Nechcené odstavenie počas tehotenstva

Zdravím mamila, prosím o radu, so staršou dcérkou sme mali náročnejší štart - neodložiteľné bábätko, neznalá prvorodička - nevedela som nič o materstve a dojčení, sekcia, bála som sa že nemám dosť mlieka, no vďaka viacerým priaznivým okolnostiam, pomoci a podpore, som to nejako pochopila a dcérka sa dojčila v podstate 2 a pol roka. Pomohlo nám to prekonať množstvo chorôb, pri zaspávaní, vytvorilo medzi nami silné puto, ku koncu dcérka využívala dojčenie najmä na zaspávanie. V jej 2 rokoch a 2 mesiacoch som sa vrátila do práce - pár dní do mesiaca, inak H/O, čiže v dojčení pri zaspávaní a sem tam pri prekonaní náročnejších chvíľ a chorôb sme bez väčšej zmeny pokračovali. Moju neprítomnosť počas dňa znášala veľmi dobre. Keď mala 2 roky a necelých 5 mesiacov, zistila som, že som tehotná. Nikdy som ju nechcela odstaviť, pretože vždy bola veľmi kontaktná. Ale počas tehotenstva ma to veľmi bolelo. Začalo to tak, že keď videla, že ťahá a bolí ma to, tak sama skracovala dobu dojčenia, určite som ju o to aj požiadala, ani som neprotestovala, keď sama prestávala. Začala sa skôr viac mojkať, objímať pred spaním a vystačila si so “šššššššš”, čo som popri dojčení robila aj predtým. Takto od jej 2r 5 mesiacov až po 2r 10 mesiacov sa dojčenie postupne skrátilo na cca 15 sekúnd. Stávalo sa, že keď pustila jeden / druhý, “poplakala” - posťažovala si na pár sekúnd, že nemá “ňaňa”, že ho chce a ja som jej povedala, že keď príde sestrička, donesie ňaňa aj mliečko. Ona sa tvárila, že info o sestričke nevníma, povedala, že ňaňa nepožičia, len hračky a prestala plakať, pokračovali sme so šššš a zaspala. V jej 2 r a 10 m som ako tehotná ochorela a skončila s ATB, nechceli sme ju nakaziť a prvýkrát nespala v noci asi týždeň so mnou, uspával ju manžel. Vysvetlili sme jej, že by na ňu mohli preskočiť bacile a mohla by ochorieť, prijala to, trochu, naozaj len chvíľu mrnčovala, inak ok. Keď som sa k nej po týždni vrátila, dojčenie si už veľmi nepýtala, veľmi ma objímala. Už si to celé veľmi nepamätám, ale asi v tom čase, keď som jej opäť povedala, že “ňaňa” prinesie sestrička, reagovala už inak, že jej požičia a začala sa na ňu pýtať a tešiť. Sem tam si vypýtala bradavku, ktorú chcela už len oblíznuť. Neuvedomovala som si, že sa vlastne odstavila. Žila som v presvedčení, že keď sa vrátim z nemocnice, budem ďalej dojčiť obe dcérky. Spustil sa mi skôr pôrod, odišla som uprostred noci, dcérka ostala prvýkrát bezo mňa sama. Mala z toho šok, aj keď všetci pomáhali, opakovala “mama príde”, potom, že “ona si myslela, že je to navždy”, že neprídem a pod. Vrátila som sa z nemocnice a keď ma po 3 dňoch prestali bolieť prsia, sama som jej ponúkla (to už mala čerstvé 3 roky) a vtedy sa to stalo, zobrala prsník do úst a nič, nevedela alebo nechcela ťahať, vravela mi, že tam nie je mliečko, keď som jej povedala aby potiahla, nevedela ako. Okrem toho mi, povedala, že veď sestrička potom nebude mať mliečko. Veľmi citlivo som to vzala, určite aj vďaka 600-nedeliu, ale prišlo mi to strašne ľúto, že som ju odstavila, že na to zabudla, že vyrástla a ja som si to popri tom všetkom ani nevšimla/neuvedomila. Ostatný týždeň som sa snažila ju zakaždým stihnúť uspať na obed aj večer. Nenásilne som sa jej snažila pripomenúť, ako sa dojčila, že sestričke nebude nič chýbať, že som sa vrátila aj s mliečnom, že je jej a podobne. Ona sa potešila, keď som jej to takto vysvetlila, vypýta si sama vždy pred spaním, ale “dojčí” sa len tak, ako to robila posledného pol roka, 30 sekúnd jeden / druhý, ťahať nechce, a keď opatrne potiahla, všimla som si, že keď zacítila mlieko, zháčila sa a odtiahla…akoby jej nechutilo. Ona sa totiž súčasne s tým ako som ju prestávala dojčiť aj viac rozpapala. Posledné dni, ako som jej pripomínala, že sa môže dojčiť, si ale sama pýta, nenútim ju, ale možno som jej to nahovorila ja, neviem…. Dokonca, keď začala plakať počas dňa, že sa buchla, sama odseba si vypýtala “ňaňa”, opäť na pár sekúnd a ukludnila sa, s čím prestala už dávnejšie. Popri malej sa nechce dojčiť, keď sa jej na to spýtam, povie mi, že potom, keď pôjde spinkať si dá - nateraz spí s tatom v druhej izbe, ale uspávam ju ja. Niekedy sa v noci zobudí a povie “mama”. A tu smeruje moja otázka, veľmi som z toho smutná, ako dopadlo naše dojčenie, vždy som si myslela, že JU budem dojčiť do prirodzeného odstavenia, som aj zmätená, nechcem ju prenasledovať s prsníkom, ak sa už odstavila, nechcem ju zbytočne dopliesť, urobiť jej ešte z tohto nechtiac traumu, no chcem napraviť, ak sa niečo vôbec dá ešte napraviť, ak som niečo pokazila. Veľmi mi je to ľúto. Ďakujem za každý Váš názor / radu.