Podporujú nemocnice dojčenie? Moja skúsenosť hovorí, že nie

Rada by som s vami zdieľala aktuálnu skúsenosť z oddelenia šestonedelia trnavskej pôrodnice. Možno to pomôže niektorej žene. 

Na oddelení šestonedelia som bola od 2. februára 2021. Bola tam asi ešte 1 mamička, ktorá mala svoje dieťatko stále pri sebe na izbe. Väčšina ostatných žien dostávala infúzie, ležali s tlakomerom, pozašívané, ledva chodili pre umelé mlieko na chodbu, čo ma popravde dosť prekvapilo. V každom prípade neboli schopné sa o svoje deti starať, takže detičky ležali v rade vo vozíkoch na novorodeneckom oddelení.

Prvé dieťa som ja porodila v Hainburgu, no v dôsledku epidémie koronavírusu a aj z dôvodu môjho zdravotného stavu som ostala tentokrát pri druhom dieťatku týždeň pred pôrodom v nemocnici v Trnave, aby bol malý sledovaný (liečila som sa na cholestázu a  hepatopatiu). 

Pôrod sme sa spolu s mojim vybraným pôrodníkom rozhodli vyvolať 3 týždne pred vypočítaným termínom, všetko zbehlo hladko a od riadnych kontrakcií som do dvoch hodín mala malého na sebe. Prirodzene, bez nástrihu, v mnou zvolenej pôrodnej polohe (na ľavom boku s nohou hore), bez oxytocínu, bez poranení. Svieža, aktívna, tešiaca sa na to malé stvorenie.

Bola som veľmi spokojná, že sme to „dali“ v podstate všetko podľa môjho pôrodného priania, a ak aj bolo niečo mimo plánu, tak som to mala riadne vysvetlené a mala som dosť času o tom popremýšľať a rozhodnúť sa sama.  

Stav slovenského zdravotníctva, čo sa týka vybavenia, komentovať asi netreba. Často sú to len maličkosti, na ktoré by stačil hocijaký údržbár (chýbajúci záves v sprche a teda zima, rozpadnutá záchodová doska a pod.) To všetko sa ale dá prežiť.

Bola som pripravená na to, čo chcem, aby sa dialo pri pôrode, na to, že mám potom trvať na tom, aby bábätko pri mne ostalo a boli sme spoločne neoddeliteľná jednotka. Na to, čo sa bude diať na šestonedelí, som už pripravená nebola.

Musím povedať, že nový mladý personál nemocnice - lekári (či na gynekológii, či na šestonedelí) sú milí, ústretoví, vysvetlia, klopú na dvere izby, komunikujú slušne tak ako normálni dobrí ľudia.

Trošku iné je to s pôrodnými asistentkami a sestrami staršieho veku, ktoré by ma ako prvorodičku určite dostali do pochybností, či svoje dieťa udržím pri živote.

Vystupovali direktívne, povýšenecky, stroho, hlučne a bez emócií (česť jednej usmievavej výnimke) a zo zásady na dvere izby neklopali.

Podpora dojčenia podľa potrieb bábätka prebiehala formou otázok typu: „Takže vy len dojčíte, áno?", „Odkiaľ viete, že máte dostatok mlieka? Keby ste ho mali dosť, tak tu na mňa vytiahnete prsník a ostriekate ma." Podpora kontaktu koža na kožu prebiehala slovami:  „To vy ho máte holého?" Rešpektovanie pôrodného priania (byť neoddeliteľná jednotka so svojim dieťaťom) sprevádzať svoje dieťa na všetky vyšetrenia: „Tu nechajte vozík (s dieťatkom) a môžete ísť na izbu, my nevieme, kedy príde doktorka (po tom, čo si na novorodeneckom nechali nastúpiť vozíky s deťmi do radu o 6:30, kde prízvukovali, aké máme byť presné). Samozrejme, že ja som sa od vozíka ani nepohla (taktiež okrem mňa ešte jedna mamička, iné maminky som tam nikdy na žiadnom vyšetrení, meraní, vážení, nevidela).

Aké sú vaše skúsenosti s podporou dojčenia v nemocnici, v ktorej ste rodili? Pomôžte monitorovať aktuálnu situáciu v slovenských pôrodniciach, vyplnením krátkeho prieskumu.

Tam som pochopila, že detské sestry si informácie neodovzdávajú a to čo je priložené v karte nikto nečíta.
Zato klebety sa šíria rýchlo.

Na 2. deň po pôrode malému z krvného testu diagnostikovali žltačku a poslali nás na fototerapiu. Dve hodiny pod lampou, jedna hodina na izbe. S mladou lekárkou som sa horko-ťažko dohodla (nakoľko fototerapia sa nedá aplikovať na izbe, nemajú bilibed, len lampy na kolieskach ), že tie dvojhodinové ožarovacie intervaly budem pri malom sedieť a dojčiť podľa potrieb dieťaťa (keďže ja výlučne dojčením bez dokrmovania umelým mliekom fľašou). Lekárka ma upozornila, že tie dve hodiny musia byť naozaj celé dve hodiny, nie že budem dojčiť 30 minút z terapie, lebo to nebude mať taký účinok, čomu som samozrejme rozumela. Upozornila ma tiež, že tam teda nebudem mať pohodlie, lebo je tam len stolička.

V prvom kole fototerapie ma sestričky hneď zhučali, že čas 13:00 znamená 13:00 a nie 13:05, slušne som im povedala, že som tam prvýkrát a ešte sme na takej terapii neboli, hučali ďalej, že som o tom vedela a že oni to tam musia presne zapínať a dodržiavať čas.
Tak som tam sedela a vyberala malého z pod lampy, keď sa zobudil, aspoň na 5 minút, čo mu vďakabohu stačilo, aby sa znova upokojil a aby bola fototerapia čo najúčinnejšia.

V ďalšom kole už sestrička nemala problém vypnúť lampu o 8 minút skôr, že už môžeme ísť na izbu. Tie plné dve hodiny zrazu nebolo treba (moja požiadavka dojčiť problém bol). Tou komunikáciou a ich postupmi som bola zaskočená i pobavená zároveň. V každom prípade som sa necítila dobre, keď so mnou komunikovali ako s 15-ročnou, nesvojprávnou osobou.

O 18:00 sa vymenila zmena a sestrička z novorodeneckého sa ma snažila zahnať na izbu znova, pričom ma znova zaskočila útočnou nepríjemnou komunikáciou, kde som mala skončiť ako nekompetentná osoba, neschopná sa starať o svoje dieťa, ktorá má ísť spať na izbu, aby bola oddýchnutá a mala mlieko (ktoré akože teraz nemá a čo tam chce dojčiť podľa potrieb). Vraj tam pri fototerapii doteraz žiadna mamička nebola a v noci už vôbec nie.
Sestrička neuspela, ja som sa otriasla z toho šoku a sedávala som tam ďalej. Unavená som nebola, na izbe by som aj tak nespala, chcela som byť synovi k dispozícii, aj keď len prítomnosťou. Či sedím na izbe alebo pri fototerapii mi bolo jedno. Sestričkám už až tak nie. Mala som pocit, že boli urazené, že mením ich zabehnuté postupy, že kontrolujem ich prácu. Odvtedy so mnou nikto nekomunikoval, nevšímali si ma. 

Tak sme pokračovali v 2+1 intervaloch až do 01:00, keď začínala posledná terapia, tentokrát už 4-hodinová bez prestávky. Dôvod, prečo je to bez prestávky, som sa nedozvedela, vraj tak naordinovali lekári.

Dali sme to. Malý bol po terapii samozrejme dehydrovaný, spavý, urobila som maximum preto, aby dojčiaci proces nebol veľmi narušený.
Ráno samozrejme celé oddelenie vedelo, „kto som zač", aká úzkostlivá matka.
Matka, ktorá nechce nič iné, len byť pri svojom synovi nonstop (tak ako by som nenechala ísť na vyšetrenie, terapiu svoju 3,5-ročnú dcérku samú, pokiaľ nejde o život, samozrejme, o neodkladný lekársky zákrok v mene záchrany života).

Na tretí deň ráno, pri kontrolnom odbere krvi zo žily, si aj detská lekárka (staršia) potrebovala rypnúť, či to ja som tá, ktorá tu sedela do rána pri lampe. Že teraz ide malému odobrať krv, či môžem počkať za dverami, aby ma náhodou nejako netraumatizovali. Samozrejme, že som neodišla. Nebol dôvod. V tej istej miestnosti mu robili predtým aj odber krvi z päty, aj váženie, aj sono obličiek, kontrolu zraku.

Miestami som mala pocit, že som v nejakom ústave pre nesvojprávnych, kde nepríjemné strážkyne rozkazujú, čo treba robiť a ako sa správať, zosmiešňujú a zhadzujú bezdôvodne a bez akejkoľvek snahy pochopenia a podpory.

Chcete zmenu v podpore dojčenia v slovenských pôrodniciach? Podporte aktivity o. z. MAMILA poukázaním 2 % z daní.

Doteraz neviem, prečo bola moja prítomnosť pri vozíku s mojim synom taká nežiadúca. Ich prácu som im nijako nekomplikovala, sem tam som sa informovala, že čo sa ide robiť, keď som nerozumela.
V každom prípade, keď som zistila, že výsledky krvi sú v poriadku, šli sme domov na reverz.

Vždy keď som šla po chodbe, no i na izbe, keď prišli za nami, som cítila nálepku „tá, čo tu robí problémy".

Pri odchode domov ma ešte vyprevadili: „Tak teda choďte, keď nás nechcete". 

Hm. Asi strach z toho, že ak sa matka stará o svoje dieťa, ich práca je nepotrebná. Čo samozrejme pravda nie je. Ja neviem ani odobrať krv, ani urobiť sono, neviem ani odčítať graf súvislosti výšky bilirubínu a veku dieťaťa.

Ženy, chcela som týmto všetkým len povedať, nebojte sa, nedajte sa, stojte si za svojím, je to VAŠE dieťa, majte pôrodný plán v karte založený (ten istý aj vo vrecku, ak by sa ten prvý stratil), nech sa je na čo odvolať. A ak ste presvedčené a rozhodnuté, že ako zákonný zástupca sprevádzate svoje dieťa všade, že chcete kontakt koža na kožu, že dojčíte podľa potrieb bábätka a že nedokrmujete, tak to tak bude. 

Hlavne v pokoji a pokore, s úctou ku všetkým nevedomým bytostiam. Lebo verím, že ak by si boli vedomé, čo spôsobujú v duši čerstvej mamičky, tak by to nerobili.

Verím, že sa tieto skostnatené postupy v našich nemocniciach, príchodom nového mladého flexibilného personálu, menia v ústretový a podporujúci priestor pre matky a ich deti. 

Nech sa v ženách podporuje ich sila a kompetentnosť sa postarať s láskou o svoje novonarodené deti.

Zuzka