Silvia Shahzad na vozíčku dvojčatá nielen dojčí, ale aj nosí

Silvia Shahzad je mamička troch detí, má syna a viac ako ročné dvojičky. K vlastnej rodine sa dostala až po štyridsiatke, o to viac si ju váži. Momentálne tomu prispôsobila život. Väčšina starostlivosti o deti je na manželovi, na nej ostáva dojčenie a zabezpečovať rodinu finančne. Vždy sa snažila vzdelávať, pracovať na sebe, hľadať a využívať príležitosti, pravdepodobne aj vďaka tomu bola posledné štyri roky poslankyňou v parlamente. Dobre pozná, aké to je prekonávať prekážky, ktoré by tu byť nemuseli, keby sme boli viac tolerantní. Zdravotné postihnutie ju nikdy nezastavilo v ambíciách, no uvedomuje si, že mnoho ľudí nemá dosť energie ani guráže bojovať s nepriazňou osudu. Aj preto je v niektorých veciach zásadová a je pre ňu dôležitejšia dôstojnosť človeka. Napríklad už niekoľko rokov na 99 % používa iba elektrický vozík, hoci sa od niektorých možností odstrihuje. Kde sa nedostane, tam nenakupuje. Váži si však, ak sa miesto “my Vás tam vynesieme”, nájde dôstojnejšie riešenie a môže sa všade dostať slobodne kedykoľvek. Aj sama. Do pôrodnice si okrem povinnej výbavy priniesla vlastný zdvihák a hygienickú stoličku, ale nemocnica jej nevedela zabezpečiť izbu, kde by sa toto všetko zmestilo. V 21. storočí nepochopiteľné. Ešte stále máme ľudí so zdravotným postihnutím spojených s tým, že sa o nich musíme iba postarať. Všetci však máme vlastné predstavy o živote, chceme byť užitoční, plniť si sny a nie iba žiť zo dňa na deň.

Silvia, boli ste vy sama dojčená?

Áno, určite.  Ale myslím, že nejakú rolu tam zohralo aj umelé mlieko. Taká bola doba.

Ako ste vnímali dojčenie predtým, než sa vám narodil prvý synček?

Vnímala som podvedome dôležitosť dojčenia. Ale vôbec nepatrím k tým svedomitým mamičkám, ktoré majú prečítanú všetku dostupnú literatúru. Spoliehala som sa hlavne na internet. Triedim informácie. A dávam aj veľa na pocity. Samozrejme, vybavujem si niekoľko príbehov z môjho okolia, keďže všetky kamarátky a aj moja najbližšia rodina už bábätká mali. Keď som bola tehotná vedela som, že chcem robiť všetko pre to, aby som svoje dieťa mohla dojčiť. Ale s dieťaťom prišli otázky, na ktoré som nepoznala odpovede a potrebovala som radu presne na moju situáciu. A tak som po troch týždňoch po narodení syna oslovila laktačnú poradkyňu. Bolo to jednorazové stretnutie. Najviac ma totiž prekvapilo, ako najbližšie okolie dokáže svojimi poznámkami mamičku zneistiť. Nebola som výnimkou. 

Ako ste sa pripravovali na dojčenie svojich dvojčiat v tehotenstve?

Až do narodenia nijako. Človek si ani nevie predstaviť, v čom to môže byť iné. Aj napriek tomu, že som už mala skúsenosť s prvým dieťaťom, až druhýkrát som si uvedomila, že nie všetky informácie, ktoré som dostala, som považovala za správne. V oboch prípadoch som sa obrátila na MAMILU. Po druhom pôrode oveľa skôr, ešte v pôrodnici.

Stretli ste sa pri dojčení svojich detí s nesprávnymi informáciami?

Z môjho pohľadu áno. Keď mi v nemocnici sestrička z novorodeneckého povedala, že nemám nechať deti piť mlieko príliš dlho, lebo môžu byť unavené, zdalo sa mi to divné. Hlavne nikto nekontroloval, či deti pijú dostatočne. Rodila som v dvoch pôrodniciach a v oboch bol postup, aj informácie okolo detí, rovnaké. Počas pobytu v nemocnici som sa k dojčeniu skoro ani nedostala. Pri prvom dieťati mi stále hovorili, že po cisárskom reze sa mlieko spúšťa neskôr a dovtedy treba deti prikrmovať umelým mliekom. Problém je, že základná informácia, ktorú som dostala, bolo, aké množstvo je pre bábätko dostatočné. A to sa dá odmerať viac-menej iba vo fľaši. Ako čerstvá mamička som z nemocnice odchádzala ešte vlastne bez dojčenia, pretože po každom dojčení sa ešte dieťa dokŕmilo umelým mliekom a nikto mi nepovedal, prečo a ako spoznám, že už dieťa pije dosť, teda pije správne. Samozrejme, ani som sa nepýtala, lebo som to považovala za normálne. Pri dvojičkách som mala šťastie, že som si ešte do pôrodnice zavolala laktačnú poradkyňu MAMILY. Zrazu dojčenie vyzeralo veľmi jednoducho, aj pre manžela, ktorý mi vedel deti uložiť a nemusel ich držať a ja som aj po odchode laktačnej poradkyne vracala na novorodenecké oddelenie plné fľaše umelého mlieka, lebo som videla a bola si istá, že deti pijú. Na druhý deň ráno mi doniesli deti pre istotu už nakŕmené. To ma naozaj nahnevalo. Takto rozhodne podpora dojčenia v pôrodnici nemá vyzerať.

Ako ste zvládli dojčenie dvojčiat?

Po návrate z pôrodnice už moje deti umelé mlieko nevideli a už po dvoch dňoch bolo vidno, že krásne priberajú. Kým pri prvom dieťati sme niekedy celá rodina - manžel, aj moja mama natrápili, lebo sme nevedeli, ako bábätko držať, aby mohlo najlepšie piť, pri dvojičkách sa deti kŕmili “samé”, lebo nám laktačná poradkyňa ukázala, ako si ich uložiť. Náročné obdobie bolo len na začiatku. Kolobeh kŕmenia a prebaľovania trval asi mesiaci, potom sa to výrazne zlepšilo a deti si vyžadovali najviac pozornosti iba podvečer. V priebehu dňa a noci to už bolo bezproblémové.

Ako vám dojčenie pomohlo budovať si vzťah s deťmi?

Je predovšetkým krásne sledovať, ako sa deti na vás tešia, ako vedia prejavovať záujem a tým, že boli dvaja, bolo presne vidno, ktorý je už spokojný a ktorý ešte nie. Oveľa intenzívnejšie to prežívam po roku spoločného života, keď vedia ešte viac prejavovať emócie a už ma sami vyhľadávajú.

Čo by pomohlo ženám v podobnej situácii, ako je vaša, aby mohli svoje deti dojčiť?

Myslím, že to nie je o tom, v akej som situácii ja. Mnohým mamičkám chýbajú skúsenosti. Detí v rodine nebýva veľa. Neprichádzame s nimi tak často do kontaktu a prvé dieťa, ktoré si máme možnosť užiť naplno je naše vlastné.  A tak sa nemáme  kde naučiť, ako funguje v praxi dojčenie. Ja som mala šťastie, že som natrafila na skúsené poradkyne a zrazu to všetko vyzeralo ľahko.

Aké máte zážitky s dojčením teraz už 15-mesačných detí?

Už sú to úplne iné osobnosti. Teraz mi príde zvláštne, že sa tohto pocitu mnohé mamičky vzdávajú, lebo dojčiť viac ako rok už môže byť pridlho. Mne práve toto obdobie pripadá najkrajšie, lebo deti sú už samostatnejšie a už si vieme oveľa viac užiť jeden druhého.

Svoje bábätká ste mávali aj šatke, aký to bol pocit?

Toto bola jedna z vecí, ktorú som si nikdy nevedela predstaviť. A dalo sa! O to viac som si to užívala. Potrebovala som nájsť jedine veľmi dlhú šatku, ktorá omotala nielen mňa, ale aj vozík. Bolo to dokonca pre mňa pohodlnejšie, keďže moja telesná schránka je dosť slabá a šatka plnila funkciu korzetu. Je možné, že ju presne na toto budem využívať, aj keď deti odrastú.

V čom ste pri dojčení získali pomoc od MAMILY?

Hlavne trpezlivé vysvetľovanie a dozeranie, či bábätká pijú správne. Vyvrátenie domnienky, že moje telo nie je na dojčenie stavané, že dieťa sa prispôsobí vcelku ľahko aj skolióze, či prsiam, nech sú akékoľvek. Nič z toho prekážky nie sú. Rady sa týkali aj starostlivosti o bradavky, keď boli bolestivé. A vyskúšala som účinky byliniek pri zvyšovaní tvorby mlieka. Fungovalo. 

Ako bývalá poslankyňa NR SR viete uvažovať aj nad celospoločenskými zmenami. Ktoré zmeny by bolo podľa vás potrebné urobiť na politickej úrovni, aby sa dojčenie stalo dostupným pre čo najviac žien a bábätiek?

Snáď úplne základná informácia, ktorá by mala rezonovať je odporúčaná doba dojčenia. Mňa samotnú prekvapilo, že sú to dva roky a viac. To nastavenie spoločnosti je dôležité. Môže sa to zdať pridlho vzhľadom na tempo, ktorým žijeme, ako rýchlo sa snažíme vrátiť do práce. Ale pokiaľ to nebudeme vedieť, tak sa tomu ani neprispôsobíme. Ďalšia vec je vytvárať také prostredie, aby sa k dojčeniu dostali aspoň tie ženy, ktoré od začiatku prejavujú záujem. Ani to nie je samozrejmosť. Čiže nielen podpora programu baby-friendly nemocníc, ale spolupráca zdravotníckych zariadení, so všetkými inými formami, ktorých prioritou je podpora dojčenia a starostlivosť o ženy a bábätká. Niekedy treba procesy zjednodušovať, aby sa dostali k ľuďom v pravý čas. Obzvlášť pri dojčení je to dôležité.

Akým témam sa teraz venujete popri starostlivosti o vaše deti?

Mojou témou vždy bude bezbariérovosť, ktorá sa do veľkej miery týka aj matiek. Dnes využívam nielen bezbariérové toalety v nákupných centrách, ale aj kútiky pre dojčenie a vidím veľký rozdiel v prístupe u nás a v zahraničí aj v tomto smere.

Momentálne sa aktívne venujem téme nezávislého života pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorý nám vo významnej miere priniesla osobná asistencia. V súčasnosti sa chystá reforma sociálneho systému, ktorá by mohla ovplyvniť aj tento výborný nástroj. Dúfam, že čierne scenáre sa nenaplnia... Mimochodom, s poslednými zmenami od júla 2018 sa do zákona dostala činnosť, ktorá pomáha matkám so zdravotným postihnutím pri starostlivosti o dieťa do 3 rokov.

Ďakujeme za rozhovor!