Škoda, že som nevedela skôr o podporných skupinách dojčenia

Zuzana nám napísala: „Možno by stačilo, keby sme dojčenie videli ako súčasť života ešte skôr, než sa sami staneme rodičmi.“

Dojčenie spojené s prekonávaním problémov nie je „intuitívne“ alebo „aické“ v spoločnosti, ktorá dojčenie reálne nepodporuje. Je to aj sociálna zručnosť. Mnohé ženy nemajú skúsenosti s bábätkami predtým, než majú vlastné bábätko. Netušia, ako vlastne dojčenie funguje. Až do pôrodu si väčšinou myslia, že na dojčení nič nie je a ak bude niečo treba, tam im s dojčením v nemocnici pomôžu. Až po pôrode si uvedomia, aké protichodné a často nelogické sú informácie o dojčení.

Kedysi nebolo dojčenie spochybňované. Dnes ženy z každej strany počúvajú: „Ak dojčenie nefunguje, tak je lepšia spokojná matka a spokojné dieťa.“ Alebo namiesto pomoci sa dojčenie: „Ak sa trápite, tak je lepšie prestať. Veď bábätko vyrastie aj na umelom mlieku.“

Dojčenie sa dnes vníma skôr ako „jedna z možností“. Spoločnosť sa nespráva tak, že na dojčení záleží. Ani v rodine ženy nemusia mať príbuzné, ktoré dojčili a vedia s dojčením pomôcť. Príkladom môže byť to, že podľa vzoru umelej výživy si niekedy ľudia predstavujú, že po nadojčení má bábätko „vydržať“ bez dojčenia napríklad 2 či 3 hodiny. Ak má o dojčenie záujem už napríklad po hodine, vysvetlia si to, že bábätku dojčenie nestačí alebo že žena nemá dosť mlieka. A po určitom veku aj spokojne dojčené deti a ich dojčiace matky stratia podporu. Napríklad nie je veľa ľudí, ktorí podporia pokračovanie dojčenia pri 1,5-ročnom či 2-ročnom dieťati. V istom veku začne byť tlak na odstavenie dieťaťa byť spájaný so správnou výchovou či so snahou dieťa „nerozmaznávať“ alebo z neho neurobiť „závisláka“.

Aby ženy dostávali podporu, mohli o svojom dojčení hovoriť, aby mohli v bezpečnom prostrední vysloviť svoje obavy alebo sa posťažovať či vyjadriť svoje sklamanie alebo frustráciu, organizujú laktačné poradkyne MAMILY podporné skupiny dojčenia.