• Mamila.sk
• Pre matky
• Príbehy o dojčení
• „Ďakujem, neprosím si“ - príbeh prirodzeného odstavenia

„Ďakujem, neprosím si“ - príbeh prirodzeného odstavenia

Myslím si, že každá mamina občas zažíva náročné rodičovské chvíľky. A niekedy medzi ne patria aj stavy, kedy máme pocit, že to naše cicavčiatko si pýta prsko hádam tisíckrát za deň, že je na ňom úplne závislé, alebo dokonca že sa dojčí len raz za deň – od rána do rána s prestávkami. A vtedy si povieme, že sa hádam bude takto dojčiť do osemnástky. Áno, aj ja som to zažila.

Nevedela som si predstaviť, že sa to niekedy zmení. „Ňaminki“ bolo pri zaspávaní, pri nočnom prebúdzaní, pri udretom kolienku, hádke so staršou sestričkou, chorobe, smútku, skrátka – všeliek na všetko. Bolo to super, lebo mi to veľmi uľahčovalo starostlivosť o obe deti. Ale tiež boli chvíle, v ktorých by som fakt uvítala, keby ma v „ňaminkách“ mohol na chvíľu aj niekto nahradiť. Darmo, nepretržitá intenzívna starostlivosť o dve malé deti je skrátka „zaberák“. Verím tomu, že každý, kto by pracoval 24 hodín denne, by mal chvíľami toho plné zuby. Takže buďte v pohode, ak to na vás občas príde, máme na to ako mamy plný nárok.

Ako deti rástli, situácia sa stále menila. Keďže po 2,5 roku tandemového dojčenia som sa v dcérkiných piatich rokoch s ňou viac-menej dohodla na ukončení dojčenia a na tom, že „ňaminki“ už necháme len bračekovi, nevedela som si predstaviť, ako bude vyzerať koniec dojčenia, keď k nemu dieťa dospeje úplne samé. Od kamarátok a kolegyniek – poradkýň pri dojčení, ktoré dojčili do prirodzeného odstavenia, som počúvala krásne a často aj veselé a vtipné príhody, ako sa ich deti odstavili. Bola som veľmi zvedavá, ako to bude vyzerať u nás. Predstavovala som si, že to bude zo dňa na deň – že jedného dňa mi príde oznámiť, že už ňaminki nepotrebuje a hotovo. Tým to skončí. Realita však bola úplne iná.

Ani neviem, kedy presne to bolo, ale hádam niekedy medzi 2,5 a 3 rokom, kedy môj „chrobák“ v noci dokázal prvýkrát sám zaspať bez dojčenia. Bolo to celkom komické. Pri našom spoločnom spaní som si rutinou za všetky tie noci vybudovala akýsi reflex, že akonáhle sa dieťa vedľa mňa zamrvilo, v snahe čo najrýchlejšie ho znova uspať som bleskovo vytiahla prsko a „nacucla“ ho, takže sme obaja do minútky znova spali. Jednu krásnu noc sa synček štandardne zobudil, pomrvil, ja vytiahla prsko, prichystala, išla som ho nacucnúť - a pozerám - on sa otočil na druhý bok, mne chrbtom a zaspal. Úplne sám! Bez ňaminiek! Normálne som zostala v šoku, s holým prskom prichystaným na dojčenie, ktoré zostalo zrazu ohrdnuté. O pár nocí sa stalo, že sa synček zobudil len na to, že potreboval cikať a keď som ho dala vycikať, ľahol si a hneď sám zaspal. Toto sa začalo stávať opakovane a častejšie, a postupne sa k tomu začali pridávať večery, v ktoré sa synček sám vypýtal spinkať s ockom, alebo sestričkou. Alebo zaspal úplne sám, kým som si stihla dočistiť zuby a prísť sa k nemu pritúliť. Zo začiatku som až nechápala, a mala som z toho čudné pocity. Na jednej strane radostné a hrdé, na druhej strane taká zvláštna nostalgia, keď som si uvedomila, že začínam byť „nahraditeľná“. Naše dojčenie sa začalo postupne redukovať aj cez deň. Situácie, ktoré doteraz synčekovi pomáhalo zvládať dojčenie, zrazu začal zvládať sám. Prišiel za mnou z dvora s rozbitým kolienkom a plačom, ale keď som mu ponúkla „ňaminki“ (ako štandardne dovtedy), povedal mi cez slzy: „Nie, nepotrebujem.“. Utrel si slzičky a išiel sa ďalej hrať. Odpadla som. Pobil sa so sestrou, došiel sa posťažovať že ho buchla, ale nevypýtal si prsko. Moje ponúknutie začal opakovane odmietať so slovami: „Ďakujem, neprosím si“ alebo „Nepotrebujem“, či dokonca „Nechcem“. NECHCEM!! Chápete? Ten mliečkový závislák, ktorý prvý polrok svojho života strávil takmer nonstop nacucnutý v šatke, zrazu NECHCEL! Prvé takéto odmietnutie prišlo cca pred jeho 4. narodeninami. Odvtedy bolo dojčenie stále zriedkavejšie. Dokonca mi raz spravil aj to, že keď som mu ponúkla prsko na zaspatie, tak mi sám stiahol tričko naspäť a vraví mi „Schovaj ich“. V lete, kedy mal 3,5 roka, sa vždy z bazéna prišiel vymrznutý zohriať dojčením. O rok na to, keď mal 4,5 ho to už ani raz nenapadlo. V 3,5 roku nastúpil do škôlky, čiže sa trištvrte dňa vôbec nedojčil, a veľmi zriedkavo si vypýtal ňaminki keď som preňho prišla do škôlky. Fakt len občas. Prvý deň akurát pred spaním povedal pani učiteľke, nech zavolá maminku aby si mohol dať ňaminki. Ale úplne v pohode rozchodil to, že mu povedala, že ma zavolať nemôže, a zaspinkal pritúlený k nej.

Ako čas plynul, zrazu som si uvedomila, že sa chodí dojčiť tak raz za pár dní, niekedy aj raz za týždeň. Frekvencia sa stále znižovala, bolo aj tak, že sa mesiac nedojčil, potom si 2 dni po sebe vypýtal večer na zaspatie, a zasa 2 týždne nič. Takto to trvalo vyše roka. Samozrejme, tvorba mlieka sa celý ten čas stále prispôsobovala dopytu, takže som nakoniec skončila s pár kvapkami mliečka v prsníku, ktoré som už nebola schopná ani vytlačiť. Žiadne prsia na prasknutie ani bolestivé balvany. Úplná pohoda. Vôbec žiaden diskomfort som necítila. Jediná zmena, ktorú sa nedalo nevšimnúť si, bolo zmenšenie košíkov o skoro 2 čísla, keďže sa výrazne zmenšil objem mliečka, ktoré moje prsia produkovali.

Cez vianočné prázdniny na konci roku 2015 - čo bolo mesiac pred dovŕšením prvej synčekovej päťročnice - som si uvedomila, že sa naposledy dojčil asi pred 2 mesiacmi. A tak sa ho pýtam, či sa ešte vôbec niekedy bude dojčiť. Môj chrobák už skoro 5-ročný sa hlboko zamyslel a vraví mi: „Hmmm, nie. Už nikdy.“ Normálne bol na zožratie ako to povedal. Na uistenie som ešte dodala: „Takže by sme mohli mať aj ďalšie bábätko, ktoré by si dávalo ňaminki?“ A on úplne pokojne že: „Áno.“

Takže tak. Kedysi „ťažký mliečkový závislák“ dozrel úplne sám k významnému míľniku, ktorý znamenal preňho ďalší veľký krok smerom k nezávislosti a samostatnosti. Bola som naňho veľmi pyšná, no zároveň mi bolo trocha ľúto, že sa končí to čarovné a jedinečné obdobie, ktoré sa už nikdy nevráti. Ten jedinečný a neopakovateľný pocit blízkosti pri zaspávaní na prsku, tuľkaní v ťažkej chvíli, liečení boliestôk či chorôb, to všetko bola úplne iná intenzita kontaktu, ako keď už večer zaspávame „len“ tak pritúlení, alebo sa pritúli k ockovi. Som veľmi šťastná, že som vďaka práci laktačnej poradkyne a MAMILE mohla po celú dobu svojho celkovo 7,5-ročného dojčenia (prvá dcérka do 5 rokov, druhý synček tiež do 5 rokov, z toho 2,5 roka spolu v tandeme) dostávať potrebné informácie a podporu, vďaka ktorým som dokázala odolávať občasným poznámkam okolia, ale aj rodiny, a že som mohla zažiť ten super pocit z prirodzeného, nenásilného a ničím neurýchleného odstavenia. Je to veľmi podobné tomu, keď sa vaše dieťatko samé naučí chodiť, alebo začne rozprávať. Všetko to znamená ďalší krok vpred, stále smerujúc k väčšej a väčšej samostatnosti. A ja som vďačná, že som svoje deti mohla na tejto ceste sprevádzať, a verím, že rovnakú radosť budeme prežívať aj z ďalších míľnikov, ktoré majú ešte v živote pred sebou.

Na záver by som chcela potešiť a povzbudiť všetky ženy, ktoré sa aktuálne nachádzajú v štádiu, kedy sa to celé zdá byť nekonečné, náročné a vyčerpávajúce, aby sa nebáli, že to tak bude navždy. Skutočne sa každé dieťa v istom bode odstaví samé, tak, ako v istom bode začne samé chodiť alebo rozprávať. A nie, naozaj mu nebudete musieť dať cucnúť ešte aj na stužkovej. Práve naopak – čím viac im doprajeme to, čo prvé mesiace a roky tak veľmi potrebujú, tým ľahšie sa potom posunú o úroveň ďalej.

Užite si to, kým to trvá, ja mám teraz spätne pocit, že to strašne rýchlo ubehlo.

  Veronika Mihalská