojčenie dôležité, tak je kľúčové, aby o tom mohla hovoriť a aby v prípade traumy z nedojčenia dostala potrebnú pomoc.

MAMILA pomáha ženám úspešne dojčiť aj preto, aby si mohli chrániť a zlepšovať svoje duševné zdravie. Záleží nám na dojčení. Záleží nám na ženách. Záleží nám na duševnom zdraví žien.

Prečítajte si aj otázku ženy, ktorá mala psychické ťažkosti a po dvoch týždňoch po pôrode prešla na umelé mlieko: https://www.mamila.sk/objects/forum/comment.php?id=10374

Prečítajte si ďalšie články na túto tému:

Svetový týždeň dojčenia 2024: Podporu dojčenia treba všade (duševné zdravie)

Svetový týždeň dojčenia vyhlasovaný medzinárodnou organizáciou World Alliance for Breastfeeding Action (WABA) je týždeň venovaný podpore dojčenia.

Pretože podporu dojčenia treba všade. Pretože v dnešnej spoločnosti dojčenie nie je samozrejmosť. Pretože percento nedojčených detí je vyššie ako percento dojčených detí. Pretože dojčenie a dojčiace ženy sú v menšine.

Pred pôrodom chce dojčiť väčšina žien. Po pôrode sa situácia otočí. Už v prvých pár dňoch dostane viac ako 60 % detí umelé mlieko. To znamená, že ženy, ktoré chceli dojčiť, o dojčenie prídu. Mnoho žien musí vynaložiť úsilie na vyriešenie ťažkostí s dojčením. Pocity žien, ktoré dojčia bez problémov, sa diametrálne líšia od pocitov žien, ktoré zažívajú ťažkosti s dojčením. Tieto pocity sú dôležité. Duševné zdravie žien po pôrode je dôležité. A preto si aj ženy, ktoré majú pôrodnú depresiu či úzkosti, zaslúžia podporu v dojčení. Preto budeme celý tento týždeň venovať súvislostiam medzi dojčením a duševným zdravím. Každý deň v tomto týždni zodpovieme na jednu otázku na tému Svetového týždňa dojčenia: Podporu dojčenia treba všade.