Moderátorka Hanka Zavřelová Gallová: „Vďaka dojčeniu som prijala svoje telo.“

Moderátorka televízneho spravodajstva Hanka Zavřelová Gallová nás privítala v útulnom domčeku a ponúkla vynikajúcim koláčom. Synček Matúško najskôr spinkal a potom, keď sa zobudil, sa s rozstrapatenými vláskami pridal k nášmu rozhovoru, počas ktorého chválil slovami „mňam-mňam“ raz mliečko, raz maminkin koláčik.

Ako vnímate posledný rok vo svojom živote, odkedy ste sa stali matkou?

Nečakala som, že ma materstvo tak „dostane“. Vedela som, že budem syna milovať, ale to, čo som prežívala a cítila od chvíle, čo sa narodil, ma až zrazilo z nôh. Mala som pocit, že som priam pozitívne „nafetovaná“ materstvom.

Váš synček oslávil v marci prvý rôčik. Ako ste vnímali dojčenie pred pôrodom a ako ho vnímate teraz, keď už dojčíte vlastné dieťatko?

Tesne pred pôrodom som telefonovala s kamarátkou a ona mi vravela, že už odstavila dcérku. Mala rok a pol. A ja som s ňou súhlasila, lebo som si myslela, že tie deti sa už potom mamám tlačia do výstrihov a je to nevhodné. Sama som mala predstavu, že svoje dieťa nebudem dojčiť dlhšie ako 2 roky. A teraz? Keď sa Matúško narodil, úplne všetko sa zmenilo. Všetko. A prišla som k tomu postupne, tak nejako sama.

Ako teda vnímate dojčenie teraz?

Prsník je jedenie, láska mamy, pofúkanie, istota, upokojenie. Neviem si predstaviť materstvo bez dojčenia a nosenia. Oboje nám uľahčujú život a pomáha nám.

Aký bol váš pôrod?

Mala som šťastie na to, že som pri pôrode zažila veľmi rešpektujúci prístup. Na druhej strane, veľa vecí som sa nesnažila nechať na náhodu. Od začiatku som vedela, že chcem rodiť s dulou, bez rutinných zásahov, bez urýchľovania. Veľmi som za tým išla. Väčšinou sa prispôsobím, ale tu som si povedala, že ak mám niekedy v živote byť asertívna, tak je to teraz. Dokonca som kvôli tomu zmenila lekára, keďže pôvodný nebol naklonený dule. Pôrod trval 14,5 hodiny, ale vďaka tom dal Matúško môjmu telu dosť času na krásny pôrod bez následkov a možno aj na dojčenie.

Pripravovali ste sa pred pôrodom aj na dojčenie?

Kdesi som čítala, že si vraj pred pôrodom treba „pripravovať prsia“, že si treba bradavky drsne šúchať, čo bolo pre mňa nepredstaviteľné - prsia som mala také citlivé, že by ma skôr od dojčenia odradilo.  Dnes už viem, že toto sú nesprávne odporúčania. 

Ja som sa sústredila najmä na prípravu na pôrod – aby bol bez zásahov. S tým súviselo aj to, že som nechcela epidurálnu anestézu, co bola v podstate tiež príprava na bezproblémový začiatok dojčenia.  Nechcela som, aby bol môj syn akokoľvek ovplyvnený, chcela som, aby bol po narodení plne pri zmysloch. Dokážem pochopiť, že si niekto vyberie „epidurálku“ alebo cumlík alebo niečo, čo by som si ja nevybrala, ale ja som chcela ísť svojou cestou.

Aký máte postoj k používaniu cumlíka?

Dodnes dostávam otázky, prečo nechceme cumlík, prečo som mu ho nedala a aké by som to mala jednoduchšie. Veď takto som cumlík vlastne ja. Ale ono sa to dá. Aj do práce sa dá chodiť, dá sa to zvládnuť.

Aké boli vaše prvé skúsenosti s dojčením?

Prvý večer v pôrodnici som preplakala, pretože som sa bála, že sa stále „nerozbehla laktácia“, že mám stále „iba kolostrum“. Pritom teraz viem, že to bolo strašne dôležité. Večer mu už prišla dať glukózu. Vypýtala som si odsávačku, odhodlaná to rozbehnúť. A vtedy som sa dozvedela, že to odsaté je už mlieko. Bola som prešťastná. Až neskôr sa mi dostala do rúk kniha MAMILY o dojčení. Aj vtedy som v nej ešte našla množstvo dobrých informácií, veľmi mi to pomohlo a povedala som si, že ju budem odporúčať, alebo rovno dávať všetkým mojim kamarátkam, keď budú tehotné.

Čo by mali podľa vás mamičky vedieť pre jednoduchší začiatok dojčenia?

Z toho, čo viem od mojej duly a z MAMILY si myslím, že mimoriadne dôležité je nemať v pôrodnici bábätko v zavinovačke, ale byt v kontakte koža na kožu. Toto by mali podporovať aj v nemocnici. Veď vziať si bábätko k sebe do postele je krásne a prirodzené. Myslím si, že dojčenie sa u nás rozbehlo bez problémov aj preto, že môj pôrod bol s rešpektujúcim prístupom a bez zásahov a určite aj tým, že sme mali rooming-in, že bol Matúško hneď so mnou na izbe. Dnes by som si ho ale už vzala aj do postele, vtedy som sa bála si také maličké bábätko vziať k sebe, dnes viem, že pri ďalšom bábätku od začiatku budeme spať spolu. S Matúškom sme veľa času strávili v kontakte koža na kožu. Bolo to také krásne, že sa mi pri takomto kontakte samo spúšťalo mlieko.

Výskumy hovoria, že ženy sa o dojčení rozhodujú už v tehotenstve. Vedeli ste aj vy už v tehotenstve, že chcete dojčiť?

Od začiatku som vedela, že chcem dojčiť. Toto mi bolo úplne jasné, myslela som si, že je to najlepšie pre dieťa, pre jeho vývoj. Hovorila som si, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby toto moje dieťa dostalo.

Mali ste nejaké informácie o dojčení od gynekológa?

Vlastne sme sa o tom nebavili, asi hlavne preto, že som to považovala za samozrejmé, a teda sa na to nepýtala. Počas tehotenstva som kvôli pôrodu aj tak chodila inam. Keď som bola na prehliadke po šestonedelí, môj lekár sa ma pýtal dokedy chcem dojčiť. Odpovedala som mu, že asi dva roky. On skonštatoval, že teda maximálny čas - a mne vtedy prvýkrát napadlo: Prečo maximálny? Čo ak napokon budem dojčiť dlhšie? Ale myslím si, že zakazovať mi to nebude.

Podporuje vás v dojčení vaša pediatrička?

Máme úžasnú pediatričku. Na prehliadke v roku života mi povedala: „Malý už má rok, nemôžem vás nútiť, ale bola by som rada, keby ste ešte dojčili ďalej.“ Odpovedala som jej vtedy, že chcem dojčiť do prirodzeného odstavenia a ona s úsmevom skonštatovala: „Rekord tu mám 6 rokov.“.

Čo hovoria na dojčenie ľudia z vášho okolia?

Už teraz dostávam otazky typu: „Veď ho už ideš odstaviť, nie?“ Alebo: „Veď má rok! To ho chceš kojiť ďalej?“ Ale veľa ľudí, najmä žien, ma chváli. Len ma mrzí, že aj tie to považujú za niečo nevídané v týchto časoch.

Vnímate inak dojčenie, keď bol Matúško maličké bábätko a teraz?

Zo začiatku sa Matúško dojčieval veľmi dlho – aj 45 minút, nepil stále, občas si pritom „schrupol". Aj a som  mala pocit, že som asi čudná, pretože neprežívam tu eufóriu alebo záplavu šťastia pri dojčení. Mala som pri tom toľko času, že som mohla čítať knihy a cez mobil surfovať po internete, pretože on na prsníku zaspal, potom znovu cuckal, potom znovu spinkal. A spal výhradne na mne, nedal sa „odložiť“. Avšak časom sa to začalo meniť. Matúško postupne viac vnímal, začal sa mi pozerať pri dojčení do očí a zrazu to prišlo – dojčenie sa stalo pre mňa najkrajším pocitom. Teraz je dojčenie kratšie, ale podstatne hlbšie – pohľady do očí, šmátranie rúčkou po tvári, hladkanie, občas aj jašenie sa - sú to naše chvíľky.  Mám pocit, že aj on si teraz uvedomuje viac ten vzťah medzi nami pri dojčení.

Ako Matúško začal papať príkrmy po skončení výlučného dojčenia?

Veľmi dlho nechcel jesť príkrmy, prvé mesiace papal pár lyžičiek, pričom „cicík“ bol stále ten najlepší kamarát. Doteraz má dni, kedy nechce veľmi papať. A ja nemám pocit, že hladuje, pretože viem, že pije mliečko a že získava dostatok živín aj po roku dojčenia. Veď príroda asi mala dôvod na to, prečo žena má mlieko aj po roku, po dvoch – troch.

Riadili ste sa pri zavádzaní príkrmov nejakými odporúčaniami?

Mam pocit, že mnohé mamičky majú hrozný „hokej“ v zavádzaní príkrmov. Z mojej skúsenosti a porovnania s kamarátkami to každý pediater odporúča inak. Matky majú pocit, že „teraz ešte nesmú“ a potom zase, že „už musia, či dieťa chce alebo nechce“. A ja som bola hrozne nervózna, keď zjedol iba 5 lyžičiek.

Mnoho detí si vytvorí vlastný výraz pre dojčenie.  Ako ho nazýva Matúško?

Keď som mu ponúkala dojčenie, pýtala som sa ho, či si dáme „mliečko“, a všimla som si, že on občas hovorí „meme“, ako mliečko. Neskôr pribudlo "titi", ako „cicík“. A najkrajšie je to teraz, pretože, keď mu niečo veľmi chutí, hovorí „mňam“. Dve jeho „mňam“ sú moje milované – keď niečo uvarím alebo upečiem a je to „mňam“, a ešte krajšie je, keď sa pozrie na cicík a povie „mňam“. Velmi sa teším na to, keď začne viac rozprávať. Chcem mu potom položiť dve otázky – aké je mliečko, ako chutí, pretože sa mi veľmi páčili odpovede, ktoré som čítala na Facebooku MAMILY.  A chcem sa ho ešte spýtať, či si spomína na to, ako sa narodil.

Čo ste vďaka dojčeniu objavili?

Vďaka dojčeniu a materstvu som konečne prestala riešiť nejaké výhrady voči svojmu telu. Toto ma trápilo od puberty a prostredie, v ktorom pracujem, to len posilnilo. Ale dnes viem, že som dostala obrovský dar - vynosila som svoje dieťa, pekne ho porodila, bez komplikácií či zranení, zo sály by som bola schopná odísť po svojich. Moje úžasné telo mi navyše dalo a dáva mlieko, mám ho dosť a moje dieťa ho ľúbi. Matúško od začiatku krásne priberal a ja som si uvedomila, aká som pyšná, na to, že ja som to dokázala, že je to výživa, ktorá ide zo mňa. Na toto moje telo bolo stvorené. Nie na to, aby som nosila obtiahnuté šaty veľkosti 34 a vyzerala sexi. Takže v 33 rokoch som konečne prijala svoje telo a aj seba samú, čo považujem za najväčší bonus dojčenia. 

O týždeň vám prinesieme pokračovanie tohto rozhovoru

Mamila.sk > Články o dojčení > Moderátorka Hana Zavřelová Gallová: