• Mamila.sk
• Pre matky
• DOJČENIE A ...
• Pomôžeme dojčeniu?

Pomôžeme dojčeniu?

Pri príležitosti Svetového týždňa dojčenia 2013 sa nad pomocou dojčeniu zamyslela držiteľka Krištáľového krídla v kategórii Medicína a veda 2012, prednostka I. detskej kliniky LF UK a DFNsP v Bratislave, pani doc. MUDr. Oľga Červeňová, CSc.  

Cieľom všetkých preventívnych programov je už od prenatálneho obdobia zdravé dieťa, prípadne včasný záchyt ochorenia, či snaha o to, aby dôsledky ochorenia ovplyvňovali kvalitu života detského pacienta čo najmenej. Do praxe sa dostávajú stále nové skríningové metódy, ktoré pomáhajú vyhľadávať rizikových jedincov. Existuje však jeden významný nástroj prevencie a tým je dojčenie.

V čase keď moja generácia privádzala na svet deti sme boli hrdí na našu dokonalú umelú výživu a dojčeniu sa nevenovala náležitá pozornosť. Mnohí moji rovesníci ani dnes nepripisujú dojčeniu taký význam aký mu patrí. Sama som začala o problematike uvažovať až keď sa mi narodil vnuk. Keď sa narodili deti matkám mojej generácie, boli hneď uložené na novorodenecké oddelenia, kde si niekoľko hodín pekne poplakali a často až na druhý deň boli prinesené matke na dojčenie.

Vieme, že dojčenie ako prirodzený spôsob výživy detí už od narodenia podporuje zdravie a zlepšuje kvalitu života a vzťahu dieťaťa a matky. Podporované je aj odborným usmernením MZSR z roku 2009. Podľa neho by malo byť dojčenie podporované od narodenia počas celého obdobia jeho trvania. Čo to vlastne znamená, podporiť dojčenie od pôrodu? Stačí dieťa priložiť k prsníku? Kedy? Ako ho priložiť? Kam? Kto? Na ako dlho? A je to skutočne nevyhnutné? Áno, presné dodržanie metodiky vyplývajúcej z fyziológie procesov, ktoré nastávajú po pôrode, je aj v tomto prípade veľmi dôležité. Ak pôrod prebehne tak, ako má, dojčenie je ďalší dej, ktorý nastupuje automaticky. Veľmi mu pomáha uloženie novorodenca koža na kožu na matkinu hruď. Fascinujúce je, že dieťa sa vie samé prisať, k bradavke si dolezie samo, čo môže trvať aj viac ako hodinu. Tento postup je jedným zo základných predpokladov toho, aby bolo dojčenie úspešné, z krátkodobého aj z dlhodobého hľadiska. Matke pomáha pri urýchľovaní zavinovania maternice, pôrode placenty a redukcii krvných strát. Dieťa sa posúva na lakťoch a saje si ručičku – chuť a vôňa plodovej vody na rukách mu pomáhajú hľadať bradavku, keďže dvorec bradavky vylučuje látky podobnej vône a chuti. Správne prisatie je nevyhnutné na to, aby dieťa získalo mlieko dostupné v prsníku, regulovalo jeho tok a súčasne nepoškodzovalo bradavku matky. Dieťa sa potom dojčí a prvé dojčenie by malo skončiť samo – tým, že samo pustí bradavku. 

Aj matky sa správajú podobne a predpovedateľne, keď sú prvýkrát v kontakte so svojím novonarodeným dieťaťom. Najskôr opatrne končekmi prstom prechádzajú dieťaťu po končatinách. Počas ďalších štyroch - piatich minút začínajú dlaňou ruky hladiť chrbát dieťaťa, do deviatich minút sa úplne prestanú dotýkať dieťaťa končekmi prstov, zdvojnásobí sa počet dotykov dlaňou ruky a dotýkajú sa viac tela dieťaťa než končatín.

Základné zhodnotenie stavu novorodenca pozorovaním, sa uskutočňuje počas tohto procesu a po skončení dojčenia, ak je to potrebné, je možné ho priamo na tele matky vyšetriť, následne zvážiť a spolu s dieťaťom matku približne po dvoch hodinách premiestniť na oddelenie šestonedelia. Rooming-in sa teda začína už na pôrodnej sále a znamená neprerušený kontakt matky a dieťaťa, a to aj počas prevozu na izbu a aj po prevoze. 

Celé toto fascinujúce divadlo matka a dieťa po pôrode ja nádherné, dojímavé, ale hlavne užitočné pre novorodenca a jeho mamičku. Pýtam sa ale, prečo sa tak nedeje na všetkých pôrodniciach? Nové poznatky sa presadzujú ťažko, pomôžme im.