• Mamila.sk
• Pre matky
• Príbehy o dojčení
• Keď dojčenie lieči dušu

Keď dojčenie lieči dušu

"Načo ešte dojčíš? Veď po roku to nemá zmysel!" Tieto výroky pozná asi každá z nás, ktorá dojčí staršie dieťa. Aj náš príbeh potvrdzuje opak. Zmysel to naozaj má.

Danielko je naše tretie dieťa, dojčený a nosený je od narodenia. Týždeň pred Veľkou nocou mu začala opúchať ľavá strana tváre a krk. Od pediatra sme putovali ku krčnej, od nej do nemocnice, aby nám spravili ultrazvukové vyšetrenie a nastavili liečbu správnymi antibiotikami. Brala som so sebou veci na dva dni, vraj to dlhšie nebude trvať a cez sviatky aj tak ostanú na oddelení len naozaj akútne a vážne prípady. Ostali sme.

Danielko mal vysoké horúčky, aj nad 40 stupňov, dostával chladené infúzie a antibiotiká. Primár stomatochirurgie a krčného mi oznámili, že malého treba operovať. Zatočila sa mi hlava, už pár dní som mala skoro neustále na sebe dieťa prisatého na prsník, v horúčkach a bolestiach a čakala som, že nám predpíšu  lieky a môžeme ísť domov maľovať vajíčka. Namiesto toho sme sa pripravovali na operáciu v celkovej anestézii. Príkaz bol jasný - dieťa od polnoci nemôže prijímať jedlo ani tekutiny. S 20-mesačným dieťaťom, dojčeným na požiadanie a s veľkými bolesťami  to znelo ako nereálne očakávanie. Kontaktovala som poradkyňu pri dojčení a lekárku, ktorá mi už veľakrát pomohla. Tá mala informácie o tejto problematike naštudované a prekonzultované s anesteziológmi, ktorí chápu, že na dojčení skutočne záleží. Výsledky medicíny založenej na dôkazoch hovorili jasne: dojčiť sa môže až do štyroch hodín pred celkovou anestézou a ihneď po prebudení, keď na to bude mať dieťa chuť. Anesteziologička mi dovolila, aby som ho priložila na prsník hneď, ako sa prebudil, cca. 20 minút po skončení operácie. Dojčila som ho bez prestávky, aj počas presunu na izbu. Lekárka - poradkyňa pri dojčení, s ktorou som konzultovala dojčenie ešte pred operáciou povedala, že dojčenie je aktívna činnosť, takže bábätko nemusí vedieť vypiť tekutinu z fľašky, aby sa mohlo nechať prisať k prsníku.

Cestou z operačky sme si už všimli, že pod pazuchou má tiež hrčku a poobede sa mu na nohách objavili červené fľaky. Cez veľkonočný víkend začal vracať a potom mal hnačky.

Neprijímal žiadne jedlo, ani vodu, iba sa dojčil a nosila som ho na rukách, ťahajúc za sebou stojan na infúziu. V nedeľu službukonajúca lekárka skonštatovala, že fľaky, vracanie a hnačka sú príznakmi salmonelózy. Na Veľkonočný pondelok som začala mať prudké hnačky ja a lekárka ma chcela poslať domov, s čím som nesúhlasila a odvolávala som sa na to, že ako matka dojčeného dieťaťa mám právo byť s ním. Ležala som na posteli alebo sedela na záchode, pritom malý bol na prsníku.

Po sviatkoch, v utorok sme sa dostali k detskému chirurgovi, lebo hrča pod pazuchou sa zväčšovala a už bola veľkosti vajíčka. Pán doktor navrhol hrču otvoriť, zákrok bol naplánovaný na štvrtok doobeda, keďže sa lekári rozhodli aj pre CT vyšetrenie a to malým deťom robia v celkovej anestézii. Takže kým Danielko mal byť uspatý, stihli by CT aj operáciu. Lenže sa to nestalo tak. Keď sa už pripravovala anestéza na CT, detského chirurga zavolali k urgentnému prípadu a Danielka z anestézie po CT vyšetrení prebudili.

Výsledok vyšetrenia ukázal, že pod pazuchou sa nachádza väčší počet hrčiek, aj také, ktoré ultrazvukové vyšetrenie ani neukázalo. Rana na krku, ktorú mal po prvej operácii sa mu začala hnisať, tak poobede sme išli k detskému chirurgovi na zákroky - vyčistenie prvej operačnej rany a otvorenie hrčky pod pazuchou. To všetko s lokálnou anestézie. Nasledoval najhorší zážitok môjho života - držala som za ruky dieťa na operačnom stole, ktoré zavíjalo v obrovských bolestiach. V očiach mal strach a nechápal, ako toto môžem dovoliť. Ako som nad ním stála, moje slzy padali naňho. Lekár vyčistil rany a vzorky poslali do laboratória. Keď mal Danielko obviazané rany, priložila som ho na prsník a tak som ho brala späť na oddelenie. Dojčenie ho upokojilo a ja som mala pocit, že aj mne pomáha, že mu dokážem zmierniť to utrpenie.

O dva dni prišli výsledky z laboratória - liečba mala pokračovať inými antibiotikami, lebo kultivácia ukázala, že na dovtedy podávané lieky už je baktéria rezistentná. Lenže lekárka mi oznámila, že s podávaním liekov, ktoré by mali zabrať, nemajú pri malých deťoch žiadne skúsenosti, lebo sú určené pre dospelých. V preklade to znamenalo, že vedľajšie účinky môžu byť veľmi vážne - zničené pľúca, kĺby, kosti. Pri podpise súhlasu s liečbou sa mi triasli ruky, ale s manželom sme sa zhodli na tom, že do toho ideme. Nové antibiotiká dostával do žily cez špeciálny prístroj, 20 ml mu tieklo hodinu a pol, trikrát za deň. Dojčením som ho mohla udržať na posteli.

Lieky začali zaberať, ale lekári stále nevedeli prísť na príčinu, z čoho sa hrčky v tele tvorili. Testovali ho na mnoho chorôb, brali mu krv veľakrát, aj vtedy nám pomohlo dojčenie na zmiernenie stresu. Napriek tomu, aké je dojčenie dôležité pre choré dieťa, som počas hospitalizácie často počula všelijaké poznámky: "To decko sa dojčí 24 hodín denne", "Má to namiesto cumľa", "Vy ste na vine, že dieťa je chudokrvné". Veru, aj mne, matke troch detí so siedmimi rokmi dojčenia za sebou  to nahlodalo sebavedomie a akčnosť. Vďaka podpore zo strany manžela a poradkyniam pri dojčení z MAMILY som hospitalizáciu nielen zvládla fyzicky aj psychicky, ale som si vedomá toho, že za 23 dní sme zmenili vnímanie dojčenia u viacerých ľudí. Nielen zdravotníkov a budúcich sestričiek, ktoré trávili na oddelení prax, ale aj matiek, s ktorými sme prišli do kontaktu a išli príkladom, že sa to dá a má to zmysel.

Na 22. deň mi lekárka oznámila, že prišli na to, čo tvorbu hrčiek spôsobilo. Poznáte piatu chorobu? Keď dieťa má vysoké teploty a po pár dňoch sa vysype a horúčka ustúpi? Nuž, spôsobuje to parvovírus B19 a chorobu zvládajú inak zdravé deti celkom v pohode. Ale telo nášho Danielka (z doteraz nezistených príčin) nedokázalo spracovať železo a tým mal v krvi hladinu železa iba 1/3 z minimálnej hodnoty. Bez nejakých príznakov. A pre chudokrvné deti môže mať piata choroba vážne následky a hospitalizácia je potrebná.

Po 23 dňoch v nemocnici, následného doliečenia v domácom prostredí, 28 dňoch liečby antibiotikami môžem povedať, že bez dojčenia by to išlo oveľa ťažšie.

Po troch mesiacoch sme sa do nemocnice vrátili, na kontrolné CT vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že Danielko je zdravý. Tých 24 hodín nám tiež uľahčilo dojčenie, vzhľadom aj na júlovú horúčavu.

Som vďačná, že vo chvíli, keď som tak zúfalo potrebovala pomoc a podporu, mala som "po ruke" dojčenie, ktoré pomohlo jednoduchšie riešiť situáciu, zmierniť bolesť dieťaťa a dávať mi pocit, že konám správne. Bez MAMILY by som to nezvládla.

Všetkým ženám prajem mnoho krásnych chvíľ s detičkami a veľa sily v období, keď treba riešiť problémy.

Katka Brňáková