Prvá dáma nitrianskeho primátora Monika Hattasová: „Dojčenie je pohodlné a uľahčuje materstvo.“

Manželka primátora Nitry Mareka Hattasa, veterinárna lekárka a matka 5-ročného synčeka Maxa a 2-ročnej dcérky Alice, Monika Hattasová, nám poskytla rozhovor o tom, ako dojčenie, nosenie a vzťahová väzba zmenili ju samotnú.

Boli ste vy sama dojčená?

Neviem. Nikdy som sa o tom s mamou nerozprávala. Vyrastala som však v dobe, kedy sa zvyklo dojčiť krátko. Chodila som aj do jaslí, takže si myslím, že som bola dojčená krátko, ak vôbec.

Čo ste vedeli o dojčení pred pôrodom?

Vedela som, že chcem dojčiť. Nemala som ale veľa informácií a ani som sa nad tým veľmi nezamýšľala. Ako veterinárna lekárka som mala informácie o význame dojčenia zo zdravotného hľadiska. Nerozmýšľala som nad tým, ako dlho budem dojčiť, či s dojčením môžu byť spojené nejaké problémy. Mala som pocit, že to pôjde tak, že syn sa narodí a ja si ho prisajem a budem ho dojčiť. Brala som to prirodzene. Nepripúšťala som si možnosť, že by som nedojčila. Nekupovala som si fľašky, umelé náhrady domov.

Ako ste sa pripravovali na svoje pôrody?

Medzi mojimi dvoma pôrodmi bol veľký rozdiel. Na prvý pôrod som sa pripravovala skôr psychicky. S manželom sme sa rozhodli, že budem rodiť v nemocnici a že budeme dôverovať lekárom. Nemala som vypracovaný pôrodný plán, nechala som to plynúť tak, ako sa to vyvinie. Rodila som v Nitre. Pôrod bol taký typický, urýchľovaný, syna mi vzali. Vrátili mi ho asi po dvoch - troch hodinách a potom som ho už nedala z rúk.

Pri druhom pôrode sme už nemali strach z nového, veľa sme si naštudovali, študovali sme si už od začiatku druhého tehotenstva. Nechceli sme sa pasívne odovzdať do rúk, chceli sme sa aktívne podieľať na pôrode. Pred deťmi som nikdy nerozmýšľala nad materstvom do takej hĺbky. Potom som mala dieťatko a cez dojčenie, nosenie, vzťahovú výchovu som začala mať iné priority pri pôrode, nad ktorými som sa pred tým nezamýšľala. Pochopila som viac, že ak pôrod nie je v rukách matky, môže to veľmi ovplyvniť dieťa, aj matku samotnú. Nemala som z prvého pôrodu nejaké traumy, ale začala som si uvedomovať, že to mohlo celé prebiehať inak. Pôrod nebol v mojich rukách, nepáčilo sa mi zaobchádzanie so mnou pri pôrode. Chcela som niečo omnoho lepšie.

Aké boli vaše prvé skúsenosti s dojčením?

Stres, panika, hrôza (smiech). Keďže som sa na dojčenie nepripravovala pred pôrodom, mala som predstavu, že mi hneď „pôjde mlieko“. V nemocnici mi sestričky prízvukovali, že si ho mám „prikladať“, ale ja som nevedela rozlíšiť, či synček pije a sestričky mi s týmto pomôcť nevedeli. Pýtali sa iba, či si ho „prikladám“, a ak som odpovedala, že áno, viac pomôcť nevedeli, len dodali, že ak by nepil, tak ho predsa dokŕmia. To ma desilo. Ostatné rady, ktoré mali o dojčení, mi tiež nepomáhali, napríklad mi radili dojčiť iba z jedného prsníka. Stresovalo ma aj to, že podmieňovali to, či nás prepustia z nemocnice tým, či niečo odvážia po dojčení. Nevedeli ako inak posúdiť, či dieťa pije, a tak ma to nenaučili a ešte aj domov som išla s tým, že som si nebola istá, či malý nie je hladný. Uistili ma až články na MAMILE, ako má vyzerať správne prisatie a videá, ktoré ukazovali, ako posúdiť pitie. Vtedy som nemala predstavu, že by som sa s tými otázkami obrátila o pomoc na laktačnú poradkyňu. Dnes už viem, že som to mohla urobiť a dostala by som odpovede a uistenie omnoho jednoduchšie a mohla som si ušetriť týždeň neistoty.

Ako ste vnímali dojčenie pri druhom dieťatku?

Pri dcérke už bolo všetko iné, všetko išlo hladko, nemala som žiadne problémy. Ale dcérka po večeroch plakávala a nebola som si vtedy istá, či neplače od hladu.

Ako vnímate dojčenie svojej dcérky teraz?

Dcérka má teraz 2 roky, takže niekedy máme aj obdobia, že ma dojčenie obťažuje napríklad v noci. Stále nám však dojčenie pomáha rozvíjať náš vzťah. Dojčí sa najmä v spoločnosti, keď sa cíti neistá. Dojčenie jej pomáha prekonávať strach, obavy. Som jej k dispozícii, keď ma potrebuje.

V čom vám dojčenie pomáhalo a pomáha?

Dojčenie mi pomáha v starostlivosti o dieťa. V noci pri spoločnom spaní nie je treba vstávať, všetko je pripravené. Do približne jedného roka to bolo veľmi dobré v tom, že som nemusela riešiť, čo jej dám, či bola hladná, smädná, či plakala, bola nervózna, mala som vždy po ruke prostriedok, ako ju uspokojiť. A toto máme k dispozícii aj teraz.

Aké rady ste dostávali od svojho okolia?

Okolie riešilo, či mám dostatočne výživné mlieko, odporúčali mi cumlík, aby som naplnila potreby satia u dcérky. Nebolo to často, ale dostávala som aj takéto rady.

Zmenil sa v priebehu rokov a dojčenia dvoch detí váš postoj k dojčeniu v spoločnosti?

Kedysi som dojčenie vnímala ako tabu, keď som išla dojčiť synčeka, zatvárala som sa, aby sme sa schovali. Dnes to beriem úplne inak, vnímam, že som prijala viac svoje telo, dojčenie vnímam prirodzenejšie.

Čo by podľa vás pomohlo matkám, aby dojčili svoje deti?

Ku koncu prvého tehotenstva a najmä po pôrode prvého syna som sa postupne dostávala k informáciám o dojčení, nosení, vzťahovej väzbe, ktoré mi boli blízke, dávali mi logiku a boli pre mňa úplne prirodzené. Nebolo to to, čo som si predstavovala o materstve pred tým, než sme mali deti. Myslím si, že je dôležité, aby o dojčení hovorili so ženami už gynekológovia, ktorí by mohli dávať budúcim matkám informácie o laktačných poradkyniach, aby sa už v tehotenstve mohli s laktačnou poradkyňou stretnúť a dozvedieť sa, s čím všetkým sa na ňu môžu po pôrode obrátiť. Považujem za dôležité, aby v pôrodniciach pôsobil personál vyškolený o dojčení. Ja som vnímala ako veľmi nepríjemné, že keď som potrebovala pomoc, nedostala som ju.

Matky by mali vedieť, že dojčenie je prirodzené, mali by mať informácie, ktoré by im pomohli odlíšiť mýty o dojčení, ako napríklad nesprávne predstavy o slabom mlieku. Ženy by mali vedieť aj to, že dojčenie je veľká pomoc pre starostlivosť, dojčenie je pohodlné a uľahčuje materstvo.

Posunulo vás vzťahové rodičovstvo k inému prístupu k rodičovstvu aj, keď už máte staršie deti?

Od narodenia syna som začala úplne inak vnímať svoju rolu matky, rodiča, poslanie dieťaťa tu na zemi. Začala som inklinovať k rešpektujúcej výchove, vzťahovému rodičovstvu. Keď sme si kupovali byt ešte pred narodením detí, tešili sme sa, že sa nám podarilo nájsť byť v blízkosti škôlky a školy. Nakoniec ma materstvo posunulo k tomu, že sme s ďalšími rodinami založili občianske združenie Edu Nature, komunitný klub Úľ pre deti. V komunitnej škôlke máme deti od narodenia do 6 rokov. Stretávame sa viackrát do týždňa a staráme sa navzájom o naše deti, s malými detičkami do troch rokov sú tam vždy aj ich mamy. Pri starších deťoch už sa striedame. Myslím si, že 3 – 4-ročné deti potrebujú mať ešte rodičov pri sebe a je pre mňa dôležité, že môžeme byť spolu. Dojčenie a vzťahová výchova človeka privedú na cestu, ktorá ovplyvňuje ďalej celkový prístup k výchove dieťaťa. Pri starostlivosti o deti v škôlke sa snažíme o princípy rešpektovania a demokratického vzdelávania. Radi by sme pokračovali v tomto spôsobe prístupu k deťom aj, keď budú školopovinné.

Ako vníma dojčenie a vzťahovú väzbu váš manžel?

Pravdaže, všetko sa mu páči, podporuje ma a so všetkým súhlasí, ako správny manžel. A vývoj sme mali podobný, spoločne sme sa vydali na cestu výchovy, nikto nemusel nikoho presviedčať, len ja som mala potom viac času čítať literatúru, takže sa rád nechá poučiť a inšpirovať odo mňa.

Ktoré knihy vás ovplyvnili pri výchove?

Najmä knihy o vzťahovej výchove, ale aj kniha Koncept kontinua či knihy od Naomi Aldort. Ovplyvnil ma prístup, ktorý odkazuje na to, ako sa starať o deti prirodzene, na to, že máme mať svoje „mláďatká“ pri sebe. Materstvo vidím ako formu sebarozvoja. Už pred deťmi som si myslela, že som mala určitú hodnotu v spoločnosti – pracovala som, niečo som už dosiahla. Po narodení detí sa všetko zmenilo. Obraz, ktorý som si o sebe budovala, sa zmenil a musela som si ho budovať nanovo. Posunula som sa v sebarozvoji, sebaprijatí. Pred tým som sa zameriavala na vonkajšie veci a mohla som zatvárať oči pred sebou samou. Pri deťoch sa to nedá, nastavujú nám zrkadlo a musím neustále pracovať na sebe.

Ďakujeme za rozhovor!