Ako dojčenie uľahčilo dni so zápalom okostice mojej 2,5-ročnej dcérke

Prinášame vám príbeh o tom, ako dojčenie upokojuje choré dieťa a zároveň to, že sa dieťa dojčí, upokojuje matku.

Rada žartujem, že dojčím vkuse už sedem rokov,  v poradí už tretie dieťa. Pri treťom dieťatku to má osobité čaro – keďže ide zrejme o moje posledné mesiace strávené dojčením. Dojčenie mi pri deťoch uľahčilo už nejednu črevnú virózu, zahojilo boľavé kolienko alebo pomohlo s uspávaním v cudzom prostredí. Aj dojčenie však naplno človek docení práve vo chvíľach, ktoré sú stresujúce alebo náročné. Pre nás takouto skúsenosťou nesporne bol prednedávnom prekonaný zápal okostice mojej dva a polročnej dcérky.

Asi dva týždne predochorením sa dcérke ulomil zúbok. Zubárka navrhla nechať ho tak s upozornením, že pravdepodobne odumrie. Počas jednej nedele sa dcérka sťažovala na bolesť v ústach. Keďže sa jej prerezával posledný očný zub (susediaci s tým ulomeným), usúdili sme, že z neho pochádza nepohodlie. Snažili sme sa jej pomôcť miernou masážou ďasna a samozrejme – chcela sa dojčiť viac než inokedy.

V duchu som frflala, že celú nedeľu nič iné nerobím len „dudel“ pre Klárku, ale videla som, že nechce nič jesť ani piť, že je nervózna. Napokon, poslúžila to ako dobrá „zámienka“ vyvaliť sa s dcérou do kresla a čítať si knihu. Muž mal na starosti domácnosť . Večer som si všimla, že Klárke mierne napuchla vrchná pera. Nešlo však o nič dramatické. Ľahli sme si spať. Častejšie nočné dojčenie a začínajúcu miernu teplotu, ktorú som pri kontakte s dcérkinou hlavičkou pociťovala, som pripisovala prerezávajúcemu sa zubu.  Avšak ráno, ešte pred tým, než sa muž začal chystať do práce, som si na spiacej Klárke všimla, že má napuchnutú pravú polovicu tváre.

To mi už bolo jasné, že z prerezávajúceho sa zuba to nebude. Po rannom rozvoze starších detí do školy a škôlky sme sa vybrali k zubárke. Klárka bola bez nálady, u zubárky veľmi plakala – do odumretého zúbka jej navŕtali dierku a s informáciou, že pomaly by malo líčko odpuchnúť, sme išli domov. Vybavili sme sa pomerne skoro ráno, takže som si hovorila, že tento deň nejako prečkáme a ďalší bude lepšie. Klárke som dala lieky od bolesti a celý deň som s ňou ležala v posteli. Pomrnkávala, bola nervózna a bolo jasné, že ju bolí polovica tváre. Jediné chvíle, keď bola pokojná, boli strávené na prsníku. Vyzliekla som si ju, položila ju na seba do kontaktu koža na kožu a prikryli sme sa paplónom. Muž nám navaril obed, postaral sa o staršie deti a Klárka sa takto „liečila“. Čoskoro som zistila, že prsník v ústach je pre ňu účinnejší liek proti bolesti ako lieky (ktoré vypľúvala tak ako všetko v tieto dni) a že sa – napriek zjavnému nepohodliu z opuchu – dokáže takto upokojiť natoľko, že zaspí  – pričom stále trochu „pocuckáva“ z prsníka.

Na naše nemilé prekvapenie však tvárička neodpúchala. Naopak, prišla vysoká teplota, ale to už bol večer. Rozhodli sme sa, že ďalšie ráno pôjdeme k pediatrovi a následne znova k zubárke. V noci Klárka pokračovala v dojčení. Prakticky bola stále na prsníku. Aj napriek prerušovanému spánku neplakala a celú noc sme strávili v posteli. Mne sa ale aj tak nedalo zaspať – kontrolovala som jej teplotu, počúvala som ako dýcha (občas pomedzi dojčenie dychčala a teplota dosahovala 39 stupňov – nereagovala ani na lieky) podnebie a ďasná jej napuchli tak, že som sa čudovala ako sa vôbec môže prisať. Polovicu tváričky mala normálnu a druhá polovica bola veľmi napuchnutá, ďasná a podnebie mala celé tvrdé.

Bola to pre mňa veľmi náročná noc. Priznám sa, že strach mi pomáhal držať na uzde telesný kontakt s dcérkou a vedomie, že stále saje. V duchu som sa upokojovala, že ak by bola natoľko apatická, že by nechcela sať, bolo by to vážne. Okrem toho som takto cítila teplotu a jej dych. Ráno už bolo opuchnuté aj oko. Polovica tváre bola červená spolu s miestom pod okom, kde sa šíril zápal. Pod okom sa jej neskôr v ten deň spravila podliatina.

Hneď ráno sme absolvovali prehliadku u lekára. Tú neskutočne prekričala (kontrola ušiek, úst, lymfatických uzlín). Po vyšetrení som jej znova ponúkla prsník, vďaka čomu sme počuli, čo nám vôbec lekár rozpráva. Predpísal nám lieky, kvapky do uška, ktoré bolo od rozširujúceho sa zápalu tiež chytené. Poslal nás ku špeciálnej detskej zubárke, aby zhodnotila stav. Nasledovala ďalšia drenáž zuba a dostali sme rady ako zúbok a ďasná ošetrovať. Toto všetko bolo také malé dieťa veľmi stresujúce.

Klárka mala zápal okostice – keďže bol zub ulomený tesne pod ďasnom, vytrhnúť by ho nebolo možné, iba chirurgicky vyrezať. Ak nezačne zápal ustupovať po drenáži a antibiotikách, tak budeme musieť ísť na chirurgiu.

Nikdy som nemala zápal okostice, ale pohľad na moje zúbožené a napuchnuté dieťatko mi spôsoboval bolesť. Bolo mi jasné, že opuch musí byť veľmi nepríjemný a bolestivý. V tej chvíli ma utešovalo, že prsník je evidentne postačujúci utišujúci prostriedok pre moje dieťa a satie jej spôsobuje úľavu a upokojenie. Odmietala akékoľvek jedlo (už tretí deň od nedele) a pitie. Bola som nesmierne vďačná, že popri starosti so zápalom nemusím riešiť ešte aj násilné nalievanie vodou alebo nebodaj dehydratáciu.

V utorok večer sa mi podarilo Klárku nachvíľu dostať do teplej vane a po kúpeli jej prasklo ďasno nad vedľajším zubom a vylialo sa z neho veľké množstvo hnisu. Následne som už iba sledovala ako jej v spánku z hodiny na hodinu ustupuje opuch až zostal iba nad perou tak ako v začiatkoch. Klesla aj teplota a dcérka konečne prespala noc pokojným a tvrdým spánkom.

Veľmi mi odľahlo, že sa jej polepšilo. Uvedomila som si ale, že celý tento nepríjemný zápal sme ako-tak v pohode prekonali vďaka dojčeniu – za ktoré som bola počas tých troch dní opakovane nesmierne vďačná. Dva a polročné dieťatko sa mnohým ľuďom zdá na dojčenie  už veľké. Toto však bola presne tá chvíľa, keď aj takto väčšie dieťa potrebuje prsník, aby zvládlo bolesť, aby sa upokojilo, aby mohlo ako-tak pospať.

Svoje deti som dojčila dlhodobo preto, lebo som bola presvedčená, že je to pre ne aj pre mňa prospešné. Napriek chvíľam, keď ma to úprimne otravovalo, som urobila toto rozhodnutie s radosťou. Po zážitku so čeľustným zápalom šíriacim sa k oku dcérky som však nadobudla presvedčenie, že v niektorých prípadoch nie je dojčenie starších detí iba radosť, ale nutnosť.

Zdieľam túto svoju skúsenosť preto, aby ste s dojčením neprestávali iba preto, že vám bude okolie nahovárať, že vaše dieťa je už veľké. Dojčite, dokedy vám to robí radosť a dokedy to vaše dieťa potrebuje. Som presvedčená, že okrem vzájomnej radosti, je dojčenie staršieho dieťatka vo veku, keď ešte nedokáže zvládať bolesť, chorobu alebo strach dokonalou pomôckou tak pre dieťa, ako aj pre mamu. Pocit, že dokážete upokojiť ubolené a utrápené malé dieťa, ktoré ani poriadne nechápe, čo sa mu to deje, je na nezaplatenie.

          Mirka

Mamila.sk > Pre matky > Príbehy matiek o dojčení > Ako dojčenie uľahčilo dni so zápalom okostice mojej 2,5-ročnej dcérke