• Mamila.sk
• Pre matky
• DOJČENIE A ...
• Vyplakanie

Má zmysel nechať bábätko zámerne vyplakať?

V histórii existovali rozličné obdobia, počas ktorých sa odporúčalo nechať deti zámerne vyplakať. 

Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad výchovná metóda Sira Trubyho Kinga, ktorá ako svoju súčasť podporovala vyplakanie bábätka na to, aby sa mu "vytvoril" režim spánku a kŕmenia. Podľa jeho metódy malo bábätko už od narodenia spať od 19:00 do 7:00 bez prerušenia a bez rodičovskej kontroly a cez deň malo byť kŕmené raz za tri hodiny bez ohľadu na prejavy hladu. Spôsobom na dosiahnutie takéhoto režimu bolo okrem iného vyplakanie, ktoré propagátori tejto metódy dosahovali aj tým, že sedeli pri plačúcich matkách, a napriek všetkým ich inštinktom ich presviedčali, že sa nič nedeje a že plač bábätka je len manipuláciou a snahou o získanie pozornosti.

Predstavy Trubyho Kinga sa postupne transformovali do rozličných iných výchovných prístupov, ktoré presviedčali rodičov, že dosiahnuť celonočný spánok dieťaťa je možné prostredníctvom viacerých typov metód vyplakania - od Ferbera až po rozličné modifikácie "kontrolovaného plaču". Všetky tieto metódy majú jednu spoločnú vlastnosť v tom, že rodičov presviedčajú, že plač dieťaťa nevadí, že to, čo matky pri plači dieťaťa cítia, nie je relevantné, že je v poriadku, ak pri plači dieťaťa začne plakať aj žena samotná, že plač je vlastne potrebou dieťaťa a že "účel svätí prostriedky" - že teda "účel" (t. j. spiace dieťa) je to podstatné, a nie spôsob, akým sa takémuto spánku dospeje. Plač sa pri týchto prístupoch teda považuje za legitímny prostriedok dosiahnutia cieľa. Bábätko, ktoré celú noc spí, sa potom prezentuje ako "dôkaz", že je všetko v poriadku, že sa nič nestalo.

Banalizovanie plaču postupne prešlo do vysvetlení, ako napríklad "bábätko si potrebuje trénovať pľúcka". Spolu s tým sa matky dozvedeli, že "nemajú skákať pri každom zaplakaní". Plač bol vnímaný ako spôsob, akým bábätká manipulujú s dospelými a úlohou dospelých je takémuto plaču "odolať" a "nepodľahnúť".

Svet sa zmenil. Postupne to vyzeralo, že matky začínali opäť vnímať svoje pocity a inštinkty, ktoré im hovorili, že plačúce bábätko je potrebné snažiť sa utíšiť a že nie je dobré nechať ho zámerne plakať bez toho, aby sa človek pokúsil urobiť niečo pre to, aby plakať prestalo. Plač detí začal byť dobre preskúmaný, negatívne fyzické reakcie a chemické zmeny v organizme plačúceho dieťaťa začali byť s pokrokom vedy zjavné. A napriek tomu v nedávnej dobe znovu prišli myšlienky, ktoré matky presviedčajú, že je v poriadku nechať bábätko zámerne plakať. Tentokrát sa plač ako vhodný prostriedok prezentuje v kontexte toho, že "plačúce bábätko si v náručí matky potrebuje odplakať všetku svoju bolesť" a že preto ho je správne nechať plakať a nepokúšať sa ho upokojiť. Že je niečo takéto v poriadku sa zdôvodňuje tým, že plač sa odohráva na tele matky vo fyzickom kontakte nahého bábätka a matky. Pri tejto metóde ide o niekoľkohodinový plač, pričom celý proces "reštartu" má rozličnú dĺžku. Vychádza z myšlienky, že plač v kontakte s matkou je "povolený", "terapeutický" a že je to niečo úplne iné, ako keď bábätká plačú v iných situáciách. Existujú dokonca "poradkyne a konzultanti", ktorí matku naučia, že je v poriadku, ak idú proti svojim inštinktom a nebudú sa bábätko snažiť utíšiť.

V súčasnosti sa zjavné metódy vyplakania transformovali na menej rozoznateľné smery prezentujúce sa ako "spánkové poradenstvo" či metódy ako zlepšiť spánok alebo rešpektujúce prístupy k spánku. Vtedy je unaveným rodičom menej jasné, o čo ide. Tieto prístupy marketingovo hovoria o citlivom prístupe. Presviedčajú rodičov, že deťom vytvárajú dobré spánkové návyky a že pri nich môžu zostať a že nejde o vyplakanie. Ide o maskovanú reklamu, ktorá už nepoužíva slovo vyplakanie či spánkový tréning, ale skôr cieli na pocity únavy, nevyspatia, spánkovú depriváciu, nedostatok pomoci, sociálnu izoláciu, duševné ťažkosti a na recenzie o tom, ako si rodičia po použití "citlivého prístupu" konečne užívajú život s dieťaťom, lebo sa vyspali. Nie vždy tieto prístupy na začiatku odhalia, že sa snažia odstrániť počet dojčení ako nesprávnej spánkovej asociácie či že navrhnú použitie cumlíka či to, že má matka prestať dieťa uspávať na prsníku. Za spánkovým tréningom sa skrývajú zmeny v uspávaní dojčením, počte dojčení, nereagovanie potrieb v čase nočného prebudenia, ale všetko je to označované za jemné a citlivé zmeny. Tieto zmeny však dávajú prioritu potrebám rodičov namiesto toho, aby aj rodičom aj deťom prinášali spoločnú spánkovú harmóniu.

Spánok a zaspávanie nie je zručnosť či schopnosť, ktorú sa deti musia naučiť. Spánok a zaspávanie a uspávanie sú potreby, ktoré sú v detstve úzko napojené na starostlivosť zo strany dospelého človeka. Blízkosť dospelej osoby počas zaspávania a spánku prináša pocity istoty a upokojenia a odstraňuje stres a strach.

Prečo zámerné vyplakanie nie je pre bábätká dobré?

Plač, akýkoľvek plač, je pre bábätko nielen komunikáciou, ale dokonca stavom najvyššej pohotovosti. Plačom dieťa dáva na javo svoje potreby. Nemanipuluje. Je normálne reagovať na signály bábätka ešte predtým, než sa rozplače. Je normálne spať pri svojom bábätku, utišovať ho a dojčiť ho podľa vždy, keď má o dojčenie záujem. Spoločné spanie je spôsbom, akým sa ľudia v histórii starali o svoje deti. Spoločné spanie uľahčuje dojčenie. A dojčenie je praktické, ak bábätko leží vedľa matky, ktorá ho začne dojčiť ešte predtým, než sa obaja úplne prebudia. Napriek tomu ešte stále ľudia vidia ako želateľný cieľ "prespatú noc" či "samostatné zaspávanie". Funkciou dojčenie je uspať bábätko a pomôcť mu zaspať, keď sa v noci prebudí.

Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Skutočnosť, že existujú ľudia, ktorí odporúčajú ako terapeutické to, aby dieťa bez pomoci plakalo v kontakte koža na kožu s matkou, je jeden z novodobých príkladov takéhoto prístupu. To, že existuje štúdia, ktorá hovorí, že je rozdiel v tom, či dieťa plače mimo kontaktu s človekom alebo plače v kontakte s človekom, ešte nedáva podklad pre to, aby bolo v poriadku to, že bábätko dlhodobo zámerne plače. Táto štúdia mala byť upokojením pre rodičov, ktorých dieťa plače a dočasne ho nevedia utíšiť, hoci sa o to snažia. To je niečo úplne iné ako zámerný plač bez snahy o upokojenie. Mala im objasniť, že má zmysel, aby sa o utíšenie pokúšali a aby si bábätko nechali pri sebe, aj keď už nevedia, ako presne by bábätku pomohli. Je rozdiel medzi tým, že niekedy bábätko plače a je ťažké mu v niektorých situáciách pomôcť, a tým, že je bábätko ponechané plakať a jeho plač nie je vnímaný ako niečo, čo nie je v poriadku. 

Plač bábätka je vždy komunikácia, ktorou prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené. Bábätko plačom nerobí nič zámerne. Nesnaží sa získať nič nelegitímne. Ani sa počas plaču nič neučí. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má. Existujú dve štádiá plaču bábätka - v prvej etape bábätko plače s cieľom nájsť správne miesto (matku), nájsť prsník a dojčiť alebo preto, že napríklad potrebuje zaspať (potreba zaspať alebo vyčerpanosť či prílišná miera podnetov alebo naopak nedostatok podnetov či kontaktu je častým dôvodom na plač bábätka) - táto etapa sa nazýva protest, a keď sa v tejto etape potreby bábätka naplnia, tak tento plač nie je pre bábätko kriticky nebezpečný, hoci je dôležité ho minimalizovať a naučiť sa mu predchádzať. Keď však plač trvá a prerastie do zúfalstva, jednotlivé sústavy v tele začnú obmedzovať svoj chod na minimum, aby prežili životne dôležité orgány.

Plač pre dieťa neprináša nič dobré. Je presne taký urgentný, ako znie. Plač v matke spúšťa celú škálu reakcií a veľkú túžbu, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti. A to aj pre matku. Ak dieťa navyše plače neutíšiteľne a dlho, tak v matke vyvoláva negatívne pocity, znižuje jej ochotu starať sa oň a potenciálne spúšťa reakcie, ktoré môžu viesť k negatívnemu správaniu voči dieťaťu. Aké sú dôvody, pre ktoré nie je dobré nechať bábätko zámerne dlhodobo plakať?

1) Plač má vplyv na mozog a jeho rozvoj: „Rané interpersonálne zážitky pozitívne a negatívne ovplyvňujú štrukturálnu organizáciu mozgu.“
2) Plač negatívne ovplyvňuje priberanie a prospievanie bábätka.
3) Plač pre dieťa prináša zúfalstvo, ktoré je spojené s mnohými fyzickými a chemickými prejavmi v tele, ktoré negatívne ovplyvňujú jeho imunitu, jeho rast a jeho vývoj.
4) „Plač ... znižuje zásoby energie a kyslíka, zvyšuje vnútrolebečný tlak, zvyšuje počet bielych krviniek, zvyšuje zásaditosť organizmu, znovu sa navodzuje fetálna cirkulácia, zabraňuje schopnosti dieťaťa vytvárať si vzťah s opatrovateľmi.“
5) „Plač znamená riziko dychovej tiesne, pneumotoraxu, akútneho alebo subklinického vnútrolebečného krvácania, nepotrebného liečenia pseudosepsy a psychosociálnej adaptácie na život mimo maternice.“
6) Plač bábätka je spojený so stresom a vyplavovaním stresových hormónov do tela bábätka.

Je možné pomôcť bábätku, aby plakalo čo najmenej. Ak bábätko plače:

a) Je dobré spoločne s poradkyňou pri dojčení z o. z. MAMILA  pozorovať dojčenie a vylúčiť nedostatočný príjem mlieka ako jednu z príčin plaču.
b) Získať efektívnu pomoc od poradkyne pri dojčení, ak sa bábätko neprisáva, neprijíma dostatok mlieka alebo ak sa vyskytne nejaká iná situácia pri dojčení.
c) Naučiť sa, ako nosenie bábätka pomáha pri upokojovaní bábätka.
d) Naučiť sa využívať kontakt koža na kožu ako pozitívny zážitok pre matku a dieťa bez toho, aby dieťa v kontakte koža na kožu plakalo.
e) Reagovať na prvé prejavy nespokojnosti bábätka ešte pred tým, než začne plakať. Nebáť sa ponúknuť prsník ako spôsob upokojenia bábätka a nebáť sa dojčiť často ("aj keď sa bábätko práve pred chvíľou dojčilo").
f) Naučiť sa o potrebách bábätka, začať vidieť prejavy únavy a dokázať reagovať na potrebu bábätka byť uspávané.
e) Naučiť sa rozpoznať prejavy bábätka súvisiace s potrebou cikať či kakať. 
g) Napĺňať potrebu bábätka byť s nejakou ľudskou bytosťou v kontakte. Vedieť, ako je možné v kombinácii s kontaktom či dojčením využiť pohyb či spev na upokojenie bábätka. Uspávanky vždy existovali preto, lebo matky svoje deti uspávali.
h) Naučiť sa predchádzať nadmernej únave bábätka a prílišnej miere podnetov.
i) Naučiť sa poznať svoje bábätko a v prípade neutíchajúceho plaču, ktorý súvisí so zdravotnými problémami, vyhľadať lekársku pomoc.
k) Naučiť sa poznať potrebu bábätka získavať podnety od rodičov či iných dospelých a zažívať sociálnu interakciu a pozornosť - toto všetko je legitímne a potrebné pre jeho vývoj. Bábätká môžu plakať aj preto, že nemajú dosť podnetov či pozornosti. 

Výskumník James McKenna poukazuje na tesné prepojenie spánku a dojčenia a nazýva tento komplexný dej "laktospánok". Je normálne nechať bábätko zaspať na prsníku. Je to potreba detí, ktorá pramení z toho, ako veľmi neurologicky nevyspelé sa bábätká rodia a aké dlhé roky sa celý ich organizmus spolieha na reguláciu telom dospelého človeka a pomocou dojčenia. Evolučné nastavenie poukazuje na to, že vzájomný kontakt matky s dieťaťom a dojčenie pri uspávaní a spánku vytvárajú pocit istoty a bezpečia. Toto prínáša reguláciu - na hormonálnej, emočnej aj fyzickej úrovni. Matka pri dojčení a spoločnom spaní upokojuje dieťa a dieťa upokojuje matku a spolu tvoria vzájomne prepojený systém. Vzájomná regulácia vytvára vnímavosť a umožňuje rýchlo reagovať a napĺňať potreby. Vďaka spoločnému spánku a dojčeniu dieťa získava aj počas noci množstvo dôležitých podnetov pre mozog, ktorý rýchlo rastie. Vďaka spoločnému spaniu sa regulujú spánkové cykly, dýchanie, srdcová činnosť, trávenie, využívanie živín a tiež prebudenie. Tým všetkým sa znižuje nielen riziko SIDS, ale riziko problémov so spánkom do budúcnosti. Spoločné spanie učí dieťa, že spánok je bezpečný a príjemný. Nočná starostlivosť je deti dôležitá a nočné prebudenia sú súčasť vývinu detí. Môžu mať rôznu frekvenciu, môžu sa meniť či navyšovať. Počet nočných prebudení nemá lineárny vývoj, odráža vysokú mieru rastu mozgu a učenie dieťaťa. Nočnou starostlivosťou robia rodičia niečo mimoriadne dôležité. A aj popri nočnej starostlivosti sa rodičia môžu postarať o vlastný spánok a o zaistiť, aby nedošlo k spánkovej deprivácii. Pri spoločnom spaní nejde o rozmaznávanie. Ide o biologické potreby a ich napĺňanie má neuroprotektívne účinky: chráni mozog, chráni duševné zdravie a poskytuje to, čo deti vždy evolučne očakávali.