D(V)OJČENIE vs. TRIO-TANDEM

Príbeh dojčenia dvojičiek a tandemového dojčenia v trojke

„Dvojičky.“ Tak znela SMS správa, ktorú som poslala manželovi do práce po jednej z povinných prehliadok v tehotnosti. Doma ma čakal ročný syn. Rozhodli sme sa dopriať mu súrodenca s malým vekovým odstupom, no takýto scenár sme nepredpokladali. V duchu som vyratúvala komplikácie, ktoré sa v súvislosti s viacpočetnou tehotnosťou akosi vžili, dokonca predpokladali: budeš ležať deväť mesiacov s nohami hore, pre istotu ťa zašijú, naplánujú ti cisársky rez a dvojičky budú na svete. Lekári hrozili preventívnou hospitalizáciou a sekciou. Nočná mora pre silnú zástankyňu prirodzeného pôrodu.

Asi v polovici tehotnosti mi odporúčali preventívnu serkláž. Nesúhlasila som. Potom odporúčali pokoj na nemocničnom lôžku. S tým som rovnako nesúhlasila, predsa je človeku príjemnejšie ležať doma. Naordinovala som si namiesto toho pokoj na domácom lôžku v blízkosti rodiny a syna, ktorý mal v tom čase niečo vyše roka. So starostlivosťou o neho mi chodil stále niekto pomáhať. Všetkým za to patrí dodnes moja veľká vďaka. Mohli sme byť spolu aj v tomto komplikovanom období.

Bábätká v brušku pomaly rástli a hľadali si svoju definitívnu polohu. Na moju veľkú radosť sa obaja otočili hlavičkami dole. Mojím cieľom bolo rodiť spontánne a nájsť pôrodníka, ktorý by mi to umožnil. Väčšinou ma odhovárali a nechápali, prečo chcem dobrovoľne podstúpiť toľké trápenie. Hlavným dôvodom bola túžba dojčiť moje dve bábätká. Po cisárskom reze je žena menej pohyblivá a odkázaná na pomoc a ochotu druhých. Začiatok dojčenia je najdôležitejší a v tom čase by som potrebovala mať pri sebe stále niekoho, kto by mi s prikladaním pomáhal. To si sestričky v rámci svojej pracovnej doby určite nemôžu dovoliť, nie som jediná mamička na oddelení. Preto som chcela túto zodpovednosť vziať od začiatku na seba, odbremeniť tým personál a mojim detičkám dať to najlepšie.

Podarilo sa nám nájsť skúseného pôrodníka, ktorý ma netlačil do sekcie. Načúval mojim pocitom, no preventívnej hospitalizácii som sa nakoniec predsa nevyhla. Uspokojila som sa s ňou až po tom, čo som odmietla rutinné podávanie magnézia a rôznych vitamínov a doplnkov v tabletkách či injekciách. Len som tam ležala, čítala knižky, debatovala so spolubývajúcimi a čakala na pôrod. Nakoniec mala moja hospitalizácia aj pozitívnu stránku. Už o mne vedeli, že chcem rodiť dvojičky spontánne a prirodzene, že chcem po pôrode hneď prikladať a potom dojčiť. Samé čudné veci, ktoré sa pri dvojičkách nenosia. Našťastie som mala veľkú podporu novorodeneckej lekárky, ktorá je zároveň laktačnou poradkyňou, a ešte raz jej dodatočne aj touto cestou ďakujem. Mala som obrovskú oporu v svojej spolubývajúcej, ktorá bola tiež laktačná poradkyňa a cez telefón ma podporovala a radila mi aj „šéfka“ miestnej podpornej skupiny dojčiacich matiek. Môj príbeh teda nie je o učení sa na vlastných chybách a nevedomostiach o dojčení, ale o asertívnom a efektívnom presadzovaní naštudovaných postupov a odporúčaní pri dojčení v našich baby-friendly nemocniciach.

V soboty dávali hospitalizovaným mamičkám bez komplikácií dvadsaťštyrihodinové priepustky. Očakávaná zmena, domáce prostredie a k tomu večerná búrka z tepla robia divy a spúšťajú pôrody. Pôrod bol expresný. Odtiekla mi plodová voda, kontrakcie začali až v aute. Každé štyri minúty, každé tri minúty, sme späť v nemocnici, každé dve minúty. Už sedím na stole, monitor kreslí pravidelný graf. „Môj“ pôrodník bol na víkend odcestovaný. Službukonajúceho lekára som stihla požiadať, aby prišla pani doktorka, ktorá mi robila pred pár dňami ultrazvuk. Bola veľmi ľudská a chápavá. Pamätala si ma. Rodím. Manžel ma celý čas držal, hladkal, upokojoval a tlmočil inštrukcie personálu. Podával výkon zdatného športového komentátora, no mne to pomáhalo. Po pôrode ho ocenili ako najlepšiu dulu, akú tam doteraz mali. Prešla hodina a trištvrte od odtečenia plodovej vody, keď sa narodil Adrián a ďalších 5 minút, kým sa narodil Stanislav. Prvé „priloženie“ sa realizovalo už v perinkách, detičky som videla pár minút, lebo boli „rizikové“. Vraj budeme prikladať, keď ma prenesú do izby na oddelenie šestonedelia po povinných dvoch hodinách na operačnej sále. Personál má svoje postupy a postihy. Povedala som si, že to síce nie je ideálny stav, no je lepší ako pri prvom synovi. Toho mi priložili prvýkrát až desať hodín po pôrode. Vďaka môjmu bezpodmienečnému odhodlaniu dojčiť sme si dojčenie ťažko vybojovali. Nakoniec sme sa dojčili do piateho mesiaca tehotnosti, keď sa po mojej chorobe a dlhšej odluke sám predčasne odstavil vo veku šestnástich mesiacov. Po predchádzajúcej skúsenosti som si vedela predstaviť, čo ma v najhoršom prípade očakáva. Bola som na to psychicky pripravená a presvedčená, že tentokrát to zvládneme lepšie. Dve hodiny je lepšie ako desať. O dve hodiny začneme tvrdý tréning dojčenia, aby sa neopakovala situácia spred dvoch rokov.

Po prevoze na oddelenie šestonedelia som si hneď pýtala detičky na priloženie. Sestrička mi oznámila, že sú na infúzii a nemôžu mi ich doniesť. Moja požiadavka ísť prikladať bábätká na novorodenecké oddelenie počas podávania infúzie sa nestretla s pochopením. Asi som mala byť asertívnejšia. Prisľúbili mi ich doniesť na prvé ranné dojčenie o šiestej. Do rána som nespala. Odstriekavala som do malinkých skúmaviek kolostrum. Šlo to pomaličky, po kvapkách. Každá zachytená kvapka mala cenu zlata. Nemohla som spať. Potrebovala som dať deťom túto životodarnú tekutinu. Sestričky si o mne pravdepodobne mysleli svoje. Oceňujem, že mi to nepovedali a neposielali ma namiesto toho sa vyspať. O šiestej sa šírilo chodbami detské kvílenie, volali ako hladné kačičky. Moje opäť neprišli. Ešte museli zostať na infúzii do deviatej. Začínala som byť nervózna a nahnevaná. Vracali sa mi obrazy nekonečného trápenia s prisávaním a začiatkami dojčenia staršieho syna. Nechcela som to opäť absolvovať. Veď som bola dobre pripravená, nabitá vedomosťami, chcela som ich použiť. Bola som sklamaná, že štart sme zasa nestihli. Cítila som to ako moje zlyhanie. Po vizite mi prišla sestrička oznámiť, že zostávajú na infúzii celý deň. Bolo to ako v zlom sne. Nebola som si ani istá, či ich ešte spoznám. Zúfalo som celý deň odstriekavala do skúmaviek kolostrum. Išlo to ťažko. Prestala som počitať, koľko uplynulo od pôrodu hodín. K večeru som sa začala nalievať.

Konečne mi doniesli detičky. Bol večer, na oddelení vládol nočný pokoj. Poprosila som sestričku, aby zostali na noc pri mne. Súhlasila, hoci oficiálne ešte nesmeli. Boli takí maličkí. Uložila som ich k stene jedného nad druhého, obdivovala som ich a striedavo dojčila. Šlo to celkom dobre, prisatie zvládli. Potešila som sa. Moja radosť bola predčasná. Na druhý deň nám naordinovali terapiu pod lampou pre novorodeneckú žltačku. Bábätká po nej boli veľmi ospanlivé. Menší z dvojičiek prestal o dojčenie javiť záujem. Spal aj sedem hodín bez jediného zobudenia na dojčenie. Stal sa úplne nezobuditeľný, nepomáhali žiadne akupresúrne body, štipkanie, šteklenie, ťahanie za vlásky, studená voda. To všetko som naozaj vyskúšala, aby som zabránila sestričkám dokŕmiť ho. Keď sa mi ho podarilo zobudiť, trvalo polhodiny, kým otvoril doširoka ústa, aby sa mohol riadne prisať. Raz za čas sa teda naozaj napapal. Po nadojčení som ho musela vždy prevážiť. To mi pokoja určite nepridalo. Keď sú detičky pod lampou musia príjmať veľa tekutín a všetci sú na to veľmi fixovaní. Samozrejme do toho tlačia aj mamičku. Pre mňa to bol zúfalý pocit, keď sa bábätko nechcelo zobudiť a každú chvíľu mala prísť sestrička, aby som ho konečne doniesla opäť pod lampu. Aj mi vynadali, že bábätká sú viac pri mne ako pod lampou. Vôbec nedokázali pochopiť, nakoľko je pre mňa dojčenie dôležité. Bola som celé noci s detičkami hore a skúšala ich prikladať. Neustále mi odporúčali nechať ich dokŕmiť, s čím som, samozrejme, nesúhlasila. A tak som sa trápila ďalej.

Po niekoľkých dňoch im konečne klesli hodnoty bilirubínu. Bola nedeľa, mohli sme ísť domov. Prepúšťacia správa informovala o bezproblémovom dojčení.... Tešila som sa, že doma si detičky v pokoji vypiplem. Moja radosť bola opäť predčasná. V čase nášho príchodu domov bolo vonku tridsaťpäť stupňov v tieni a moje menšie bábätko spalo zasa dlhých sedem hodín bez prestávky na doplnenie tekutín. Keď som ho skúšala prikladať, jeho záujem bol ešte menší ako v nemocnici. Mlieko sa zo mňa lialo, tak som mu odstriekala a podala striekačkou. Keďže mu mliečko tieklo až do hrdla, prehĺtal. Uvedomila som si však, že problém prisať sa nám striekačka nevyrieši. A tak sme prešli na cievku na dokrmovanie. Jeden koniec som ponorila do pohárika so sosáčikom, druhý koniec som si prilepila na dvorec. Priložila som bábätko. Keď na x-tý pokus otvoril doširoka ústa, rýchlo som mu šupla prsník s cievkou do úst. Aká bola moja radosť, keď z pohárika mliečko ubúdalo! Boj sa začal.

Väčšinu času som venovala menšiemu bábätku. Učili sme sa dojčiť. Prikladala som ho celý deň okrem prestávky na jedenie a odstriekanie mliečka. Skúšala som dojčiť bez cievky koža na kožu. Každé dve hodiny som priložila bábätko s cievkou. Takto si vytiahol mliečko z prsníka a zároveň ťahal mliečko z pohára. Na jedno dojčenie teda prijal dvojnásobnú dávku mliečka. To sme potrebovali. Doteraz fungoval v úspornom režime, stále spal. Šetril si energiu na prežitie. Teraz sa pomaličky preberal a sem-tam sa zobudil na dojčenie sám. Intervaly dojčenia z jeho iniciatívy sa skracovali. Svoje potreby však mal aj silnejší z dvojičiek. Preto bolo nutné naučiť sa priložiť oboch naraz. Aj s cievkou. Mala som stále miesto na dojčenie vždy v pohotovosti. Najviac sa mi osvedčil gauč. Mala som totiž vedľa seba plochu, odkiaľ som si mohla deti vziať a po nadojčení ich opäť uložiť. Bola som teda schopná dojčiť dvoch naraz, aj keď som bola sama. Pri naložení detí som vždy brávala prvého toho, ktorý sa horšie prisával. Mala som voľné obidve ruky a mohla som ním lepšie manipulovať. Kým sme sa dokrmovali cievkou, položila som najprv dieťa, potom pohárik s cievkou. Cievku som prilepila na dvorec a pomohla som bábätku sa prisať. Nakoniec som priložila lepšie sa prisávajúce dieťa, lebo nepotrebovalo toľko pomoci. Dole som dávala vždy prvého toho, ktorý bol bližšie k úložnej ploche. S mojou pomocou sa zošmykol z vankúša na gauč. Druhého som potom vzala do oboch rúk a preložila.

Vankúš na dojčenie som skúšala podkladať vankúšmi, dekami, svetrami, čo bolo poruke. Bol z toho dosť veľký neporiadok, takže nakoniec som prešla na mne najvyhovujúcejšiu polohu. Obstarala som si dva vankúše na dojčenie dĺžky 1,9 m. Jeden som si ovinula okolo krížov zozadu s koncami na stehnách. Druhý vankúš som položila na neho spredu, aby boli konce za chrbtom. Tak som si zabezpečila oporu chrbta a miesto na nožičky pre deti. Zároveň to bolo dostatočne vysoko, takže som mala obe ruky voľné a mohla som si so starším synom ešte čítať knižku.

Pomocou cievky som dojčila menšiu dvojičku dva týždne. Od detskej lekárky sme mali požičanú novorodeneckú váhu. Vážila som ho každý druhý deň. Takto to nebolo stresujúce a mohli sme pozorovať skutočný prírastok na hmotnosti aj napriek odchýlke, ktorú digitálne váhy majú. So zvyšujúcou sa hmotnosťou rástla aj naša radosť a úľava. Cievku sme odložili, novorodeneckú váhu vrátili. Konečne sme sa mohli spoľahnúť na dojčenie na požiadanie.

Prvé tri mesiace som v podstate okrem dojčenia nič iné nerobila. Aby som mohla venovať každú voľnú sekundu staršiemu synovi, nosila som detičky v šatke alebo babyvaku. Teda jeden bol v šatke, druhý spal v kočíku na balkóne. Potom som ich vymenila. Takto som sa snažila vynahradiť im pocit mojej blízkosti, o ktorý prichádzali len vďaka tomu, že sú dvaja. V podstate to tak robím dodnes. Iba šatku som vymenila za ergonomický nosič. Každý má svoj režim, fázy spánku počas dňa sa im striedajú. Po prvých troch mesiacoch dojčím dvojičky naraz už len výnimočne. Namiesto toho sa dojčíme od polroka veku dvojičiek v tzv. trio-tandeme. Starší synček si po polročnej prestávke opäť našiel záľubu v mamičkinom mliečku. Doprajem mu to aspoň raz denne, pretože je časovo veľmi náročné dojčiť všetkých troch popri ostatných povinnostiach mamy a manželky. Nájdem si na to čas hlavne v záujme ich zdravia a lepších vzájomných vzťahov. Starší syn nemá pocit, že bábätká ho pripravili o mamku. Je to náš čas, kedy si užívame vzájomnú blízkosť vo dvojici alebo v trojici.

Ľudia na ulici sa usmievajú a pristavujú sa, keď nás vidia v plnej zostave. Za pekným obrázkom sa však skrýva reálna predloha. Málokto si ju dokáže predstaviť. Situáciu nám uľahčuje najmä to, že naše detičky sú zdravé. To je dar, na ktorý musíme neustále pamätať a ďakovať zaň Bohu. Nech je náš príbeh potešením a povzbudením pre ostatné mamičky a oteckov. Nech slúži a motivuje k odhodlaniu a vytrvalosti bojovať za záujmy našich detí, medzi ktoré patrí v prvom rade prirodzený vzťah k svojim rodičom, predovšetkým k mamičke. Len ona má danosť pestovať toto puto jedinečným a neopakovateľným spôsobom – dojčením.

Beata z Košíc

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > D(V)OJČENIE vs. TRIO-TANDEM (Príbeh dojčenia dvojičiek a tandemového dojčenia v trojke)