• Mamila.sk
• Pre matky
• Príbehy o dojčení
• Napriek absencii pomoci v pôrodnici som problémy prekonala a dojčila, až kým sa synček sám neodstavil

Napriek absencii pomoci v pôrodnici som problémy prekonala a dojčila, až kým sa synček sám neodstavil

Išla som rodiť do nemocnice s označením „baby-friendly“. Synček sa narodil týždeň po termíne, prirodzene. Napriek významu neprerušovaného kontaktu koža na kožu mi ho po narodení nechali iba asi pol hodinku. Potom mi ho zobrali a priniesli mi ho až asi o dve hodiny, na prvé dojčenie. Synček vtedy spal. Sestrička mi stlačila bradavku a snažila sa ju malému napchať do ústočiek. To sa mu zjavne veľmi nepáčilo. Pre mňa to bolo veľmi bolestivé. Fotografie šťastne dojčiacich žien mi vtedy pripadali ako idylka. V našom prípade bola realita inde.

Kvôli zbytočnému oddeleniu po pôrode nedostal môj synček šancu naučiť sa správne prisávať. Bradavky ma neskutočne boleli. Synček na prsníku pri nesprávnom prisatí nedokázal získať dostatok mlieka. Schudol a personál namiesto pomoci s dojčením vyhodnotil, že schudol „viac ako je norma“ a povedal, že nás nepustia domov, kým malý nezačne priberať. Bez správnej pomoci mi ako jediné riešenie ostalo dokrmovanie umelým mliekom. Veľmi som sa chcela dokrmovaniu vyhnúť, ale začala som mať strach o malého a pristúpila som na to. Namiesto toho, aby mi ukázali, ako mu pomôcť získať viac mlieka priamo z prsníka zlepšením dojčenia a namiesto toho, aby mi ukázali, ako ho dokrmovať na prsníku, ukázali mi dokrmovanie striekačkou.

Cestou domov z pôrodnice sme sa zastavili v obchode, kúpili sme umelé mlieko. Hľadala som striekačku, ako ma v pôrodnici naučili kŕmiť synčeka. Nikde som ju nevedela zohnať. Na stránkach MAMILY som sa dočítala o laktačnej pomôcke (cievke, ktorou sa dokrmuje bábätko priamo pri dojčení na prsníku). Tú som však sama tiež nikde nevedela zohnať. Kúpila som teda fľašu.

Zaobstarala som si odsávačku. Bradavky som mala extrémne bolestivé. Krvácali mi. Ale dojčiť som veľmi chcela. Časom sa mi podarilo zohnať cievku pre zostrojenie laktačnej pomôcku a začala som dokrmovať s ňou. Synček pri dojčení veľmi plakával a ja s ním tiež, lebo som vedela, že štrajkuje kvôli tomu, že sa naučil piť z fľaše.

Takto sme to vydržali 4 mesiace. Vyčerpaná z neustáleho boja o dojčenie som sa rozhodla kontaktovať laktačnú poradkyňu MAMILY. Bola veľmi ochotná a milá. Psychicky ma veľmi podporila. Ukázala mi spôsoby, ako zlepšiť dojčenie a ako nakŕmiť bábätko kalorickým jedlom a odstrániť tak umelé mlieko. Synček sa začal dojčiť spokojnejšie. Potom sa to však znova zhoršilo. Hovorila som si, že by som chcela aspoň rok dojčiť. Tajne som však snívala, aby dojčenie trvalo tak dlho, ako to syn bude potrebovať. Postupne sa dojčil spokojnejšie, hoci to nebolo jednoduché celý prvý rok.

Dojčila som všade, kde to synček potreboval. Na kare, v meste, reštaurácii, parku, v autobuse. Hocikde. Syn sa dojčil veľmi často. Mala som pocit, že sa celý deň len dojčíme, s prestávkami, keď robíme niečo iné. Ale neprekážalo mi to. Bola som rada, lebo som dojčiť chcela a videla som, že syn je šťastný.

Keď mal 2,5 roka, raz za mesiac si ho zobral otec na prespanie k babke. Pekne spinkal bez dojčenia. Akonáhle sa vrátil, hneď sa vrhol na „cicicc“ a dojčil sa. Takto sme sa dojčili cez deň, v noci. Keď sa udrel alebo ho niečo trápilo, hneď utekal za mnou: „Maminka, cicicc!“ Asi do troch rokov sa budil 2 – 3-krát v noci na dojčenie. Potom už len raz – dva razy. Približne to štyroch rokov sa budil na dojčenie v noci. Potom si zvykol, že po prebratí sa už len hmatom presvedčí, že spím pri ňom a spinkal ďalej.

Keď mal štyri roky, odišla som od jeho otca. Začal dvakrát týždenne spávať bezo mňa. Vždy vral, že sa mu spalo dobre, ale bolo by lepšie, keby som mala „až taký dlhý cicicc k ocinkovi“.

Mal asi 4,5, keď sa prvýkrát stalo, že si zabudol vypýtať „cicicc“ na zaspatie. Bolo to zvláštne. Tušila som, že pomaly príde koniec dojčenia. Keď mal 4 roky a 10 mesiacov, stávalo sa už aj raz týždenne, že na dojčenie večer zabudol. Asi o mesiac, keď mal 4 roky a 11 mesiacov, prišiel po víkend od ocinka a večer povedal, aby sme spinkali tak, že sa nám budú dotýkať hlavy. Zaspávali sme teda tak, držiac sa za ruky. Ráno som sa ho spýtala, či sa mu páčilo takto zaspávať. Povedal, že veľmi. Odvtedy sme sa nedojčili. Keď sa prezliekam, povie s veľkým úsmevom: „Aha, cicíky!“

Aj napriek ťažkému začiatku spomínam na dojčenie ako na nádherné spoločné chvíľky. Ďakujem MAMILA.

Eliška a syn Nikolaj