Má zmysel nechať bábätko zámerne vyplakať?

V histórii existovali rozličné obdobia, počas ktorých sa odporúčalo nechať deti zámerne vyplakať. 

Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad výchovná metóda Sira Trubyho Kinga, ktorá ako svoju súčasť podporovala vyplakanie bábätka na to, aby sa mu "vytvoril" režim spánku a kŕmenia. Podľa jeho metódy malo bábätko už od narodenia spať od 19:00 do 7:00 bez prerušenia a bez rodičovskej kontroly a cez deň malo byť kŕmené raz za tri hodiny bez ohľadu na prejavy hladu. Spôsobom na dosiahnutie takéhoto režimu bolo okrem iného vyplakanie, ktoré propagátori tejto metódy dosahovali aj tým, že sedeli pri plačúcich matkách, a napriek všetkým ich inštinktom ich presviedčali, že sa nič nedeje a že plač bábätka je len manipuláciou a snahou o získanie pozornosti.

Predstavy Trubyho Kinga sa postupne transformovali do rozličných iných výchovných prístupov, ktoré presviedčali matky, že dosiahnuť celonočný spánok dieťaťa je možné prostredníctvom viacerých typov metód vyplakania - od Ferbera až po rozličné modifikácie "kontrolovaného plaču". Všetky tieto metódy majú jednu spoločnú vlastnosť v tom, že matky presviedčajú, že plač dieťaťa nevadí, že to, čo matky pri plači dieťaťa cítia, nie je relevantné, že je v poriadku, ak pri plači dieťaťa začne plakať aj žena samotná, že plač je vlastne potrebou dieťaťa a že "účel svätí prostriedky" - že teda "účel" (t. j. spiace dieťa) je to podstatné, a nie spôsob, akým sa takémuto spánku dospeje. Plač sa pri týchto prístupoch teda považuje za legitímny prostriedok dosiahnutia cieľa. Bábätko, ktoré celú noc spí, sa potom prezentuje ako "dôkaz", že je všetko v poriadku, že sa nič nestalo.

Banalizovanie plaču postupne prešlo do vysvetlení, ako napríklad "bábätko si potrebuje trénovať pľúcka". Spolu s tým sa matky dozvedeli, že "nemajú skákať pri každom zaplakaní". Plač bol vnímaný ako spôsob, akým bábätká manipulujú s dospelými a úlohou dospelých je takémuto plaču "odolať" a "nepodľahnúť".

Svet sa zmenil. Postupne to vyzeralo, že matky začínali opäť vnímať svoje pocity a inštinkty, ktoré im hovorili, že plačúce bábätko je potrebné snažiť sa utíšiť a že nie je dobré nechať ho zámerne plakať bez toho, aby sa človek pokúsil urobiť niečo pre to, aby plakať prestalo. Plač detí začal byť dobre preskúmaný, negatívne fyzické reakcie a chemické zmeny v organizme plačúceho dieťaťa začali byť s pokrokom vedy zjavné. A napriek tomu v nedávnej dobe znovu prišli myšlienky, ktoré matky presviedčajú, že je v poriadku nechať bábätko zámerne plakať. Tentokrát sa plač ako vhodný prostriedok prezentuje v kontexte toho, že "plačúce bábätko si v náručí matky potrebuje odplakať všetku svoju bolesť" a že preto ho je správne nechať plakať a nepokúšať sa ho upokojiť. Že je niečo takéto v poriadku sa zdôvodňuje tým, že plač sa odohráva na bruchu matky vo fyzickom kontakte nahého bábätka a matky. Pri tejto metóde ide o niekoľkohodinový plač, pričom celý proces "reštartu" má rozličnú dĺžku. Vychádza z myšlienky, že plač v kontakte s matkou je "povolený", "terapeutický" a že je to niečo úplne iné, ako keď bábätká plačú v iných situáciách. Existujú dokonca "radcovia", ktorí matku naučia, že je v poriadku, ak idú proti svojim inštinktom a nebudú sa bábätko snažiť utíšiť. Takíto radcovia rovnako ako vychovávateľky metódy Trubyho Kinga dokážu v pokoji stáť nad plačúcim bábätkom a matkou, ktorej plač bábätka drása srdce, dušu i nervy, a vravieť jej, že je to tak normálne a dokonca prirodzené. Dokážu odporučiť to, že táto situácia môže trvať dlho bez toho, aby brali ohľad na vyčerpanie bábätka plačom, jeho potenciálnu dehydratáciu či nedostatočný príjem mlieka.

Prečo zámerné vyplakanie nie je pre bábätká dobré?

Plač, akýkoľvek plač, je pre bábätko stavom najvyššej pohotovosti. Z Milgramových experimentov vieme, že ľudia sú schopní ísť proti svojim inštinktom a ubližovať druhým (v Milgramových experimentoch púšťať im do tela elektrický prúd), ak pri nich stojí autorita, ktorá im hovorí, že je to v poriadku.

Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Skutočnosť, že existujú ľudia, ktorí odporúčajú ako terapeutické to, aby dieťa dlhodobo a zámerne plakalo v kontakte koža na kožu s matkou, je jeden z novodobých príkladov takéhoto prístupu. To, že existuje štúdia, ktorá hovorí, že je rozdiel v tom, či dieťa plače mimo kontaktu s človekom alebo plače v kontakte s človekom, ešte nedáva podklad pre to, aby bolo v poriadku to, že bábätko dlhodobo zámerne plače. Táto štúdia mala byť upokojením pre rodičov, ktorých dieťa plače a dočasne ho nevedia utíšiť, hoci sa o to snažia. To je niečo úplne iné ako zámerný plač bez snahy o upokojenie. Mala im objasniť, že má zmysel, aby sa o utíšenie pokúšali a aby si bábätko nechali pri sebe, aj keď už nevedia, ako presne by bábätku pomohli. Je rozdiel medzi tým, že niekedy bábätko plače a je ťažké mu v niektorých situáciách pomôcť, a tým, že je bábätko ponechané plakať a jeho plač nie je vnímaný ako niečo, čo nie je v poriadku. 

Plač bábätka je vždy komunikácia, ktorou prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené. Bábätko plačom nemanipuluje. Nesnaží sa získať nič nelegitímne. Ani sa počas plaču nič neučí. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má. Existujú dve štádiá plaču bábätka - v prvej etape bábätko plače s cieľom nájsť správne miesto (matku), nájsť prsník a dojčiť alebo preto, že napríklad potrebuje zaspať (potreba zaspať alebo vyčerpanosť či prílišná miera podnetov je častým dôvodom na plač bábätka) - táto etapa sa nazýva protest, a keď sa v tejto etape potreby bábätka naplnia, tak tento plač nie je pre bábätko kriticky nebezpečný. Keď však plač trvá a prerastie do zúfalstva, jednotlivé sústavy v tele začnú obmedzovať svoj chod na minimum, aby prežili životne dôležité orgány.

Plač pre dieťa neprináša nič dobré. Je presne taký urgentný, ako znie. Plač v matke spúšťa celú škálu reakcií a veľkú túžbu, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti. A to aj pre matku. Ak dieťa navyše plače neutíšiteľne a dlho, tak v matke vyvoláva negatívne pocity, znižuje jej ochotu starať sa oň a potenciálne spúšťa reakcie, ktoré môžu viesť k negatívnemu správaniu voči dieťaťu. Aké sú dôvody, pre ktoré nie je dobré nechať bábätko zámerne dlhodobo plakať?

1) Plač má vplyv na mozog a jeho rozvoj: „Rané interpersonálne zážitky pozitívne a negatívne ovplyvňujú štrukturálnu organizáciu mozgu.“
2) Plač negatívne ovplyvňuje priberanie a prospievanie bábätka.
3) Plač pre dieťa prináša zúfalstvo, ktoré je spojené s mnohými fyzickými a chemickými prejavmi v tele, ktoré negatívne ovplyvňujú jeho imunitu, jeho rast a jeho vývoj.
4) „Plač ... znižuje zásoby energie a kyslíka, zvyšuje vnútrolebečný tlak, zvyšuje počet bielych krviniek, zvyšuje zásaditosť organizmu, znovu sa navodzuje fetálna cirkulácia, zabraňuje schopnosti dieťaťa vytvárať si vzťah s opatrovateľmi.“
5) „Plač znamená riziko dychovej tiesne, pneumotoraxu, akútneho alebo subklinického vnútrolebečného krvácania, nepotrebného liečenia pseudosepsy a psychosociálnej adaptácie na život mimo maternice.“
6) Plač bábätka je spojený so stresom a vyplavovaním stresových hormónov do tela bábätka.

Je možné pomôcť bábätku, aby plakalo čo najmenej. Ak bábätko plače:

a) Je dobré spoločne s poradkyňou pri dojčení z o. z. MAMILA  pozorovať dojčenie a vylúčiť nedostatočný príjem mlieka ako jednu z príčin plaču.
b) Získať efektívnu pomoc od poradkyne pri dojčení, ak sa bábätko neprisáva, neprijíma dostatok mlieka alebo ak sa vyskytne nejaká iná situácia pri dojčení.
c) Naučiť sa, ako nosenie bábätka pomáha pri upokojovaní bábätka.
d) Naučiť sa využívať kontakt koža na kožu ako pozitívny zážitok pre matku a dieťa bez toho, aby dieťa v kontakte koža na kožu plakalo.
e) Reagovať na prvé prejavy nespokojnosti bábätka ešte pred tým, než začne plakať. Nebáť sa ponúknuť prsník ako spôsob upokojenia bábätka a nebáť sa dojčiť často ("aj keď sa bábätko práve pred chvíľou dojčilo").
f) Naučiť sa o potrebách bábätka, začať vidieť prejavy únavy a dokázať reagovať na potrebu bábätka byť uspávané.
e) Naučiť sa rozpoznať prejavy bábätka súvisiace s potrebou cikať či kakať. 
g) Napĺňať potrebu bábätka byť s nejakou ľudskou bytosťou v kontakte. Vedieť, ako je možné využiť pohyb či hudbu na upokojenie bábätka. Uspávanky vždy existovali preto, lebo matky svoje deti uspávali.
h) Naučiť sa predchádzať nadmernej únave bábätka a prílišnej miere podnetov.
i) Naučiť sa poznať svoje bábätko a v prípade neutíchajúceho plaču, ktorý súvisí so zdravotnými problémami, vyhľadať lekársku pomoc.