• Mamila.sk
• Pre matky
• Príbehy o dojčení
• Moja cesta k empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu

Moja cesta k vzťahovej výchove

Zatúžila som po prvom dieťatku. Zrodilo sa v správnom čase na správnom mieste. Moje „prenatálne dieťa“ a ja sme boli v dokonalej harmónii. Potreby môjho prvorodeného chlapčeka boli v brušku napĺňané a naplnené. Moje predstavy o materstve boli dosť skreslené obrazom spoločnosti, keďže som bola neskúsená prvorodička: nereálne očakávania, nesprávne vzory, nesprávne obrazy na ulici. Napriek tomu som mala v sebe veľa prirodzeného intuitívneho a pudového správania.

Dieťa plače. Uvedomovala som si, že mu nerozumiem. Ak by som mu rozumela, vedela by som, čo môžem urobiť. Má svoje potreby. Ktorá to je? Poznáte to - skúšate všetko, aj tak nič nezaberá. Problém vznikol dávno predtým.

Pojem „vzťahová výchova“ som nepoznala. Na čo si spomínam, je, že som si dôverovala. Vo všetkom. Dojčila som a videla som, že kontakt nám pomáha, zaobstarala som si náš prvý nosič, hoci som nikdy nikoho nevidela nosiť. Náročný chlapček potreboval veľmi veľa kontaktu a myslím si, že to bol aj dôvod, prečo naše jedno dojčenie trvalo aj vyše hodinu. Akceptovala som to a spala som s ním. Počúvala som potreby svojho dieťaťa. Aj keď nás niekto na začiatku prerušil, snažila som sa uspokojovať potreby svojho chlapčeka aj po narodení, keďže v brušku mal všetko tak, ako potreboval. Dojčenie bol náš prvý nástroj, ako všetkému porozumieť, ako empaticky cez kontakt vybudovať krásny vzťah s porozumením. Teda citlivo kontaktom ku vzťahu. Konečne mi na mojej ceste bolo dobre, aj keď najskôr to bola víchrica, ktorú sme ustáli vďaka prirodzeným inštinktom ženy, matky.

Vďaka mojim rodičom som si so sebou niesla naplnené potreby z detstva. To mi pomohlo toto všetko zvládnuť, primárne sa sústrediť na novorodenca a načúvať jeho potrebám. Naša cesta bola búrlivá, divoká a psychicky veľmi náročná. K láskyplnému porozumeniu som sa pri synčekovi predojčila.

Potom sa narodila moja prvá princezná. Moje dievčatko. Nemôžem to sem nenapísať. Po lícach mi stekajú slzy. Áno, to bolo tak krásne, keď sa narodila. Je dva roky od toho momentu a vo mne sú stále také silné emócie zo zázraku jej zrodenia. Harmónia zrodením pokračuje. Nepotrebujem sa učiť rozumieť svojmu dieťaťu. Nepotrebujem sa pýtať: „Prečo plače?“ Neplače. Neplakala a nemala dôvod plakať. Ležala na mne, nikto mi ju nezobral.

V kontakte v dokonalej harmónii bez stresových hormónov u mňa, či u malinkej, s láskou, úsmevom, v záplave oxytocínu. Ako v tejto situácii nemôže fungovať dojčenie? Prečo by sa dieťa nemalo prisať samé v správnom mieste a v správnom čase? Prečo by mal niekto do toho zasahovať? Komunikácia matka a dieťa fungovala na najvyššej úrovni. Takto je to naprogramované. Rozumeli sme si dokonale. Ja som proste vedela, kedy moje dieťa chce vylučovať, kedy sa chce dojčiť, kedy chce spať bez toho, aby som musela vyskúšať všetky možnosti ako pri synčekovi, nakoľko som mu po pôrode vôbec nerozumela. Nie preto, že som bola prvorodička. Preto, že nás oddelili.

Dieťa v šatke od narodenia, dojčenie podľa jeho potrieb a úplne mi to stačilo na to, aby som bola 100% presvedčená, že konám správne. Tu v okolí to totiž nik nerobil. Stala som sa vyrovnaná matka, ktorá mohla bez stresu napĺňať potreby svojich dvoch detí. Nepotrebovala som k tomu nikdy ani cumlík, ani dieťa nechať vyplakať oddelené.

K láskyplnému porozumeniu som sa zrodila pri pôrode mojej dcérky.

Cesta môže byť nekonečná, alebo môže mať svoj koniec. Moje druhé dievčatko sa zrodilo v mojej mysli dávno predtým, ako som si uvedomila. Dávno predtým som bola predurčená mať veľa detí. Môj tretí úryvok bude nielen o krásnom zrodení, ktoré ma ešte len čaká. Verím, že to bude ešte krajšie. Ale je aj o krásnom vnímavom tehotenstve bez zbytočných zásahov. Prvé tri mesiace som jednoducho „vítala nový život“.

Malinká sa zrodila možno v dome starých rodičov, v mojej mysli som po nej zatúžila asi pol roka predtým, ako sa to stalo. To, že som otehotnela, som vedela skôr, ako vymeškala menštruácia. Je to neuveriteľné, ale proste som to vedela. Vnímala som zmeny v mojom tele. Môj manžel mi je svedkom. Potom som vedela, že je to dievčatko. Kúpila som novú ružovú šatku. Bolo to dievčatko. Hranice vnímania mojej ženskej sily sú ohromujúce. Niekedy ostanem sama sebou zaskočená. Cítila som od začiatku bábätko v brušku, cítila som okolo 10. týždňa tehotenstva „motýliky“. Pre niekoho nemožné, pre mňa možné.

Ak je to moje posledné dieťatko, moja cesta nemôže mať svoj koniec. Budem rada, ak mi na tej ceste bude stále skvele a moje posolstvo krásneho obrazu empatického kontaktného vzťahového rodičovstva budem môcť odovzdávať ďalším vnímavým mamičkám.

Veľmi sa teším na svoj tretí zážitok z pôrodu ako z najkrajšieho možného naplnenia ženy. Už viem, ako môžem svojim deťom po pôrode láskyplne porozumieť.

Adriana Kráľová